RescueRanger

Necelý mesiac po mojej poslednej návšteve Paríža som tam musel letieť opäť, na otočku na jednu noc. Zajtra doobeda letím späť. To sú tie najhoršie cesty, ani si nezvyknete na nové prostredie a už musíte šmýkať nazad na letisko. A na navnímanie atmosféry mesta máte prinajlepšom jeden jediný večer, ak ste dostatočne asertívny a nepodriadite sa chúťkam kolegov, túžiacich po šichte zapadnúť do prvého pubu na drink. Lebo to sa vždy pretiahne do noci, títo ľudia nemajú nič iného večer na práci, pokiaľ nemajú pohotovosť. Nezaujímajú ich múzeá, nefotografujú, nevedia tancovať, nemajú tu ani len milenky… na porazenie s nimi. Len dokola počúvať ich príbehy z akcií, sem tam prerušované preladením kanálu vysielačiek… Certifikovaná nuda.

***

Ale dnes je tu rušno. V Paríži sa koná jeden mediálne veľmi povrchne pokrývaný Top Guy Meeting. V prvom parížskom obvode je dnes viac zbraní na kilometer štvorcový, než na Ukrajine. Ale navonok je to všetko decentne skryté, ak si odmyslíte policajné sirény sprevádzajúce delegácie. Ono, tu v Paríži tie sirény húkajú stále… patrí to už k miestnemu koloritu. To odfiltrujete…

***

Dnešný krištáľovo jasný februárový večer som nechcel stráviť ani v pube, ani na hoteli, ale prechádzkou po meste. Ideálny čas na nočné fotenie. Hriech to nevyužiť.

Dnes som ale žiadnu zo svojich parížskych známostí navštíviť nehodlal. Ani slovenskú kurátorku Danku, ani si ísť do latino klubu PachaMama zatancovať s módnou návrhárkou a salserkou Katkou, ktorej koleno je po úspešnej rehabilitácii dokonale fit. Ani navštíviť svoju osudovú dámu, Madame Broquinovú, ktorú som v tú prvú februárovú sobotu viezol domov z urgentu, lebo to je pre mňa stále ešte veľmi čerstvý zážitok, to by som asi nedal. Iste by som to nedal. Poznám sa, ostal by som tu s ňou, zarobiac si na zbytočné problémy…

A tak sa len tak bezcieľne túlam po nábreží Seiny, čistiac si hlavu od každodenných starostí.

Prechádzam cez most na druhú stranu rieky k Louvru. Je tam stanica metra, tak spojím príjemné s užitočným. Vchádzam na most… a… od prekvapenia sa mi podlomili kolená…

Na rohu mosta stojí o zábradlie opretá… Iris.

***

Jedna pusa na letisku lásku nerobí.

Dôstojníčka juhoafrickej tajnej služby SASS, ktorá ma v októbri v Kapskom meste po mojom zadržaní celú noc dosť nevyberavým spôsobom vypočúvala. Ale nakoniec som vďaka skúsenostiam, ktoré jej chýbali, v tej vojne nervov zvíťazil ja. Vnútorne som vtedy so sebou bojoval viac, než s ňou samotnou, lebo zmes jej príťažlivosti a zároveň odporu k väzniteľke vám na pohode nepridá.

Čo tu v Paríži robí? Na celom svete musíme na seba naraziť práve tu, na rohu Louvru? Romantika ako sviňa, ale iste nie náhoda…

Objali sme sa, ale iba priateľsky, lebo jedna pusa na letisku lásku nerobí. A nerobím si ilúzie, že ju niekto z jej kolegov tajne nepozoruje a nezaisťuje jej bezpečnosť.

Prechádzame sa po zámockých záhradách Touleries. Tvárime sa ako milenci. Je to tak bezpečnejšie, nevzbudzujeme žiadnu pozornosť. To, čo mi počas našej prechádzky povedala, mi však na pokoji nepridalo…

***

America First!

Len ma to utvrdilo v podozrení, že naša aprílová tajná operácia v jednom juhoafrickom dátovom centre na okraj Kapského mesta, kde sme pre Úrad európskej prokuratúry zaistili celú dátovú komunikáciu blonďavej hlavy Európskej komisie s manažmentom Pfizeru, bola zbytočná.

Prezident Trump ju nakoniec podrží. Je to už dohodnuté. Bude chrániť miliardový biznis amerických firiem. Nejaká európska prokuratúra sa im nebude vŕtať v papieroch… Ursula to už nejako prikryje. Je to i pre jej dobro, ak chce pokračovať…

Veď predsa America First!

– Takže to zarezali… zhodnotím situáciu. Ale aspoň som v Kapskom meste spoznal teba… a objímem Iris, aby sme pred okoloidúcimi dodali tomuto spravodajskému stretnutiu parížsky punc zamilovanosti.

Iris sa mi ospravedlňuje za ten drsný výsluch. Hladím ju po vlasoch. Ona vie, že sa na ňu nehnevám, moja neha hovorí za všetko. Držiac sa za ruku, ako milenci, vchádzame cez presklenú pyramídu dole do foyeru múzea Louvre.

Len ním však prechádzame. Ideme na metro. Po dvadsiatich minútach vychádzame na stanici La Muette, oproti mojej obľúbenej reštaurácii La Rotonde.

Pretrepať, nemiešať?

Vchádzame dnu, riadne vyfúkaní z metra si objednávame dvakrát horúci čaj a Martini. Čašník, pozerajúc na môj čierny oblek a trčiace slúchadlo od vysielačky, sa ma s úsmevom pýta:

– Pretrepať, nemiešať?…

Držíme sa za ruky. Snažím sa navodiť dojem, že patríme k sebe. Všimol som si totiž, ako si za nás prisadol starší pár, nespustiac z nás oči.

– To sú Američania… pošepne mi Iris. O dôvod viac hrať zamilovaný párik, rozplynúť podozrenie z konšpiratívnej schôdzky.

– Som zadaná… šepne mi, držiac moju ruku.

– A… to je telesná vada?… vravím jej, snažiac sa napodobniť úsmev Jeana Paula Belmonda.

– Je…. vraví mi smutne.

– Ale v Kapskom meste to ešte nebola… šeptám jej.

– Bola som vtedy veľmi unavená, podľahla som ti. Odolať tvojej náruči vyžaduje od každej ženy extrémne sebaovládanie… Tvoja vôňa, tvoje vyrysované paže, hrudník, hlboký hlas… a priloží mi ruku na ústa.

***

Sedíme v reštaurácii už dve hodiny. Vôbec sa nám odtiaľto nechce. Z reproduktorov pri bare tlmeno hrá argentínske tango.

Možno sme Amíkov presvedčili, že sme tu iba na rande… A ak nie, hmmm, za ten krásny večer nám to stálo…

Záverečná, prichádza čašník s účtom. Niečo po jedenástej vychádzame do jasnej parížskej noci. Odprevádzam Iris na neďaleké metro, uistiac sa, že americký „manželský“ párik ju ďalej nesleduje.

***

Na druhý deň odlietame z Paríža. Viem, že Juhoafričania tiež, ibaže z iného, nového terminálu 2F. Prebieham celým dvojkilometrovým tranzitom, kým sa tam celý zadýchaný dostanem.

Zbadám Iris sedieť zamyslenú na koženej sedačke na začiatku terminálu. Jemne ju pohladím po rameni.

– Dúfala som… usmeje sa na mňa, chytí mi ruku do dlaní a privinie si ju k lícu.

***

Tak možno zasa raz, niekedy, dakde za horizontom, na opačnom konci sveta, Iris…

.

.

.

.

.

Foto: ja