Svoju juhoafrickú misiu som splnil. Vraciam sa do Európy. Pristávame na letisku Charlesa de Gaulla v Paríži. Celý ten dlhý nočný let z Kapského mesta s medzipristátím v Katare som prespal, takže po doobedňajšom pristátí v Paríži vystupujem z lietadla dokonale čerstvý.
Zarolovali sme na starý Terminál 1, čo ma mentálne vrátilo až kamsi do šesťdesiatych rokov, kedy sa tento celobetónový terminál, postavený v štýle klasického brutalizmu, s veľkou slávou otváral. Víta nás dážď, bubnujúci na letiskovú plochu.
Podzemným eskalátorom som sa dostal k letiskovému autobusu, ktorý ma za slabú hodinku zaviezol až na konečnú zastávku v centre Paríža pri Opere Garnier.
Tam ma už čakala moja kamarátka Jacqueline. Často sme sa stretávali, keď som pricestoval do Paríža a po večeroch sme si vždy spolu zašli zatancovať na salsa party do klubu Pachamama alebo na loď.
Ešte s batožinou z lietadla sme skočili na obed do blízkej reštaurácie Cafe de la Paix naproti Opere. Mali sme si čo povedať, ten polrok od posledného stretnutia bol pre nás oboch veľmi inšpiratívny. S Frédéricom sa pred týždňom vrátila z jeho polročnej stáže na úrade miestneho departmentu na Tahiti. Oddýchnutá, usmiata a … s viditeľne rastúcim tehotenským bruškom. Tak sa im to nakoniec podarilo… konečne má dievča svoj životný cieľ, na ktorý sa môže tešiť a pripravovať.
„Život je otázkou priorít.“
Jacqueline sa za ten polrok strávený na Tahiti výrazne zdokonalila v salse v tanečných kluboch v Papeete, ale po pôrode jej to aj tak nebude k ničomu, lebo bude stále behať okolo dieťaťa, i keď… mamá a papá sa iste radi postarajú o dokonalý babysitting, aby ich dcéra neprepadla popôrodnej depresii.
Som nevýslovne rád, že to nakoniec takto dopadlo. Vidím Jacqueline šťastnú, čo viac si môžem želať. Po obede sme sa rozlúčili, zaželajúc si veľa šťastia, lásky a zdravia. Onedlho sa celý jej svet na dobrých dvadsať rokov obmedzí iba na jedného malého človiečika. A tak to má byť, lebo život je otázkou priorít.
Potreboval som konečne nejaký pohyb, lebo od včerajšieho večera som iba sedel v lietadle. Prešiel som sa preto i s kufrom pešo po nábreží Seiny až na svoj hotel do XVI. obvodu, lebo i počasie sa umúdrilo a aprílové mraky sa rozostúpili, hroziac iba z diaľky spoza horizontu.
Na dnešný večer mám však veľmi zaujímavý program. Hore na Trocadére, v impozantnej budove lemujúcej z pravej strany toto krásne mramorové námestie s výhľadom na Eiffelovku, sídli Múzeum francúzskeho námorníctva. Večer sa v jeho priestoroch koná koncert Charlotte Gainsbourg, dcéry Serge Gainsbourga a Jane Birkin, spojený s vernisážou jej najnovšej série umeleckých fotografií.
Prechádzam s kufrom cez Trocadéro okolo múzea, kde sa za dve hodiny začne vernisáž. Na námestí hrá pouličný umelec svoje podmanivé jazzové sólo, napodobňujúc amerických trubkárov z päťdesiatych rokov.
Na dnešnú vernisáž som pozval svoju spriaznenú dušu, letušku Pauline. Prišla po mňa do môjho hotela. Zapadajúce slnko, presvitajúce cez husté biele záclony veľkého francúzskeho okna mojej izby vytvára na textilných tapetách protiľahlej steny čarovné jemné obrazce. Tak ako i ja svojimi rukami na jej krásnom, hebkom, odhalenom chrbte… kam sa ponáhľať, sme predsa v Paríži…
Zvečerieva sa. Pešo prechádzame okolo zatvoreného múzea Honoré de Balzaca, pokračujúc cez Rue Alboni, kde som kedysi dávno stretol Chodorkovského a pomalou prechádzkou, držiac sa za ruky, prichádzame až k Námornému múzeu na Trocadére.
„Stretnutie s hercom z béčkových filmov.“
Bola to príjemná, nevtieravo inšpiratívna vernisáž, zahájená komorne ladeným polhodinovým koncertom. V týchto zrekonštruovaných mramorových priestoroch to vyznelo ako zaujímavá kombinácia.
Škoda, že väčšina vernisáží všade na svete sa vždy začína fádne – nudnou oslavnou rečou kurátora výstavy, suchým príhovorom autora a po potlesku nasleduje už iba okukovanie vystavených diel pozvanými hosťami, ktorí s pohárom šampanského v ruke nezáväzne debatujú s cudzími ľuďmi, na ktorých si už zajtra ani nespomenú. Nuda bez invencie. Charlotte Gainsbourg však zo svojej vernisáže spravila samostatný multižánrový performance. Páčilo sa nám to.
***
Na vernisáži sme sa stretli so zaujímavým človekom, už zabudnutým americkým seriálovým hercom Seanom Patrickom Flanerym, ktorý v deväťdesiatych rokoch ako mladá, nádejná hviezda hral v seriály Dobrodružstvá mladého Indiana Jonesa. Už je z neho takmer šesťdesiatnik, prvýkrát po tých rokoch ho znovu naživo vidím a uvedomujem si, ako rýchlo ten čas beží.
Dali sme sa do reči a on nám pri pohári šampanského porozprával zaujímavú príhodu z nakrúcania tohto seriálu.
***
Počas nakrúcania jedného dielu, odohrávajúceho sa cez Prvú svetovú vojnu počas Bitky na Somme, nečakane silný vietor rozfúkal na filmových exteriéroch za francúzskym mestom Amiens starostlivo pripravenú umelú dymovú clonu po celom filmovom bojisku, zahaliac do nej i celý filmový štáb s pripravenými kamerami. Nebolo vidieť ani na krok a tak museli nakrúcanie prerušiť, čakajúc, kým ustane vietor. Sean Patrick Flanery, hrajúci mladého Indiana Jonesa, túto prestávku v nakrúcaní využil na prechádzku po hlbokých zákopoch pomedzi stovky komparzistov, účinkujúcich v masových bojových scénach, oblečených v dobových britských uniformách a s opretými puškami, debatujúc a pofajčievajúc, čakajúc na opätovný povel z režisérovho megafónu.
„Aký je dnes dátum?“
Boli to väčšinou študenti, čo si v komparze privyrábali, či zvedaví miestni obyvatelia, pre ktorých to bola zaujímavá brigáda. Sean Patrick Flanery s nimi občas prehodil slovo, dve, ponúkol ich cigaretami, niektorí si s ním spravili spoločnú fotku tajne prepašovaným fotoaparátom, skrytým pod uniformou a on potom pokračoval v prechádzke filmovými zákopmi. Za jedným ohybom dlhého zákopu umelý filmový dym zhustol až tak, že musel natiahnuť pred seba ruku, aby videl, kam kráča. Po chvíli neistej chôdze opäť zbadal pofajčievajúcu skupinku komparzistov. Keď ho zbadali, jeden z nich, oblečený v uniforme poddôstojníka, zavelil:
– Batalión pozor, prichádza dôstojník!… a všetci vojaci sa postavili do pozoru. Poddôstojník k Seanovi pristúpil a podal hlásenie:
– Tretia rota granátnikov 13. Kráľovského škótskeho bataliónu čaká na povel k útoku, pane!… zahlásil poddôstojník perfektnou škótskou angličtinou.
Sean sa začudoval, ako vážne títo chalani svoju filmovú úlohu berú, veď sú to iba komparzisti, ktorí sa zopár krát masovo prebehnú s puškami pred kamerami po filmovom pľaci, ale potešil sa, že sa má s kým porozprávať, lebo inak sa s Francúzmi počas nakrúcania nemal ako dohovoriť. Iba ten perfektný škótsky prízvuk tohto komparzistu ho zmiatol.
Dal sa s nimi do reči, pýtajúc sa, odkiaľ sú a čo robia v civile.
– My sme všetci z Edinburghu pane, narukovali sme spoločne pred tromi mesiacmi. Ja som v civile kováč, títo dvaja sú lodníci z prístavu, toto je stolár a tamtí dvaja sú kočiši z kráľovských koniarní. Pred týždňom sme sa vylodili v prístave Le Havre, pane.
– Aký je dnes dátum?… opýtal sa ich Sean.
– Predsa 7. júla 1916, pane… odpovedali mu hromadne so salvou smiechu.
Sean sa nezmohol na slovo. Robia si z neho srandu. Ale profesionálne. Asi to sú nejakí študenti filmovej či divadelnej akadémie. Otočil sa a vracal sa zadymeným zákopom nazad k filmovému štábu.
***
Vietor ustal, umelý dym sa po čase rozplynul a pokračovalo sa v nakrúcaní. Masové scény útoku viackrát zopakovali, potom sa štáb dlho radil, ktorú z nich použijú do filmu a neskoro poobede sa skončilo nakrúcanie. Štáb aj s hercami sa zbalil a večer ich čakala recepcia na radnici u starostu mesta Amiens, v okolí ktorého sa scény nakrúcali.
A na radnici im starosta s hrdosťou ukázal výstavu dobových fotografií a artefaktov z Bitky na Somme, ktorá sa cez vojnu odohrávala blízko tohto historického mesta.
A na jednej zažltnutej fotografii šokovaný Sean spoznal tú skupinu vojakov z 13. Kráľovského škótskeho bataliónu z Edinburghu.
Všetci v ten deň počas útoku zahynuli…
***
Toto Seanovo rozprávanie v nás veľmi zarezonovalo. Počúvali sme ho so slzami v očiach. Verím mu, občas sa také veci dejú, i ja som raz zažil takúto časopriestorovú slučku v nemeckom Stralsunde.
***
O ôsmej večer sme sa rozlúčili so Seanom a ostatnými hosťami vernisáže, s ktorými sme sa povrchne zoznámili a pobrali sme sa pešo domov. Cítim, že mi Pauline chce niečo povedať…
Idúc po vyleštenej mramorovej dlažbe Trocadéra, pozorujúc užasnutých turistov, obdivujúcich vysvietenú Eiffelovku, prechádzame okolo domu s vysvietenými oknami bytu na hornom poschodí u rodičov Jacqueline, s ktorou budú o pár mesiacov natešene tráviť celé dni i s jej bábätkom.
Sadáme do Paulininho auta, zaparkovaného pri impozantnej okrúhlej budove Radio France. Ideme k jej rodičom na parížske predmestie Rueil-Malmaison, kde spolu s deťmi býva. Sľúbila im to. Veľmi sa na mňa tešia.
Ideme k nim na spoločnú rodinnú večeru, na toho rozvoniavajúceho pečeného kohúta na víne, na večeru pri sviečkach, ako pripomienku tej čarovnej atmosféry spred rokov, kedy sme každý večer počas toho horúceho júlového týždňa hrávali scrabble spolu s jej dvomi deťmi a rodičmi a kedy potom, čo celý dom pred polnocou stíchol, v mojom náručí zažívala svoj vnútorný prerod, to hlboké pochopenie seba samej, to, kam patrí, po čom skutočne túži, čo má skutočnú hodnotu, tam, vo svojej spálni, kde opäť našla samú seba.
Iba U2 nám tentokrát v Paríži nehrali na koncerte na Stade de France. Ale veď načo aj, dnes večer nám vôbec nebudú chýbať…
***
Ráno pri spoločných raňajkách sa lúčim s domácimi. Až teraz si uvedomujem, ako Paulinine deti za tie roky podrástli a jej rodičia zostarli… Ako ten čas rýchlo beží… iba na nás dvoch to nie je vidno. A možno sme si na seba tak zvykli, že sa vnímame iba vnútorným hlasom, pocitmi, vôňou, dotykmi…
***
„Pre dokonalú atmosféru kompletnej rodiny.“
Taxík ma zaviezol na hotel pre batožinu. Poobede mi letí lietadlo do Viedne. Sedím na letisku, čakajúc na môj let. Volá mi Pauline. Nemala odvahu mi to ani včera, ani dnes ráno ešte povedať. Chcela si ma ešte naposledy užiť.
Otec jej detí sa pred týždňom stal námestníkom jedného kľúčového ministra Macronovej vlády. Kvôli kredibilite svojej funkcie a ochrane dobrej povesti pred médiami naňho prezident zatlačil, aby si usporiadal svoj súkromný život. Vracia sa k Pauline…
Nesúdim ju. I pre ňu a jej deti bude lepšie, keď bude mať pri sebe otca svojich detí, ktorý bude pri nich fyzicky i mentálne prítomný, zaručí im vysoký sociálny štandard a možno i on sám pochopí, že v tomto veku sa už neexperimentuje a neblbne s povrchnými modelkami a konečne mu dôjde, čo je v živote skutočne dôležité. Už len pre tú zodpovednosť za svojich blízkych a dokonalú atmosféru kompletnej rodiny…
***
Dve moje súkromné priateľky, moje éterické parížske múzy práve začínajú novú fázu svojich súkromných životov. Ale všetky tie naše stretnutia za tie roky s nimi boli čarovné a veľmi inšpiratívne. Každá z mojich múz nakoniec našla svoj bezpečný súkromný prístav. Som rád, že to nakoniec dopadlo práve takto.
Vonku začalo opäť pršať. Aké príznačné…
Sediac v odletovej hale letiska si zapisujem tento príbeh. Lebo škoda spomienok na tieto krásne chvíle, ak sa navždy stratia.
Čakám na svoje lietadlo, smer Viedeň. A potom… uvidíme…
.
.
.
.
.
Foto: ja
Celá debata | RSS tejto debaty