RescueRanger

I taký normálny, seriózny hotel vie byť šialeným miestom plným exotov, kde každý z nich je na samostatnú kapitolu príbehu. A keď sa všetci stretnú pokope na jednej recepcii, tak je z toho divoká jazda s nepredvídateľným koncom…

Kedysi dávnejšie, ešte pred našou lockdownovou rošádou sme na Štrasburskej univerzite budovali pre univerzitnú knižnicu novú supermodernú dátovú sálu so skenermi na digitalizáciu knižničných fondov. Univerzita nám vybavila ubytovanie v malebnom penzióne v prímestskom satelite, malebnej, čistej dedinke Geispolsheim na juhozápade Štrasburgu, čo je síce idylické miesto na život, plné tradičných hrazdených domov, udržiavaných viliek, kľudného prostredia, ideálneho na bezpečnú výchovu detí a pohodlný rodinný život, ale desať kilometrov od mesta, s cestovaním skorým ranným prímestským autobusom s následným prestupom na električku na konečnej zastávke na periférii Štrasburgu, to je príliš. Nočný život žiadny, na kultúru zabudnite. Iba ten romantický, pokojný večer so štekaním psov a háraním mačiek sme mali zaručený. Dokonalá vidiecka idylka tesne za hranicami veľkomesta. Možno raz, na dôchodok…

Ale boli by sme padnutí na hlavu, keby sme ten štvrť rok v tomto krásnom meste nevyužili naplno. Tak sme sa s univerzitou dohodli, že sa presťahujeme do centra mesta. Pani majiteľka penziónu, typická Alsasanka šmrncnutá nemeckými génmi, blondína v najlepšom veku, so všetkým, čo k tomu patrí, bola z toho smutná, lebo večery sme všetci trávili za jedným veľkým stolom v jedálni pri spoločenských hrách (lebo tu fakt skapal pes). Prodekan univerzity pre ekonomické záležitosti tiež nebol nadšený (až neskôr sme sa dozvedeli, že ten penzión v zapadákove patrí jeho žene, s ktorou sme trávili večere pri spoločenských hrách), ale musel našu voľbu akceptovať. Veď on si nejakých nových klientov z radov doktorandov či zamestnancov už nájde. A my sme sa presťahovali do centra mesta, blízko krásneho parku Orangerie, kde v okolitých vilách sídlia konzuláty, Rada Európy, cez kanál i Europarlament a Európsky súd pre ľudské práva.

Bývali sme v prenajatých štúdiách s kuchynkou v krásnom polyfunkčnom komplexe La résidence Jean-Sébastien Bach, ktorý fungoval i ako hotel pre euroúradníkov, s výhľadom na tichý park Orangerie. Ak chcete kľud, ale pritom ubytovanie priamo v meste, s električkou za rohom, lepšie miesto nenájdete. A na univerzitu sme to mali pár sto metrov. Univerzita nám dokonca preplácala normatív za polovicu nájmu. A raňajky v hotelovej reštaurácii boli v cene ubytovania. No neber to…

O tri ulice poniže na Rue d’Ostende je miesto, kde som kedysi dávno v deväťdesiatych rokoch absolvoval prijímač. Zopár starých kamarátov z regimentu tam stále slúži ako výcvikoví inštruktori, tak sme si z času na čas zašli na drink, zaspomínať. Mňa by ale takáto kariéra nebavila, lenže pre vyslúžilcov, čo nič iné v živote nevedia, je to istota i so štedrými sociálnymi výhodami až do konca aktívneho života.

***

V rezidenčnom komplexe bola v tom čase, keď sme tu bývali my, ubytovaná aj partia Čechov, s ktorými sme sa skamarátili. Jeden exot väčší než druhý, ale každý bol svojim spôsobom unikát:

Mr. Pižmo

Bol to novinár, podsaditý chlap s hrubými zápästiami, ktorý svojou postavou vyzeral ako traktorista a tu v Štrasburgu spravodajsky pokrýval dianie v Europarlamente počas svojich výjazdových zasadnutí z Bruselu. Kedysi dávno začínal ako vychytený spíker v súkromnom českom rádiu Evropa 2 a vybudoval si široký fanclub fanyniek. Mal totiž neskutočne podmanivý, mikrofonický hlas. Keď začal rozprávať svojim nízko položeným, hlbokým, profesionálne školeným hlasom, my všetci sme sa dostávali do hladiny alfa. On by mohol byť hypnotizérom, také zafarbenie a moduláciu hlasu mal.

Ale ten chlap neskutočne páchol. Keď sme k nemu zašli na izbu, vždy nás ovalila šoková vlna kyslého zápachu. Ak ste kedysi sledovali seriál Okná vesmíru dokorán, tak presne to sme mu po príchode na jeho izbu spravili. On to mal v sebe, on sa nepotil, to boli hormóny, ktoré vyžaroval. Ale my muži sme tam cítili iba ten smrad. Ale ženy nie. Každý večer za ním chodili na „pokec“ slečinky euroúradníčky z Europarlamentu, on ich svojim pachom priťahoval ako magnet. Pri tej predstave, ako tie upravené dámičky inhalujú jeho podpazušné pižmo, sme prišli o ilúzie o slušnej výchove tých dievčat. Alebo sme len žiarlili. Ale bol to macher, to sa musí nechať. Pokryl všetko, čo sa v Europarlamente šuchlo, doslova…

***

Len tak naokraj, raz som v Prahe cestoval autobusom MHD, linkou č. 188 smerom na Kavčí hory, až k sídlu Českej televízie. Keď sa blížil autobus na zástavku, kde som stál, videl som, že zadná polovica je prázdna a v prednej je natlačených asi sto ľudí. Tak som logicky nastúpil dozadu, chcel som predsa cestovať pohodlne. Ale chyba lávky, tam sa totiž rozvaľoval bezdomovec, celý pokadený, že ten smrad by sa dal krájať. Tak som sa i ja presunul dopredu k tej stovke spolutrpiacich. Ale už som pochopil pointu poloprázdneho autobusu. I keď neskoro.

Na ďalšej zastávke čakala na autobus herečka Zuzana Kocúriková. Tiež si to v hlave zanalyzovala, že sa predsa nebude tlačiť, keď nemusí. Nastúpila do autobusu zadnými dverami. K bezdomovcovi… a ten jej výraz… tiež hneď pochopila pointu nášho tlačenia sa vpredu. Ale ona tam vzadu ostala stáť, mimickými svalmi tváre si sťahovala nosné dierky, napínalo ju na zvracanie, ale statočne vydržala, neprešla k nám dopredu, tento súboj s bezdomovcom chcela za každú cenu vyhrať. Nedýchala, chytali ju mdloby, ale ustála to až na ďalšiu zastávku. Keď sa dvere otvorili, ona doslova vyskočila z autobusu, ovievajúc sa, v predklone rozdýchavajúc ten morový smrad. Ale dala to… Klobúk dole.

***

Ale nazad do Štrasburgu…

Náš kamarát Mr. Pižmo sa tu v Štrasburgu zjavoval tak jeden týždeň v mesiaci, pokrýval europarlamentné zasadnutia konané väčšinou v Bruseli, takže sme si vždy na čas oddýchli od jeho odéru. Viete, keď k vám do výťahu nastúpi nejaká krásna žena hneď potom, ako on z neho vystúpil, ale jeho pach tam ostane, tak to tej žene nevysvetlíte, že to nie je váš pach. I keď na niektoré z nich to už vo výťahu pôsobilo ako afrodiziakum… A teraz ma napadlo…. už som pochopil, kam sa mu sústavne strácali tie jeho testosterónom napáchnuté tričká…

***

Rain Man

Matematický génius, štíhly, okuliarnatý chalan odniekiaľ z Južných Čiech, ktorý si tu na Štrasburskej univerzite robil doktorát. Chytrá hlava, ale inak bol nepoužiteľný na praktický život. Veru aj za ním chodili baby, študentky z katedry matematiky a počítačovej vedy, ale nie na hormonálne inhalácie. On im pomáhal s úlohami. O baby na zábavu záujem nemal, iba o svoje PhD. A nič za to nechcel. Iba si s nimi zlepšoval francúzštinu. Bol to vzájomne výhodný obchod. Ony si ušetrili svoje mladé telá a on svoj výpočtový čas.

Holil sa zásadne nasucho, až sme to škrabanie jeho suchej pokožky počuli až k nám na izbu a potom napatlal na seba lacný pitralon, ktorého si z domu doviezol na litre a používal ho i namiesto deodorantu. Zvykli sme si. Vždy lepšie než to novinárovo pižmo. A spával zásadne pri otvorenom okne, čo je síce zdravé, ale nie v zime. Nedivili sme sa, že žiadna študentka nechcela uňho prenocovať. Ledaže by to bola nejaká Eskimáčka z výmenného študijného programu Erazmus.

Trikrát musel správca hotela meniť motor v jeho chladničke, nevedeli sme prečo. Až raz sme ho počas návštevy náhodou zastihli, ako si horúce, pariace sa špagety dáva hneď zo sporáka schladiť do mrazničky. Tak sme už pochopili, prečo to ten motor neutiahol a skratoval. Skutočný exot…

Ale na druhej strane, Štrasburský polmaratón zabehol v treťom najlepšom čase, bol totiž vášnivým bežcom na dlhé trate. No veď i to jeho doktorandské štúdium bolo takým vytrvalostným behom.

***

Renesančný muž

Tak toto bola extra trieda. Vysoký, ryšavý elitár, vždy perfektne oblečený, s vyberaným džentlmenským správaním, vždy navoňaný bonviván s vreckovkou v saku. Tie jeho parfémy, čo mal v kúpeľni, to boli tie najdrahšie kusy v každej parfumérii. Robil právnika na Európskom súde pre ľudské práva, ktorý sídli pár sto metrov cez náš park Orangerie, takže to do práce nemal ďaleko. Ani tie dámy, čo chodili večer za ním.

Ale to boli skutočné dámy, prvá európska liga. Ženy z prvých stránok módnych časopisov. Oproti nim boli tie euroúradnícke slečinky z Europarlamentu iba obyčajnými peknými jašteričkami bez vlastnej osobnosti. Toto boli Dámy s vyberaným správaním. Stretávali sme ich spolu na večeri v hotelovej reštaurácii. Aj nás s nimi samozrejme zoznámil, ale na tieto ženy sme my nemali.

Objektívne to musím priznať – a to my sme tiež neboli žiadni sedláci v teplákových súpravách. Toto boli éterické, nóbl dámy, na ktoré mal iba on. A jednu z tých dám som potom neskôr začal v médiách registrovať v spoločnosti neskoršieho francúzskeho prezidenta.

Renesančný muž mal skrátka excelentný vkus a kontakty, z toho vyplývajúce, čo neskôr vedel efektívne využiť, pretože v súčasnosti je českým veľvyslancom v jednej z krajín, z ktorých tie jeho nóbl známosti pochádzali.

***

***

Golem

Ale mali sme tu aj iného exota, ktorý tu bol ubytovaný. Dobromyseľný osobný strážca a zároveň vodič generálneho konzula jednej nemenovanej krajiny. Do práce to mal na skok, dokonca i jeho šéf býval vo vilke v blízkom okolí. Všetci pekne pokope.

Vysoký, stokilový, ebenovo čierny obor, pôvodom z Gabonu, taký mohutný africký Golem. Po večeroch si vyváral tie svoje korenisté africké maglajsy, že sme to cítili i my, o poschodie nižšie. A i on bol cítiť tým korením, prekrytým exotickým parfémom, plným tabakovo kardamónových tónov. Vždy sme vedeli, že bol pred nami vo výťahu. Bol to veľmi zaujímavý, nezameniteľný pach.

Keby bol futbalovým brankárom, súper by nemal šancu, lebo svojim telom by vyplnil celú bránku. Takto však plnil iba telesné proporcie jednej štíhlej, čiernovlasej slečny štipendistky zo slovenského Vranova, za ktorou pravidelne chodieval do univerzitného kampusu. Aj fotky s ňou nám hrdo ukazoval, ona bola popri ňom taký komár. Neviem si to technicky predstaviť pri jeho rozmeroch, ale ako hovorí môj kamarát novinár: musí sa zmestiť, svadba bola drahá.

Na tom všetkom by nebolo nič zlé, keby si slečna neprizývala na brigádu i ďalších jeho kamarátov, pomocných afrických razičov a nenechala si za to od nich všetkých štedro platiť. A on ich vozil do univerzitného kampusu na večernú razbu na konzulovej diplomatickej limuzíne. Nočná brigáda socialistickej práce… Ale takéto nočné vystrájanie bolo i na frivolnú študentskú internátnu spoločnosť veľa a tak sa to onedlho prevalilo a bol z toho na univerzite obrovský prúser, ktorý skončil predčasným ukončením slečninej výmennej stáže. Nočné razenie štôlní africkými banskými inžiniermi je skrátka riziková práca…

Raz v noci totiž na internát nabehla policajná hliadka spolu so správcom budovy, vyrušiac partičku razičov štôlní uprostred svojej už tradičnej bunga-bunga party. A bolo po vtákoch.

Jedno izraelské príslovie vraví: Keď vám dôjdu argumenty, ešte vždy môžete začať strieľať. Ale mávať privolaným policajtom pred nosom diplomatickým pasom a vyhrážať sa im sťažnosťou priamo u policajného prezidenta, to zaberá iba na Slovensku. Tu nie, tu vo Francúzsku platia zákony a tvrdo sa vymáhajú.

A tak náš usmievavý Golem v práci expresne rýchlo skončil, reputácia generálneho konzulátu musela predsa ostať bez poškvrny. Lebo dobrá povesť nie je ako slečnina posteľná plachta, ktorá sa dá stokrát dobiela vyprať a vyžehliť.

A tú jeho korenistú vôňu sme už viac v rezidencii nezacítili. Odišla s ním, nevedno kam.

***

Lišiak v klietke s lasičkami.

Raz organizovala Stála misia Českej republiky pri Rade Európy recepciu k štátnemu sviatku. Jej konferenciérom bol náš kamarát novinár, Mr. Pižmo, ktorý svojim podmanivým hlasom opantal celú sálu ako nejaký baptistický salara banda evanjelizátor. Prítomné vymódené slečny diplomatky zo zahraničných diplomatických zastúpení excitovali pri počúvaní hlbokých tónov jeho hlasu, ktoré rezonovali v ich vyprahnutých telesných zákutiach. A ten jeho nezameniteľný odér bolo cítiť na desať metrov, i cez jeho novú košeľu a oblek z čistiarne. Lišiak v klietke s lasičkami. Rain Man bol neustále pri švédskych stoloch, tlačil do seba plátky marinovaného lososa ako hladný študent po víkende. Renesančný muž sa však nedal zlákať jedlom, ale s pohárom sektu socializoval s veľvyslancami a ich manželkami.

Recepcia sa okolo desiatej večer chýlila ku koncu, čašníci začali ponúkať kávu ako spoločenský signál záveru akcie a my sme sa chystali dnešný večer ukončiť na salsaparty v tanečnom klube na Rue de Londres. Už sme sa nevedeli dočkať poriadneho bašávelu.

Trpezlivo sme počkali, kým Mr. Pižmo porozdáva vizitky slečnám, žiadajúcim ho o osobné konzultácie a zavelili sme na odchod. Pri odchode sme však museli Rain Manovi vysvetliť, že odchádzať z recepcie s obrúskom plným pagáčikov nie je vonkoncom dobrý nápad, tak ich vysypal do otvorenej kabelky jednej pani veľvyslancovej. Tá bude mať iste radosť, keď sa v nej onedlho bude po tme prehrabovať pred dverami manželovej rezidencie, hľadajúc kľúče od vchodu.

Cestou na salsa party, ktorá sa konala v dochôdzkovej vzdialenosti od nášho hotela, sme sa šli najskôr prezliecť do ležérneho oblečenia na hotel, lebo salsu tancovať v čiernom obleku nie je zrovna skvelý nápad.

Lenže – a to sme z facebookovej pozvánky nevedeli, že dnes tu majú akciu dámy z Avon Klubu, ktoré tu v Štrasburgu mali nejaký kongres. Všetko to boli také upravené dámičky v kostýmčekoch, žiadne frivolné partygirls. Estetika nadovšetko. Cítili sme sa ako v predajni cukríkov, tie ich pastelové kostýmčeky a vône vo mne vyvolávali spomienky na cukrovú vatu. Neviem prečo.

Magnet nemagnetizoval.

A do toho vstúpil Mr. Pižmo s jeho kyslým, hormonálnym odérom… no poviem vám, pre dámy to bol šok, s grimasami v tvári si odsadali od neho, dávali mu jasne najavo, že erotický hlas nie je všetko. Magnet zrazu nemagnetizoval.

Ale pre nás ostatných to bola výhra, ktorú sme si nechceli nechať ujsť. Tak sme si až do brieždenia užívali tanca, viedli s dámami debaty o ničom, nadväzovali kontakty, o ktorých sme aj tak vedeli, že po skončení Kongresu Avon Ladies nám nebudú k ničomu. Ale na hotel sme to mali pešo na skok, tak kam sa ponáhľať. Ráno bola sobota. Raňajky v hotelovej reštaurácii sme vynechali. Dali sme si iba tie povestné raňajky šampiónov.

***

Tak, s takýmito exotmi som tu strávil štvrť roka v krásnej hotelovej rezidencii Jean-Sébastien Bach. Z vonka seriózna budova, zvnútra plná života. Občas, keď som v Štrasburgu, tak sa prejdem cez park okolo nej, i na kávu sa tu zastavím, ale tie zábavné časy sú už dávno preč. Carpe diem.

***

P. S. Ale ono to neskončilo nejakou salsa párty s dámami z Avonu. O rok som Cristinu a Monicu navštívil u nich doma, v Benátkach. A bol to zážitok ako z Verdiho opery Otello. Ale o tom až nabudúce…

.

.

.

Foto: ja, www.google.com/maps