Kedysi veľmi dávno, tesne po prevrate, som v jednej pražskej samoobsluhe zažil úžasnú príhodu, ktorá ma prvýkrát výraznejšie upozornila na silu, akú môžu mať slová, ak sa s nimi vie správne pracovať.
SBSkári chytili v samoobsluhe zlodeja pri krádeži potravín. Bol to vysoký, asi štyridsaťročný, počerný chlapisko s pupkom. Zobrali ho na bok, kde musel na stôl vyložiť všetko, čo si postrkal do vnútorných vreciek prešívaného kabáta – salámu, konzervy, čokolády… no skrátka iba drobnosti, za pár vtedajších československých korún. Žiadny chlast, iba potraviny.
SBSkári to tam všetko ležérne spisovali, majúc v rukách jeho občiansky preukaz, aby im nezdrhol. Ale on využil túto byrokratickú chvíľu na svoj nezabudnuteľný výstup. Nie samozrejme výstup cez nestrážený zadný východ z predajne, ale na taký mentálny brainwashing, aký som dovtedy a ani dlhé roky potom nezažil.
King
Ten pobuda sa nevyhováral na hlad, pre ktorý kradol, na nezamestnanosť, nenapádal ich vulgarizmami, ale naopak, začal chváliť ich prácu, ako sa starajú o ochranu tovaru, ktorý majiteľka predajne s láskou dokladá do regálov, aby mala z čoho uživiť svoju rodinu, ako ju zlý minister financií Klaus ukrutne zdaňuje, ako i oni musia za minimálnu mzdu otročiť do záverečnej, ako by bolo dobre, keby to bolo tak a tak… a SBSkári prestali spisovať záznam, započúvali sa do jeho rečí a súhlasne prikyvovali. On nepovedal nič, s čím by som nemohol súhlasiť. V podstate mal pravdu. Ale ten štýl jeho prejavu, to prednesové frázovanie, intonácia, dôraz na správne zvolené slová, to bola hotová báseň pre uši… Ako keby prednášal sám Martin Luther King svoju slávnu reč I have a dream…
Krysí závod
A on pokračoval, že treba z niečoho živiť rodiny, aj ich vlastné, a že len makajú do úmoru ako krysy v kolese za pár chechtákov, o uplakaných očiach ich detí, utrápených manželkách, zmysle života, rovnosti…
A tak dokázal namotať tých dvoch SBSkárov, predavačku aj okolostojacich čumilov s košíkmi plnými nákupu, že keď skončil, oni dvaja vytiahli svoje peňaženky a so slzami v očiach mu z vlastných peňazí dali peniaze na ten ukradnutý nákup.
Už som čakal, že si pred ním ešte kľaknú so zloženými šiltovkami, aby im požehnal.
***
Bol to prvý geniálny motivačný rečník, ktorého som stretol. Obrátil svoju bezvýchodiskovú situáciu vo svoje totálne víťazstvo. Viac som ho nestretol, možno sa uchlastal, možno zmizol niekde zahrabaný ako biely kôň počas divokých deväťdesiatych rokov, alebo sa možno stal vodcom sekty životom sklamaných žien so zranenými dušami, hľadajúcich nový zmysel života, s ktorými dodnes behá nahý za rozbresku v rannej rose po lúke, nasávajúc spolu energiu Zeme, aby s nimi potom večer, tancujúc za zvukov bubnov divoké šamanské tance, tú nasatú energiu pri plápolajúcej vatre do ich oddaných lôn celú vypustil, možno aj s ich bankovými účtami. Ktovie…
***
Na to všetko však treba mať nevídaný herecký talent, obrovský dar reči, chirurgicky jemný cit pre náladu publika, fantazmagorickú predstavivosť, paranoidnú presvedčivosť, exhibicionistické vlohy a matovičovsky šialenú odvahu postaviť sa pred frustrované masy. Alebo kľudne čo i len pred jednu jedinú kolegyňu na firemnom večierku, lebo na množstve divákov nezáleží. Iba na vlastnej presvedčivosti a fantázii, ktorú vpečatíte svojmu objektu záujmu… Lebo rozhoduje len a len výsledok, či už pretavený do hlasov vo volebnej urne, počtu smsiek v televíznej súťaži o osobnosť roka, alebo do jedného odomknutého srdca.
***
Digitálne otrokyne, mysľou v matrixe
Pred rokom som cestoval vlakom z Drážďan do Bratislavy. Do miestenkového kupé si ku mne v Prahe prisadli dve slovenské študentky, také pobláznené dvadsiatky. Akonáhle si sadli, hneď vytiahli mobily a stále četovali a četovali… dokonca i medzi sebou, smiali sa na svojich hláškach. Oni sa ani len spolu nahlas neporozprávali, iba si navzájom písali. Cesta krásnou stredočeskou krajinou ubiehala a ony sa ani len neobzreli z okna.
Štuple v ušiach, oči na obrazovke, také digitálne otrokyne, mysľou v matrixe. Pomyslím si, keby aspoň cez ten mobil robili nejaké burzové obchody, či čítali kvalitné blogy na Pravde, ale kdeže, iba chatovanie o ničom, čo svojim plytkým obsahom nebude mať o päť minút hodnotu ani povestného Sulíkovho prdu vo vesmíre. Iba zabíjanie času…
Tak konečne žite!
Všimli si, že pozerám na tablete na youtube nejaké tanečné videá zo salsy, minuloročné tanečné choreografie z pražského salsa festivalu. Tak si ku mne presadli a spolu sme to dopozerali. Zaujalo ich to, lebo nikdy sa tancovať neučili, ani na tanečnú na strednej škole nechodili, okrem diskotékového hopsania nemali žiadne tanečné skúsenosti. Tak som ich začal opatrne vťahovať do čara latinsko- amerických tancov, rozprávať im svoje príbehy zo salsových festivalov a parties, a všimol som si, že ich to zaujalo. Odložili svoje mobily, na ktorých im neustále naskakovali nové chatové správy a nechali sa vtiahnuť do môjho salsového sveta. Videl som im na očiach, ako si to všetko živo predstavujú, vo svojich mysliach oblečené do krásnych flitrových šiať, s vysokými lodičkami na svojich štíhlych nohách, tak diametrálne odlišné od ich diskotékového outfitu v roztrhaných rifliach a platformových teniskách. Vo svojich predstavách sa začali cítiť ako žiadané tanečnice na karnevale v Riu. Až po Bratislavu som im hovoril o svojich zážitkoch, videl som na nich, že teraz je tá chvíľa, keď sú ich krásne hlavičky otvorené, aby som im do nich ako motivačný rečník vložil nový zdrojový kód, predstavu, že ony môžu byť tým skutočným centrom pozornosti, osobnosťami, nielen objektom pudového záujmu plážových inžinierov niekde v prítmí na dvore diskotéky. Skutočnými hviezdami s vlastnou osobnosťou. Stačí len chcieť a nemárniť čas hlúposťami. Lebo nežijeme predsa večne.
***
Parketové levice
A ony, priam nažhavené na salsu, rozvibrované mojimi predstavami o tomto nepoznanom latino svete, šli som mnou priamo z vlaku do prvého sekáča na Šancovej a kúpili si tam po 2 eurá troje flitrové sexi šaty a večer sme sa stretli na salsa party v klube na Trnávke. A poviem vám, tieto dve prekrásne, vysoké študentky, hoci nevedeli salsu tancovať vôbec, tam boli za najkrajšie ozdoby salsaparty. So svojimi dlhými hrivami, v krásnych flitrových šatách a lodičkách, ktoré im ešte viac zvýrazňovali ich štíhle nohy, sme spolu sedeli tesne pri parkete, popíjali drinky a ony, hypnotizované vírom tanca a podmanivej hudby, boli úplne unesené, vtiahnuté do deja, rezonovali, vibrovali, predstavovali si seba ako parketové levice uprostred víru salsy…
A ja som si pripadal ako Oklamčák na súťaži Miss Slovensko. Iba namiesto jeho žltého saka ja som prišiel oblečený ležérne v rifliach a dlhej bielej košeli.
A moje dve prekrásne známosti z vlaku dokázali prekročiť svoje vlastné hranice, odpútali sa od obrazoviek mobilov, odstrihli sa od toxických, povrchných, virtuálnych priateľstiev, vystúpili z temného digitálneho Matrixu a vrhli sa na lekcie kubánskej salsy. A dnes, po roku, už tancujú salsu tak skvele, že večer s nimi nikdy, ale nikdy nekončí polnocou.
Lebo uverili vo svoje schopnosti, vo svoje sny, v seba. Vo svojom virtuálnom Matrixe, v ktorom sa roky pohybovali, by takýto hlboký zážitok nikdy nedosiahli. A tu, v skutočnom svete všetko naplno vnímajú, milujú, cítia, prežívajú…
– Krásne motáš ženám hlavy, vieš to?… šepkajú mi.
– Nemotám, iba vám zhmotňujem predstavu niečoho skutočne možného, ktoré je tak blízko na dosah… šepkám im do vlasov.
***
Lebo najdôležitejšie je, že niekomu dáte nádej, predstavu, že sa to dá, že to niečo existuje, tam niekde za horizontom, kde ste vy už boli a im stačí sa len o trochu viac snažiť, zakrúžkovať ten správny volebný lístok, poslať tú jednu jedinú SMSku, prihlásiť sa na kurz salsy, či nenápadne podstrčiť svoj kľúč od hotelovej izby.
Ale potom je to už záväzok. Nesklamať dôveru, nezlyhať, ostať pevne na pozícii, ako 300 Sparťanov pred presilou Peržanov, neutiecť zbabelo kamsi na Seychely či za medveďmi do hôr. Priznať sa k zodpovednosti. Nevysmievať sa štýlom: vaša chyba, že ste mi, vy hlupáci uverili, skutok je už dááávno premlčaný…
***
I have a dream…
Lebo záväzok láka hrdinov a odrádza zbabelcov. Ako to už kedysi dávno povedal Martin Luther King:
– I have a dream…
Tak choďte za svojim snom aj vy…
***
.
.
.
.
.
Foto: ja, pravda.sk
...a ja idiot som sa jediný z celej triedy... ...
Celá debata | RSS tejto debaty