RescueRanger

V Panama City som si konečne oddýchol. Dospal som tie divoké guyanské noci a polihujúc pri hotelovom bazéne hotela Hilton s výhľadom na záliv som sa celý týždeň rozhodoval, či si kúpim lodný lístok na nejakú z desiatok obrovských zaoceánskych lodí, križujúcich Karibik a odplávam do Miami, ale keď som videl tie nekonečné húfy amerických dôchodcov, vystupujúcich v panamskom prístave po týždennej plavbe po karibských ostrovoch, prešla ma chuť.

I keď plavba cez neďaleko ústiaci panamský prieplav by bola zážitkom sama o sebe, pri pomyslení na celý týždeň strávený so stovkami dôchodcov na lodi, z ktorej niet úniku, okrem pár poldenných výletov do uličiek karibských prístavov na Jamajke, Dominikánskej republike či na Kube… za tie cigary mi to nestojí. Ten týždeň radšej strávim v hoteli, úspešne sa zatajujúc pred svojom miestnou kamarátkou, Slovenkou Luciou, ktorá tu robí skvelú kariéru v jednej vychytenej advokátskej kancelárii ako konateľka offshorových firiem v tomto daňovom raji, spravujúc účty svojich bohatých, zväčša slovenských a českých klientov.

Lucia to vyhrala i v súkromí. Za priateľa má postaršieho, ženatého generálneho riaditeľa jednej miestnej banky, známej z Panama Papers. Býva v priestrannom dome vo vychytenej prímorskej štvrti Costa Bella, hneď vedľa známeho golfového ihriska pre miestnu elitu, kam si kedysi chodil s obľubou zapinkať i bývalý prezident Manuel Noriega.

Jej „sugar daddy“ už síce znateľne stráca výkon, nie však rozum, ani bohatstvo a to je predsa rozhodujúce. A na zvýšenie výkonu „motora“ predsa existujú aditíva. Vždy lepšie než zbaliť vyšlachovaného a vždy usmiateho vodiča autobusu, zvážajúceho mladých, energiou sršiacich robotníkov s oceľovými svalmi z chudobnej štvrte Samaria v kopcoch nad mestom na stavbu mrakodrapov do bohatého centra mesta na pobreží zálivu (tých makačov by sme brali i do regimentu, len keby to žiaľ neboli všetko úplní analfabeti a dokázali by sa naučiť aspoň základné povely vo francúzštine). So žoviálnym vodičom autobusu by to ale nebola žiadna výhra. To mohla ostať na Slovensku. A tak, ako vcelku logicky vraví jedna slovenská krásavica: „Radšej sedieť smutná v mercedese, než vysmiata v autobuse“.

Zlatokopka

Ale až tak smutná nie je. Našla svoj zlatý poklad v podobe svojho bohatého milenca a lukratívnej a skvele platenej práce, ktorá je síce na hrane, ale taký je už svet tých skutočne veľkých peňazí.

Veď i tí pôvodní zlatokopi boli v podstate vytrvalými hľadačmi šťastia v podobe trblietavých nugetov, v pote tváre vydolovanými z útrob zeme či z riečneho dna. Ak ich nenašli oni, tak niekto iní určite. Napokon, veď nič zlé nerobili. Len si brali to, čo niekde voľne ležalo bez pána.

Tak neber…

***

Odhodlanie zatajovať sa pred Luciou mi vydržalo iba dva dni. Potom som jej zavolal a opäť bolo všetko po starom. No a čo… veď i jazykový kurz si treba raz za čas zopakovať. Aspoň nám ten týždeň prešiel veľmi rýchlo.

Tak sbohem a šáteček, Karibik…

Posunujúc si spánkový rytmus každú noc o hodinu na stredoeurópsky čas (za výdatnej asistencie Lucie) som sa úspešne vyhol jet legu, ktorý by ma naisto čakal po prílete na Slovensko. S Luciou sme si povedali všetko, čo sme chceli, podozvedal som sa od nej rôzne pikošky o známych ľuďoch, o ktorých nevedia ani v Panama Papers a celkovo to bol príjemne strávený týždeň.

Tak sbohem a šáteček, Karibik…

Krásavica od pása hore…

S medzipristátím v Amsterdame som v piatok poobede konečne doletel do Viedne, odkiaľ to už bola iba hodinka do našej Krásavice na Dunaji. No… do krásavice… leda tak od pása hore. Lebo Bratislava nie je iba Eurovea, Aupark, Bory Mall, Riverpark, či v noci mŕtvy kancelársky downtown plný potemnených kancelárií a na kšeft poskupovaných luxusných bytov v prázdnych mrakodrapoch, kde v noci svieti ledva každé desiate okno.

Lebo Bratislava je i Vrakuňa, Žabí Majer, Vlčie hrdlo… a tam to naopak žije až do rána, ako v Riu de Janeiro. Ale dobre, videl som horšie getá… Čo by za takéto bývanie dali v Južnej Amerike. Pre väčšinu Juhoameričanov by to bol nebetyčný luxus. Veď všetko na periférii je. Nič tam nikomu nepadá na hlavu, funguje elektrika, voda, plyn, MHDčka. Tak načo si sťažovať?

Piatoček

Tri po sebe idúce letiskové autobusy z Viedne do Bratislavy boli beznádejne vybukované (taký bežný piatoček…), tak som to nakoniec po jeden a pol hodine vzdal a objednal si letiskový taxík.

– Na polovicu… povedala mi mladá slečna, ktorá sa so mnou viezla, lebo tiež bola podobný prípad ako ja, nemajúc dopredu kúpený lístok na piatkový exodus. Cestujúc zo služobnej cesty s dvomi veľkými kuframi… nechápem čo v nich má… spútaných milencov, pašované papagáje, či iba desať plaviek a dvadsať párov topánok?

Zobral som ju do taxíku, mali sme totiž rovnakú cieľovú destináciu. A musím objektívne povedať, je to neskutočne krásna žena. Ak by nebola pekná, tak by som ju vzal tiež… to iste…

***

Pomaly sa vlečieme po diaľnici v poobednej zápche, lebo na hraniciach ešte stále striekajú podvozky proti slintačke a krívačke. Tak len tak bezcieľne vedľa seba sedíme v žltom klimatizovanom Tourane.

– V poriadku, pôjdeme na polovicu. I účtenku od taxíka Vám nechám, na plnú sumu, lebo ju isto potrebujete doložiť k vyúčtovaniu služobnej cesty. Mne ten papier nie je na nič. A ešte na tom i zarobíte, v práci Vám v pokladni vyplatia plnú sumu za taxík … vravím jej s prehľadom kreatívneho účtovníka. No veď som pricestoval z daňového raja…

Nás na „služobky“ vozievali vojenské špeciály. A nevyúčtovávali sme si žiadne cestovné náhrady. Ani správy zo služobiek sme nerobili. Iba tie samotné účty sme si vybavovali so zlými ľuďmi, ktorých sme chodili po celom svete navštevovať… najradšej o štyroch ráno, keď ešte spali u táborových ohňov kdesi v džungli, na púšti či v hojdacích sieťach na svojich lodiach.

Východniarky sa vedia o seba postarať aj v pekle…

Úradníčka Katka je jemná brunetka s tajomne hlbokými hnedými očami. Vyslali ju na služobnú cestu na konferenciu kamsi do paže, do Kirgizska. Bola tam samá, samičká… medzi samými Aziatmi. Ale východniarky sa vedia o seba postarať aj v pekle. I ho preorganizovať podľa seba.

Verím jej, že nič nebolo… a nemyslím tým, že tam kdesi uprostred vyprahnutej Ázie skapal pes. Je to totiž už na prvý pohľad čistá duša, žiadne dievča na zábavu. Je pripravená iba na vážne veci. Na chytanie svadobných kytíc, počítanie cyklu, výber prstienkov a svadobných oznámení a pre istotu hneď i kočíka a autosedačky…

Taká si s pokorou užíva i úmornú cestu autobusom MHD. Ona má inak nastavené priority, než zlatokopky. Hoci pri svojej neskonalej kráse, keby luskla prstami, sediac v sexi šatičkách a šteklíkoch niekde v kaviarni v Eurovei, tak sa do týždňa vozí v novom ML-kovom mercedese, s Vuittonkou položenou na sedadle spolujazdca. Ale život je i o dobrej výchove a prioritách. A Katka ich má nastavené správne.

S ňou ja veru nemám žiadne plány… na hranie sú iné ženy. Takže som jej po príchode na bratislavskú perifériu ešte pomohol vyvliecť tie dva ťažké kufre až do predsiene jej skromne zariadeného bytu (výťah opäť nechodí, tak zdolať zopár poschodí… ) a po ponúknutej kávičke sme sa rozlúčili. Veď čo aj iného…

Mňa tu čakajú iné zážitky. A to som ešte netušil, že pani ministerka na mňa vôbec nezabudla. Ale o tom nabudúce…

.

.

.

.

.

foto:  www.google.com/maps/