RescueRanger

Pomaly rolujeme po letiskovej ploche, smerujúc na začiatok odletovej dráhy. Tento manéver sa volá „taxi“. Niekedy trvá veľmi dlho, hlavne keď v podvečernej špičke čaká na odlet veľa lietadiel a vy musíte sedieť celý čas pripútaný na sedadle, ani na toaletu si nemôžete odskočiť, ani si nič vybrať z odkladacieho priestoru nad hlavou, iba sedíte, pozeráte, ako sa vaše lietadlo slimačím tempom posúva v rade blikajúcich lietadiel a túžobne čakáte na ten náhly úder do chrbta a zhup, ktorý vás na pár sekúnd zatlačí hlboko do sedačky ako na jarmočnom kolotoči.

Teraz v noci, uprostred pracovného týždňa sme však na odletovej dráhe jediní, takže sme sa dostali do vzduchu veľmi rýchlo. Oblietavame zátoku False Bay, naberajúc letovú výšku. Pod nami vidíme žiariace svetlá nočného Kapského mesta.

Aj bez kizomby sa dá žiť.

Aká škoda… chcel som si ešte dnes večer po krste mojej knihy zájsť na Kizomba party do skvelého hudobného klubu The Bank blízko môjho hotela. Ani si neviete predstaviť, aký spirituálny Afrobeat tam miestni dídžeji hrajú… ale juhoafrická tajná služba za mňa rozhodla inak. No čo už, aj bez kizomby sa dá žiť…

***

Dostal som sedadlo pri okne, ale keďže na tomto nočnom lete bolo veľa voľných miest, využil som situáciu a hneď som si presadol o desať miest dozadu do poslednej, úplne voľnej rady, kde si počas letu môžem pohodlne ľahnúť cez všetky tri sedadlá. Tam vzadu cestujúci veľmi neobľubujú sedávať. Ale pritom je to strategické miesto, máte to totiž najbližšie k toaletám i k letuškám, roznášajúcim jedlo a nápoje.

Pomalí mantáci s množstvom času.

Ak samozrejme akceptujete fakt, že počas letu spoznáte veľa ľudí s plnými močovými mechúrmi a že budete vystupovať ako posledný, kým sa z lietadla vytrepú všetci tí pomalí mantáci pred vami, s množstvom času, slimačím tempom si vyťahujúci batožinu z odkladacích priestorov nad hlavou a dávajúci prednosť pri vystupovaní každému cestujúcemu, vyliezajúcemu zo sedadla pred ním. Na porazenie…

Ale dá sa to prežiť. Aj tak plusy prevyšujú mínusy. Pre mňa rozhodne.

Červíček hlodá a hlodá…

A ešte jeden bonus to má: so stewardkami sa pri východe z lietadla vďaka tomu lúčim ako posledný. A občas si z nich spravím srandu, keď jednej z nich poviem:

– Vidíme sa zajtra na spiatočnom lete… žmurknem na ňu a oslovím ju menom, ktoré jej vidím na visačke.

Ich reakcia je vždy rovnaká: rozšírené zreničky, plachý úsmev, sú zaskočené a viem si predstaviť, ako ma na druhý deň pohľadom vyhľadávajú pri nastupovaní cestujúcich. Väčšinou márne… ale aspoň som im dal červíčka do hlavy. Lebo červíček hlodá a hlodá…

***

A po pätnástich minútach, keď odovzdajú lietadlo striedajúcej čerstvej posádke (lebo lietadlo tu do rána nečaká, to musí neustále lietať a zarábať aerolinkám peniaze), čakajúc pri páse na svoj kufor stretnem celú vysmiatu posádku i so stewardkami družne prechádzajú okolo mňa, smerujúc do hotela v meste, tak nadviažeme opäť náš flirtujúci očný kontakt a každý si v mysli vytvoríme svoju predstavu, ako ten druhý strávi svoj večer a noc…

***

Miesto stretnutia: Letisko

Kedysi dávno, koncom osemdesiatych rokov, bežal v Československej televízii úžasný východonemecký seriál Miesto stretnutia: Letisko. Bol to romanticko-dobrodružný seriál o posádke lietadla východonemeckej leteckej spoločnosti Interflug, o charizmatických pilotoch a sexi letuškách, zažívajúcich spolu dobrodružné i erotické príhody v exotických lokalitách celého sveta.

No skrátka, bol to na tie časy veľmi akčný a šteklivý road movie z NDR. Pre nás to bol vtedy taký závan exotiky, na ktorý sme všetci pozerali ako na zjavenie, závidiac „dederónom“ tú ich slobodu filmovej tvorby. Všetci sme si po každom diely predstavovali, čo asi tak po poslednej filmovej klapke spolu robili na hotelovej izbe v horúcej a vlhkej Cojimare či Havane, po príchode z hotelového baru.

A keď o pár rokov neskôr celá republika sedela v natrieskaných, vydýchaných kinách na filmovom šlágri Benátska noc, to bol opäť o niečo vyšší level zážitku.

Príprava na kameňovanie ženy…

Teraz také filmy bežia v televízii celý deň a nikoho to už nevzrušuje. Prah citlivosti sa za tie štyri dekády zvýšil až na úroveň hard core, napríklad taký priamy parlamentný prenos z prípravy na kameňovanie ženy… (chcel som povedať: na odvolávanie ministerky Šimkovičovej, inak, čisto objektívne – na svoj vek mimoriadne krásnej ženy).

***

A pritom je realita života leteckého personálu vo väčšine prípadov úplne prozaická, lebo je to práca ako každá iná. I oni majú svoje vzťahy, svoje deti, svoje súkromné problémy a ich reálny život nie je žiadna turecká telenovela. Veď i moja známa, letuška Pauline z Air France je skutočná žena so svojim súkromný osudom, zacyklená vo svojom melancholickom životnom kolotoči, až pokým nestretla mňa…

***

I osudy hercov tohto legendárneho východonemeckého seriálu boli podobné.

Niektorí z nich sú už na druhom svete a tí ostatní dožívajú ako osemdesiatročné, dávno zabudnuté východonemecké celebrity niekde v hospicoch. Ale vtedy, na sklonku socializmu si veru užili svoje chvíle slávy a precestovali s filmovým štábom všetky tie, pre bežného socialistického človeka nedostupné lokality. Carpe diem. A ja im ďakujem za ten skvelý filmový zážitok.

***

Lufthansa je fajn, lebo má priamy let do Európy bez medzipristátia, takže o dvanásť hodín budeme vo Frankfurte. Motory monotónne hučia. Dávam si cez oči šatku a snažím sa zaspať.

Taviaci sa jadrový reaktor.

Podvedome premýšľam o agentke Iris, čo asi tak teraz robí. Už je iste doma, možno v sprche, kde sa vo svojich predstavách snaží o pokračovanie nášho letiskového francúzskeho bozku, premeniac tak svoj sprchový kút na taviaci sa jadrový reaktor, už-už explodujúci do okolia výronmi horúcej pary.

Alebo sa len v slzách zvalí do postele a privinie si medzi stehná zrolovaný paplón, predstavujúc si ma v nežnom objatí, ako som sa jej na letisku prehrabával vo vlasoch, lebo také nežné pohladenie už dlho nezažila. A isto ľutuje to odmietnutie mojej ponuky, danej počas výsluchu, na celotelovú masáž jej hebkého tela, i to zbrklé rozhodnutie skrátiť mi v Kapskom meste pobyt a nechať ma vyšupovať z krajiny skôr, zo strachu pred eskaláciou celej tej spravodajskej kauzy.

Čo ešte mohla so mnou všetko zažiť… asi by sme sa prechádzali po opustenej pláži Clifton Beach, kde sa teraz v septembrovom chlade nikto okrem pár surfistov v neoprénoch nekúpe, či si zájsť na romantickú prechádzku na neďaleký vrchol Lion´s Head s úžasnými výhľadmi na toto krásne mesto, v ktorom Iris žije.

Ale nakoniec to dopadlo presne tak, ako malo. Iba čo by som ju zbytočne roznežnil a spravil túto silnú ženu veľmi zraniteľnou v tvrdom mužskom svete.

Na krátky okamih zažila nehu, vášeň, cítila moje nežné pohladenie, ktoré ju rozvibrovalo, zneistilo, spravilo ju slabou, oddanou, vrátilo ju to do jej tínedžerských rokov, kedy si vysnívala obraz svojho ideálneho muža, s ktorým chcela prežiť celý život.

Tak sa radšej vráťme z kratšej cesty, kým sa dá.

***

Ráno sa zobudí, poutiera si slzy a opať sa uzavrie do seba. Zatvrdne, v duchu sa zaprisahávajúc, že sa NIKDY VIAC nenechá takto namotať…

Sakra, takto to nemalo skončiť, Iris…

***

V bezpečí svojich Ženských kruhov.

Ach tieto silné ženy… a potom, aby prekonali svoje hlboko uložené traumy, frustrácie, životné zlomy, sa často kolektívne oddajú spirituálnym rituálom. Omámené divotvornými rastlinami tancujú pri večernom ohni niekde v bezpečí horskej chaty, ďaleko od mužov, za hypnotizujúcich zvukov domorodých bubnov, ponárajúc sa do svojich alfa – beta – gama hladín, aby si znovu odžili tie svoje životné traumy, nechali sa nimi na druhý pokus za pomoci svojich guru bezpečne previesť, natrvalo zahojac tie hlboké rany na svojej utýranej duši.

A potom ráno, za svitania behajú v prvých lúčoch ranného slnka bosé a šťastné po orosenej lúčnej tráve v bezpečí svojich Ženských kruhov, so zapletenými kvetmi vo vlasoch, znovuzrodené, s pevnou vierou a odhodlaním niečo vo svojich životoch natrvalo zmeniť. Lebo oni si to zaslúžia. Prežili si toho veľa. Sú to silné, spirituálne, vedomé ženy.

Tak veľa šťastia a dobrú noc…

Zaspávam niekde nad Namíbiou. O desať hodín ma čaká divoké ráno, ale o tom som zatiaľ ešte netušil.

.

.

.

.

.

Foto: ja, www.google.com/maps