RescueRanger

V podvečer som dorazil do krásneho severonemeckého mesta Lübeck, ktoré mi svojou nedotknutou stredovekou architektúrou pripomína Český Krumlov. Prejedený dánskeho syra Vesterhavsost, ktorý som si z obrovského syrového bochníka na každom diaľničnom odpočívadle nenásytne odkrajoval, som už nemal chuť na žiadnu veľkú večeru, iba ho riadne spláchnuť horkým nemeckým pivom.

S pani viceprimátorkou som sa zoznámil minulú jeseň, tesne pred slovenskými parlamentnými voľbami, kedy po mne poslala svojmu exmanželovi Andreasovi, môjmu dávnemu kamarátovi z regimentu, do Viedne zvyšok vecí z jeho šatníka, aby sa už definitívne odstrihla od spomienok naňho. A keďže svet je malý (jeden slovenský politik by dokonca tvrdil, že zem je plochá doska na chrbte korytnačky), s Andreasovou novou manželkou, vtedajšou riaditeľkou Právneho servisu Európskej komisie som sa čírou náhodou stretol kedysi dávno na nočnom lete z Paríža do Budapešti.

***

Tentokrát som však do žiadnej Viedne nič nebral. Andreasove skrine už pol roka zívajú prázdnotou, tak ako viceprimátorkine srdce. Ale ten dánsky syr v mojom žalúdku si už pýtal skvelé, orosené severonemecké pivo, tak sme ním spolu zavŕšili spoločný večer. I nálada sa nám po našom hektickom dni zlepšila, i ten stres opadol.

Obdivujem túto úžasnú ženu. Celú kariéru venovala svojmu rodnému mestu, kde začínala ako radová magistrátna zamestnankyňa, až sa vypracovala na poslankyňu, celé pracovné i voľné dni sa ako pravá ruka primátora starala, aby toto krásne, malebné, stredoveké severonemecké mesto prekvitalo. A keď poslúchla svojho rakúskeho manžela Andreasa, prominentného viedenského právnika, aby sa s ním presťahovala do Viedne, kde nemusela ani prstom pohnúť a mala sa ako v bavlnke, po pol roku sa sama vrátila do Lübecku. Lebo toto mesto ju potrebuje, tu vyrastala a svojou zanietenou prácou sa mu chce odvďačiť.

Pripomenula mi tým hlavného hrdinu krásneho oscarového filmu Pravidlá muštárne, kde sa Tobey Maguire vracia do sirotinca, v ktorom vyrastal, aby prevzal žezlo po starom doktorovi, starajúcom sa o bezbranné deti, siroty, namiesto toho, aby si užíval perspektívu skvelého života s bohatou nevestou v meste.

Presne tak, ako sa ona vrátila z Viedenskej metropole do malého, ospalého Lübecku, aby tu odovzdala svoju energiu a srdce pre svojich rodákov i starnúcich rodičov.

I za tú cenu, že s Andreasom sa takto na diaľku odcudzili, až z toho nakoniec nemohlo byť nič iného, než rozvod. Ale život je predsa otázkou priorít. Neľutuj, čo si spravil, ľutuj, čo si nespravil.

Toto si na nej cením najviac.

„Naivné predstava, že zachraňujeme svet.“

Ráno som nasadol na vlak na letisko do blízkeho Hamburgu, nechajúc auto na dvore u pani viceprimátorky. Za týždeň sa poň zastavím, keď sa vrátim z Austrálie. Čaká ma náročný let s viacerými prestupmi, pripomenúc si tak náročné taktické presuny po celom svete z dávno minulých čias, kedy sme s Andreasom nasadzovali krk za pokojný spánok Francúzov po celom svete, v naivnej predstave, že zachraňujeme svet.

***

Ale človek mieni, letiskové odbory menia. Počas cesty ranným prímestským vlakom na hamburské letisko mi pípla SMSka, že odbory letiskového personálu vyhlásili časovo neobmedzený štrajk. Všetky lety sú až do odvolania zrušené.

***

Na letisku vládol chaos. Na infokiosk nemalo zmysel ani ísť, nepreniknuteľne ho obklopoval strapec zúfalých a nahnevaných cestujúcich. Keby štrajkovali piloti, tak si prebukujem letenku, ale keď štrajkuje pozemný letiskový personál, tak vás na letisku nikto neodbaví a vy skrátka neodletíte. Nemalo to zmysle ani skúšať.

Lety z Hannoveru a Berlína, najbližších letísk, kam som bol ešte ochotný kvôli odletu do Austrálie docestovať, boli beznádejne vybukované. Predstava červenej skaly Uluru, týčiacej sa uprostred vyschnutej austrálskej savany sa mi vzďaľovala pod monotónnymi nápismi Flight cancelled na letiskovom informačnom panely.

Čakať nejakých päť dní, kým sa odborári s manažmentom dohodnú, na to nemám nervy. To mi za ten austrálsky šuter nestojí.

Naobedujem sa tu v Hamburgu a poobede sa vrátim pre auto do Lübecku.

Mal som dve hodiny času, tak som si pred indickým street foodom v centre mesta na Hopfenmarkte vyšliapal na turistickú dominantu tejto prístavnej štvrti – vyše sto metrov vysokú Mikulášsku vežu s úchvatným výhľadom na mesto.

***

„Padám, padám, padám. Tým pádom mám ťa rád.“

So zastrčenou vstupenkou za klobúkom som sa desať minút štveral po schodoch. Výhľad zhora bol úchvatný, škoda tých nízkych mrakov na horizonte. Na hornej plošine stál mladý upachtený nemeckých párik, s riadnymi kilečkami navyše, napchávajúci sa mastnými, smradľavými čipsami. Tie čipsy tak smrdeli, že som nemohol ani tú slinu prehltnúť (veď to poznáte, ak si pri vás niekto smradľavo prdne, prehltnete snáď v ústach nazberané sliny?), tak som sa rozhliadol dole a vypľul slinu z veže.

Pozorujem ju, ako sa ako Hirošimská bomba vzďaľuje odo mňa a voľným pádom sa v bezvetrí kolmo blíži k dlažbe pri vchode do veže. Už už bude na zemi, kde sa rozplacne. Na myseľ mi prichádza Müllerova pieseň Tlaková níž.

„Padám, padám, padám. Tým pádom mám ťa rád.“ 

Tesne pred dopadom mojej sliny vychádza z vchodu veže skupinka turistov. Moja napenená slina jednému nešťastníkovi končí na hlave.

Výkrik, pohľad hore, hrozivo zdvihnutý ukazovák, nadávky, otočenie sa nazad do veže. Nemusím veľmi špekulovať, čo sa bude diať.

Padám, padám, padám… Padám odtiaľto!

Na sto percent viem, že toho zúrivca stretnem na schodoch niekde uprostred veže. Počujem fučanie, nemecké nadávky, približujú sa spoza rohu. Už už sa stretneme zoči-voči. Bude bitka??? Nech, bude to krátky boj proti netrénovanému a kyslíkovým dlhom gniavenému zurvalcovi, útočiacemu z takticky nevýhodnej dolnej pozície. V poslednej chvíli ma napadne spásna myšlienka. Čo sa ja budem naťahovať s nejakým opľutým turistom…

Otočil som sa smerom dohora a tvárim sa, že stúpam na vežu. Asi stokilový, spotený, v tvári červený Nemčúr sa prepchal okolo mňa a so zaťatými päsťami si to šinie hore. A za ním jeho dvaja podobne stavaní kamaráti.

– Entschuldigung!… vravia mi, hlasno odfukujúc.

– Ja, Ja, bitte schön… zdvorilo ich púšťam pred seba.

Len čo zašli za roh, okamžite sa prudko otáčam nazad a bežím dole z veže, berúc schody po dvoch. Lebo keď hore zistia, ako som ich ofajčil, budú ich po dvoch brať tiež. A možno i po troch…

Zhora počujem vrestok:

– Ten chlap v klobúku??? Toho sme práve minuli!

Ten manželský párik so smradľavými čipsami ma bonzol…

Rýchlo preč!

***

„Suvenír“

O minútu som bol dole. Vybehnem z veže a trielim do parku k indickému streetfoodu, sadnúc si rýchlo za stôl. Dávam si dole klobúk, bundu, odstraňujem tak všetky identifikačné prvky, podľa ktorých by ma mohli spoznať.

Tí traja Nemčúri vybehli o pol minúty z veže, pobehujúc po okolí. Nenadväzujem s nimi žiadny očný kontakt, študujem jedálny lístok ako Champollion egyptské hieroglyfy.

Po chvíli bezradnosti odchádzajú preč. Hlavný zurvalec si niekde tam hore roztrhol na zadku gate, trčia mu z nich prúžkované trenírky. Rukou si ich počas chôdze zakrýva. Suvenír… a na hlave druhý.

***

Tá sumbawa s vegánskou plnkou bola skvelá. Na kávu mi ale neostáva čas, dám si ju vo vlaku. A pri jej popíjaní cestou do Lübecku popremýšľam, aký pahorok zdolám namiesto austrálskeho Uluru. Meine Liebe in Lübeck?…

Lebo ja som vlastne niečo ako geológ, hľadajúci svoj drahokam medzi ženami.

***

„Veď kto zachráni ilúzie týchto krásnych stvorení,

keď sa raz aj Leonardo DiCaprio ožení?…“

.

.

.

.

.

Foto: https://www.google.com/maps