Založ si blog

Schovaný, neschovaný… idem!

Júlový výpek na viedenskej severnej výpadovke vytvára na rozpálenom asfalte mihotavú fatamorgánu ako na Sahare. Vzduch nad mestom sa nehýbe, spadol do pasce tlakovej výše, ktorá sa už týždeň drží v Podunajskej nížine. Rakúšania tomu hovoria Hundstage, psie dni. Jeden môj rakúsky známy natočil dokonca o tomto fenoméne skvelý, európskymi cenami ovenčený rovnomenný kultový film Hundstage.

Na uliciach Viedne niet ani nohy, všetci ľudia sú zalezení v klimatizovaných budovách alebo v parkoch. I vodiči áut majú poctivo pozatvárané okná, odušu klimatizujúc svoje vnútorné priestory. Iba tí bez klimatizácie majú všetky okná spustené a s lapajúcim dychom musia počúvať manželkine nadávky, že namiesto tej príplatkovej sračkovej hnedej metalízy (ktorú samozrejme chcela ona…) mali radšej dokúpiť klímu.

Je štvrtok poobede. Po hodinovej jazde z Viedne sa blížim k českým hraniciam, za ktorými už vidím nezameniteľnú siluetu moravského Mikulova, tohto malebného vinárskeho mestečka s impozantným stredovekým zámkom, týčiacim sa na kopci v jeho srdci.

„Vek je iba číslo.“

V sobotu totiž robím dídžeja na salsa-bachata-kizomba festivale v Brne, ale rozhodol som sa ho spojiť s návštevou svojej starej známosti.

Viackrát ma pozývala na návštevu do tohto malebného kraja pod Pálavou, ale vždy z toho zišlo, lebo nikdy som nemal priamu cestu do týchto romantických končín južnej Moravy. Vždy mi to bolo trápne, znovu a znovu odmietať jej pozvanie, ale dnes cestujem do Brna priamo cez Mikulov, tak to konečne vybavím, nech je pokoj…

K blonďavej Pani doktorke som kedysi dávno chodieval ako tínedžer, keď ešte mala svoju prax na Slovensku a tie zdravotné prehliadky mladíkov vyzlečených do trenírok mávali s hormónmi mladej, čerstvo atestovanej lekárky ako tornádo s ohybnými topoľmi. So studeným fonendoskopom prechádzala po mojom tele, vyrysovanom z posilňovne, skúmajúc ma ako reštaurátorka sochu Dávida. A ani ja som nebol z ľadu, takže namiesto každoročných preventívok sme sa začali stretávať preventívne a role lekárky s fonendoskopom na krku a pacienta sme si tak nejak v rámci našich hrátok vymenili…

Bola síce odo mňa o desať rokov staršia, ale v tomto mladom veku je vek iba číslo. A že tých čísiel bolo…

***

Pani doktorka sa o pár rokov vydala za svojho fešáckeho kolegu a neskôr mu porodila dcéru. Ja som sa tiež na veľa rokov stratil kamsi ďaleko za horizont a potom, počas mojich občasných návratov som k nej chodil už len vtedy, keď som niečo potreboval predpísať. Už sme ale neblbli, toto bola pre nás oboch iba vzdialená minulosť, ale ostali sme kamaráti, čo nebýva v takýchto prípadoch zvykom, ale pokiaľ ste si i vtedy dávno držali citový odstup, tak sa všetko dá.

Po necelých dvadsiatich rokoch, keď ich dcéra zmaturovala, sa spolu s manželom odsťahovala na južnú Moravu, do Mikulova, kde obaja spoločne prevádzkujú súkromnú lekársku prax. Dcéru dali vcelku logicky študovať na univerzitu do Brna, odkiaľ to má domov na skok.

„Na čo myslia študentky cez prázdniny?“

Sedíme v rodinnej vínnej pivnici ich stredovekého domu na námestí pod zámockým vrchom, s poctivými, hrubými tehlovými múrmi, do ktorých bez povolenia pamiatkarov nemôžete zatĺcť ani klinec. Je tam iba jeden, na ktorom visí originál obrazu úchvatnej Art Deco divy Tamary Lempickej.

Ľahké višňové víno zo sadov brnianskej Mendlovej Univerzity, na ktorej ich dcéra Žofia študuje biochémiu, je niečo famózne, to je priam nektár, z ktorého sa nedá ani opiť, iba sa doň zasnívať.

Popíjame ho veľkými dúškami, zakusujúc čerstvé, voňavé moravské koláče poctivo naplnené tvarohom a slivkovým lekvárom, debatujúc o živote. I to dvadsaťročné mláďa Žofia, s plnokrvnou postavou Giny Lollobrigidy, takou rozdielnou od jej štíhlej mamy, si s nami dopriava. Veď ona to má rada, lebo život na univerzitnom internáte je pre študentky jedna veľká žúrka so všetkými lákadlami života bez dozoru…

Postávanie s lízatkom v ústach…

Ale teraz sú prázdniny, semestrálne skúšky má za sebou, horúci júl pred sebou, učiť sa netreba, tak na čo teraz cez prázdniny stále myslia nevybúrené študentky…?

Pripravili mi izbu v podkroví. Žofia má izbu naproti. Nie nebojte sa, žiadne nočné klopkanie na dvere nebolo, ani zvodné postávanie pri zárubni vo frivolnej nočnej košieľke, s panensky naivným pohľadom a s lízatkom v ústach. Je to jej dcéra, preboha…

***

V piatok mám celý deň voľno, večer je tu na zámku koncert dvoch hudobníkov z kapely Gotan Project, ktorý organizuje nejaká komunita argentínskeho tanga z Brna, tak sa naň pôjdeme pozrieť.

Pani doktorka i s manželom odišli ráno do ambulancie. Ostal som tu iba ja so Žofiou. Keď som vyšiel ráno zo sprchy na prízemí, vidiac moje šľachovité ruky, kerku z regimentu pod ľavým bicepsom a tehličky na bruchu, pribehla ku mne z kuchyne do jedálne s mobilom, prosiac, či si môže so mnou spraviť selfie…

Nepovažujem sa za žiadneho Cana Yamana, ale súhlasil som, nech mám od nej pokoj. Pritúlila sa k mojej opálenej hrudi a druhou rukou sa nás oboch snaží naštelovať do úzkej obrazovky mobilu.

Zrazu cítim, aby mi rukou šmátralkou rozväzuje uterák na bedrách. Zachytil som ho v poslednej chvíli.

– No, no, no, dievča… hovorím jej. Mohol by som ti byť otcom…

Ale nie si… hovorí mi vyzývavo.

Sme tu sami, nikto sa o tom nedozvie… šeptá a rozopína si blúzku, pokladajúc sa na jedálenský gauč v lascívnej póze, ktorá znamená len jednu aktivitu.

***

Sňal som svoj uterák zo svojho pása a len tak na Adama som podišiel tesne k nej. Žofia sa na gauči predo mnou vlní ako lasička, už už si predstavujúc, že sa na ňu vrhnem ako orangutan.

Nahnem sa nad ňu a… prikryl som ju svojim veľkým, hrubým a vlhkým uterákom.

– Vychladni, Žofka… vravím jej hlbokým, kľudným hlasom.

***

Ešte pol hodinu sme hľadali po dlážke roztrúsené ostré črepiny ťažkého pohára od whisky, ktorý po mne od zlosti hodila, keď som sa otočil, idúc si do kuchyne pre kávu. Ešteže netrafila.

Ohrdnutá milenka je často nebezpečnejšia, než guľka.

***

„Klídek, bony budou.“

Keď sa konečne ukľudnila, šli sme sa pred obedom prejsť na zámok. Žofia sedí oproti mne v rifľových legínach, naširoko rozkročená na čiernej hlavni obrovského mosadzného dela, mieriaceho z hradného múru kamsi ponad mesto. Pózuje mi ako do erotického časopisu. Aj tie jej biele tenisky sú na nej sexi. Všetko je na nej sexi… Zvádza ma, nedá si pokoj. Je rovnako tvrdohlavá, ako kedysi jej mama.

Vieš, čo všetko sme mohli spolu zažiť? Vieš, ty ignorant, aká som dobrá…? Robí ti to dobre, takto ma ponižovať? Vyžívaš sa v tom?… vyčíta mi, celá červená v tvári.

Vystrel ma z tohto kanóna niekam za horizont, ty hajzel, nech ta už nikdy nestretnem!vmetie mi do tváre a so vzdorom v očiach hľadí na mňa.

– Takto ťa mám najradšej, ty malá, obdarená, divoká dračica… doberám si ju.

Žofia sa zošuchne z masívnej čiernej hlavne kanóna, ako keby to bol jej najlepší čierny kamarát Ibrahim z programu Erazmus, s ktorým sa dala kedysi na začiatku prvého ročníka dokopy a namiesto štúdia sa venovali prieskumu banských štôlní… Rýchlou chôdzou sa blíži ku mne a na jej očiach vidím, že to veru z lásky nebude…

Toto vyzerá na riadny kopanec medzi…

How dare you…“

– Klídek, bony budou… citujem legendárnu hlášku z filmu Bony a klid. Nezaberá, približuje sa, cítim sa ako veliteľ brigády commandos počas operácie Market Garden, mieriaci pancierovou päsťou na hrozivo sa približujúci nemecký tank, aby ho mohol z blízka strelou na istotu vyhodiť do vzduchu.

Už je pri mne, už-už naťahuje nohu na kop…

***

– S tvojou matkou sme boli milenci… vravím jej tesne pred vykopnutím.

Žofia v sekunde stuhla ako zenový budhista. Neveriacky na mňa hľadí s doširoka otvorenými očami a ústami. Je totálne šokovaná tým, čo práve počula.

Po desiatich sekundách bez dychu ma so slzami v očiach prepicháva nenávistným pohľadom. Chýba už iba počuť emotívny citát Grety Thunbergovej: How dare you…

***

„Schovaný, neschovaný, idem…“

Večer sme šli všetci štyria na koncert na nádvorí majestátneho zámku. Medzi jeho slnkom vyhriatymi múrmi to bol dvojhodinový balzam pre uši, svetelnými a hudobnými efektami popretkávaný koncert moderných tangových symfónií, doplnený tanečnou show brnenských tanečníkov argentínskeho tanga.

Po koncerte sa Žofiin otec, ktorý je v Mikulove zároveň miestnym poslancom, ešte zdržal v rozhovore so starostkou mesta. My so Žofiou a Pani doktorkou sme sa cestou domov, idúc cez zámocké nádvorie, zastavili pokochať na zámockej terase krásnym západom slnka nad blízkymi rakúskymi poliami.

– Poďme sa na chvíľu zahrať na schovávačku v bludisku… navrhla zrazu Pani doktorka, vidiac v zámockej záhrade pod našou terasou krásne zastrihnuté krušpánové bludisko.

Hmmm, prečo nie… So Žofiou sme sa cikcakovo preplietali úzkou chodbičkou medzi dvojmetrovými kríkmi až kamsi do stredu bludiska, čakajúc na povel.

Schovaný, neschovaný, idem!… zvolala Pani doktorka.

Minúta, dve, tri… nepočujeme žiadne kroky, som na pochybách, či nás vôbec hľadá.

Po chvíli počujeme šuchot v kríkoch. Niekto sa blíži, už je vo vedľajšej chodbičke, cez lístie vidíme siluetu postavy.

***

– Našla som……… vás… hovorí Pani doktorka, v polovici vety spraviac dramatickú pauzu.

Toto sa nemalo stať… Tesne pred jej príchodom mi Žofia, zjavne čakajúca práve na tento moment, chytila svoju ruku a pritlačila si ju na svoje veľké prsia, v hereckej póze ma druhou rukou objímajúc okolo krku.

Nestihol som vôbec zareagovať. Padol som do jej vopred pripravenej medovej pasce ako nejaký západný špión v moskovskom hoteli prešpikovanom kamerami KGB.

Pani doktorka stojí pred nami v absolútnom šoku. Po chvíli pomaly pristupuje tesne ku mne.

Plesk… takú facku pravačkou som nedostal dlhé roky…

Plesk… dostáva Žofia ľavačkou druhú, až je odleteli slnečné okuliare z čela, zachytiac sa v kríkoch.

***

Mohol som u nich ostať prespať do rána. Ono by sa im to pánovi manželovi docela ťažko vysvetľovalo, keby ma tieto dve divoké ženy len tak napochytro vyhodili z domu…

On nič netušil, iba mu prišlo divné, že má zrazu nejak podozrivo tichú domácnosť. Ani jedna zo žien počas dnešnej neskorej večere po koncerte Gotan Projectu neprehovorila ani slova, iba sme si všetci navzájom posúvali bohato obloženú misu so šunkou len tak, bez očného kontaktu.

***

Za prvých ranných lúčov sadám do auta. V autorádiu mám naladenú rakúsku stanicu Ö3. Práve hrajú legendárnu skladbu Life is Life, ktorú pred štyridsiatimi rokmi naspievala rakúska skupina Opus ako svoj globálny svetový megahit, dokážúc jedným obyčajným bubnovým riffom: tudum tudum zhypnotizovať masy na štadióne ako fakír píšťalkou kobru.

S legendárnym výkrikom ich klávesáka: „Holky běžte dál…“ pokračujem za úsvitu… dál… do Brna, na svoju vlastnú hudobnú akciu, zanechajúc za sebou dve prekrásne, divoké, sklamané a nahnevané ženy.

Asi som sa mal lepšie schovať… len neviem, pred ktorou z nich lepšie.

.

.

.

.

.

Foto: ja, www.google.sk/maps

Dánsky princ alebo Osamote s Tamarou de Lempickou

07.06.2024

Sedím na kamenistej pláži poniže prístavu vo švédskom Helsingborgu, čakajúc na ranný trajekt do dánskeho Helsingøru. Tam, za Øresundským prielivom je Dánsko. Na horizonte vidím tróniť zámok Kronborg, zaliaty ranným slnkom. Do jeho priestorov zasadil William Shakespeare dej svojej najslávnejšej divadelnej hry Hamlet. „Život je otázkou priorít“ Spomínam si na [...]

Nuda v Brne alebo Rande na slepo

31.05.2024

Za svitania som vyrazil z Mikulova na cestu do Brna. Neplánovane skoro, ale keď ma už Pani doktorka so Žofiou takto narýchlo vyšupovali z domu, nebolo cesty späť. Pomalú cestu pokojnou zvlnenou krajinou cez majestátny kopec Pálava s prekrásnym výhľadom na juhomoravské vinice a rozľahlú priehradu som si užíval ako Rudolf Hrušínský na starej embéčke vo filme Vesničko má [...]

Uteč…

18.05.2024

V stredu po našom služobnom víkende na Trenčianskej univerzite som sa s Dorou opäť stretol vo Viedni. Zašli sme si na obed na Naschmarkt na skvelý turecký kebab a nazad sme sa zastavili na Rathausplatzi, kde ma v tichom prostredí historickej kaviarne nečakane pozvala na víkend k jej rodičom do Budapešti. Šokovalo ma to, lebo veď sme sa nepoznali tak dobre, aby [...]

Volodymyr Zelenskyj, Singapur

Lídri G7 sa dohodli - Ukrajina dostane 50 miliárd dolárov, pomôžu ruské aktíva

12.06.2024 22:18

"Máme dohodu," uviedol v stredu nemenovaný francúzsky predstaviteľ s tým, že išlo o iniciatívu USA.

fico, handlová, atentát

Polícia hľadá svedkov atentátu na Fica. Žiada o pomoc s identifikáciou

12.06.2024 21:45

Policajti žiadajú o pomoc s identifikáciou osôb.

Jadrová ponorka / Kazaň / Kuba /

Ruská ponorka a bojové lode priplávali na Kubu, vítali ich domáci. Podľa USA nie sú hrozbou

12.06.2024 19:01

Zoskupenie predtým vykonalo cvičenie s použitím rakiet v Atlantickom oceáne.

parlament

Zaviesť by sa mohlo tzv. právo na opravu aj nové pravidlá pre diskutérov

12.06.2024 18:14

SNS tiež navrhuje zavedenie osobitných povinností pre prevádzkovateľov spravodajských webových portálov umožňujúcich diskusiu k článkom.

rescueranger

Moje príbehy spoza horizontu...

Štatistiky blogu

Počet článkov: 44
Celková čítanosť: 72384x
Priemerná čítanosť článkov: 1645x

Autor blogu

Kategórie