RescueRanger

Pred jedenástou večer sa konečne blížime k Trenčínu. Šoférujem, za volantom sme sa prestriedali pri bratislavskom Lidli, pred ktorým sme zažili tú nezabudnuteľnú Lesankynu uvítaciu scénu s feši pokladníkom.

Maďarka Dora sedí vedľa mňa, mlčky pozerajúc pred seba do kužeľov svetiel na diaľnici. Mlčí, štíhle nohy i predlaktia má prekrížené v jasne odmietavej póze. Reč jej tela napovedá všetko o jej citovom rozpoložení.

Obaja zjavne myslíme na to isté. Na tú moju nepremyslenú vetu spred týždňa, ktorou som ju zranil. Ale ja som to vôbec nemyslel dvojzmyselne, len som jej počas opekačky vo viedenských viniciach povedal, že má prekrásne ústa, na čo sa na mňa úprimne usmiala, videl som v jej očiach závan úprimného šťastia, ale po mojom nepremyslenom dovetku, že s ňou nemám žiadne bočné úmysly, zosmutnela, zaleskli sa jej oči a odišla si sadnúť do auta.

Túto osamelú, čistú, introvertnú dievčinu som nechtiac veľmi zranil. Pocítila závan nádeje, že ju niekto môže mať rád, na rozdiel od asexuálnych a všemožne divných kolegov z katedry, doberajúc si ju infantilnými vtípkami, sa je do cesty konečne postavil chlap, ktorý ju však nechtiac odpálil ako mokrú handru.

Celý týždeň chodila po Viedenskej univerzite ako bez duše, napriek tomu, že univerzitná škodová komisia za ten laptop, čo skončil v bahne na dne Neusiedlerského jazera, dopadla pre ňu dobre. Ani výpadok internetu na tretine Rakúska, ktorý sa na druhý deň podarilo odstrániť, si nikto nespojil s nami.

„Nepotrebujem tvoju pomoc…“

Dnes konečne ideme na tú víkendovú služobnú cestu na Slovensko, na Trenčiansku univerzitu. Náš veľký, pohodlný univerzitný van Mercedes Vito monotónne poskakuje na slovenských diaľničných špárach. Odbáčame z diaľnice pred mestom, sledujúc žlto osvetlené hradby Trenčianskeho hradu.

Parkujeme neďaleko nášho štvorhviezdičkového hotela priamo pod hradom na parkovisku, nad ktorým sa vyníma ten legendárny rímsky nápis vytesaný do hradného brala. Už je tma, ale oranžové sodíkové výbojky pouličného osvetlenia dodávajú celému námestiu jemné teplé tóny.

Vyberáme si batožinu z kufra. Beriem do rúk svoju tašku a Dorin kufor. Po piatich metroch mi ho berie z rúk.

– Nepotrebujem tvoju pomoc… zašeptá mi spurne a sama si ho ťahá po chodníku do hotela.

***

Po zaregistrovaní na recepcii sa ideme ubytovať do svojich izieb. Dohodli sme sa, že sa za štvrť hodinu stretneme dole v bare, spláchneme celý tento hektický deň. Zajtra nás čaká celodenný brainstorming na rektoráte. I slovenskí projektoví manažéri z Trenčianskej univerzity, participujúci na tomto medzinárodnom projekte, budú iste „radi“, že nebudú mať voľnú sobotu, ale projekt je v miernom sklze, takže extra platený „subotnik“ raz za čas je nevyhnutný. Zvlášť, keď ho majú na príkaz rektora…

***

V hotelovom bare sme koštovali silné remeselné pivá z miestneho pivovaru Lanius. Docentka Cobianu a docent Kobayaši našťastie nenaplánovali na dnešný večer žiadni sociálny experiment, to pivo im trochu udrelo do hlavy a bolo na ich vzájomných dotykoch vidieť, že majú na dnešnú noc ešte iné plány.

„Nespíš ešte?“

I traja naši asketickí Rakúšania, odchovaní manželkami na eko-bio-raw strave a zvyknutí na nízkoalkoholové radlery sa už, slabšie kontrolujúc svoje prejavy, smiali na svojich vtipoch ako blekotajúce ovečky na farme. Toto fakt nie je pre mňa…

Po hodine sme to našťastie rozpustili a šli spať do svojich izieb. Zajtra nás čaká náročný deň.

Zapol som si televízor na izbe ako podmaz a sadol si na chvíľu s vyloženými nohami do kresla, chcel som si ešte prebehnúť maily. Z toho monotónneho zvuku nudných nočných správ mi po chvíli začala klesať hlava a tak som inštinktívne bojoval s jej príťažlivosťou namiesto toho, aby som sa jej podvolil a šiel si ľahnúť.

Zrazu som si všimol v mobile blikajúcu ikonku prijatej SMSky od Dory. Poslala mi ju už pred hodinou. Nevšimol som si ju skôr…

– Nespíš ešte? Prídi ku mne na chvíľu, prosím… čítam v nej.

Sakra, to už bude Dora dávno spať, nahnevaná na moju ignoranciu… pomyslím si. Ale čo už, vstal som a vyšiel na chodbu, zaklopúc na vedľajšie dvere Dorinej izby.

Nič. Už spí…

***

Vraciam sa do svojej izby.

Blbec… nadávam si v duchu.

Siaham na kľučku, keď zrazu Dora otvára svoje dvere. Vidím iba jej odhalenú bielu ruku, ako sa drží za zárubňu. Obraciam sa, idem k jej dverám a vchádzam dnu. V jej izbe svietia iba dve nočné lampičky, tlmeno osvetľujúce kávovo hnedé tapety na stenách a dotvárajúce intímnu atmosféru tejto chvíľu. Dora stojí oproti mne v chodbičke opretá o stenu, bosá na príjemnom plyšovom koberci, zabalená iba do bieleho hotelového uteráku.

Má krásne jemné chodidlá s čerstvo načerveno nalakovanými prstíkmi. Koketne na mňa hladí, hrajúc sa s pramienkami svojich hnedých vlasov.

Stojím necelý meter pred ňou. Dora si sťahuje uterák z tela, ktorý nehlučne padá na koberec.

Je prekrásna… Ako to, že som si jej krásne telo nikdy nevšímal, prehliadajúc ju ako ženu, túžobne čakajúcu na lásku, na túto skrytú superženu, ktorá okolo mňa vždy ladne prešla s jemným úsmevom Mony Lisy a odchádzala so smutnými očami, keď som nikdy na ňu nezareagoval ako muž.

***

Stojí oproti mne nahá, vydaná napospas mojim mocným pažiam. S bielym uterákom ležiacim pri svojich prekrásnych štíhlych nohách vyzerá ako Venuša, ktorá práve vyšla z morského príboja. Skláňam sa k jej nohám, takmer sa perami dotýkam jej horúcich stehien, zdvíham jej uterák zo zeme a vtláčam jej ho do rúk.

– Nemôžeme… hovorím v tesnej blízkosti jej prekrásnych úst.

Dora sa odtiahne, so slzavými očami mi neveriacky pozerá do tváre.

– Prečo?… šeptá mi otázku s trasúcim sa hlasom.

***

Obraciam sa k nej chrbtom a odchádzam ku dverám.

Cítim, ako je práve puklo srdce…

***

Siaham na kľučku dverí… a zamykám ich zvnútra.

– Lebo sme nezamkli… odpovedám, otáčajúc sa k Dore.

Pomalým krokom sa vraciam k jej krásnemu mladému telu, beriem ju na ruky a nežne si ju odnášam, ako mladomanželku o svadobnej noci do jej postele, nad ktorou visí široký obraz s dominantami Trenčína. Dnes je však ona sama, táto krásna a roztúžená žena dominantou tohto mesta, tejto izby, môjho náručia.

***

Na Havaji včera zaznamenali najsilnejšiu sopečnú erupciu za posledných desať rokov. Obrovský prúd tekutej lávy zmietol do mora celé dve dediny. Aspoň to tak hlásili v správach, ktoré sme si počas raňajok vypočuli v hotelovej reštaurácii, usmievajúc sa na seba, podávajúc si navzájom sladké croissanty.

***

O erupciách na hotelovej izbe č. 31 však nehlásili nič. Ale tak to má predsa byť. Nie všetko treba napísať do správy zo služobnej cesty, však…

.

.

.

Foto: www.google.com/maps