Električka zvanú túžba, alebo 40 000 metrov nad San Franciscom

1. marca 2024 17:16, Prečítané 875x, rescueranger, Nezaradené

V to chladné minuloročné júlové ráno sme netrpezlivo čakali na povolenie k štartu. Stratosférický balón výskumného centra San Franciskej univerzity bol už od štvrtej hodiny ráno pripravený na vzlietnutie. Čakáme, kým sa otočí vietor, doteraz vanúci od pobrežia do oceánu, kam by sme za žiadnu cenu nechceli zaletieť. S prvými rannými lúčmi začína vietor viať od mora smerom do bezpečného vnútrozemia Kalifornie.

Som rád, že mám tú česť, že môžem s Jessicou letieť práve ja. Sme natlačení v pretlakovej kabíne héliového stratosférického balóna, na starom, opustenom vojenskom letisku Alameda, kde sa mimochodom nakrúcali viaceré diely z populárneho dokumentárneho seriálu MythBusters. S Jessicou a podporným tímom ešte raz kontrolujeme všetky hlavné i záložné systémy balóna.

Telemetria ukazuje správne hodnoty atmosférického tlaku, hélia v kopule i v rezervných zásobníkoch, smer i rýchlosť vetra sú v norme. Dostávame povolenie na štart. Odpájame sa od pozemnej platformy, vzlietame. Pod nami sa rozprestiera San Francisco, zaliate do ranných lúčov. Stúpame rýchlosťou 7 metrov za sekundu.

To zrýchlenie a neustále zhupy cítime na vlastnej koži, ešteže sedíme vo vypolstrovaných sedačkách ako vo vajíčku. Vidíme zmenšujúce sa letisko, San Franciský záliv, ostrovy Alcatraz a Treasure Island, zreteľne vidíme most Golden Gate s celým priľahlým Marina District s plážovými reštauráciami, kde sme včera oslavovali Jessicine narodeniny, obrovský park Presidio, rozliehajúci sa kopci nad zátokou.

Ak by som si mal vybrať miesto na život v San Franciscu, tak na okraji tejto parkovej štvrte Presidio, hore nad mestom, ďaleko od ruchu nebezpečného a uponáhľaného centra, s krásnym výhľadom na záliv (ak samozrejme na celú oblasť nedoľahne častá hmla od zálivu) a na plážovú promenádu Marina Boulevard so skvelými rybími reštauráciami. Všetko to tu príjemne vonia čerstvým morským vzduchom. Ale takéto ubytovanie tu stojí majland. Takže iba pre milionárov. Zabudnime… ani za švajčiarsky dôchodok.

***

Nechceli sme vôbec napodobniť Baumgartnerov zoskok s padákom z výšky 39 000 metrov. Toto je univerzitný výskumný projekt na mapovanie fyzikálnych podmienok v stratosfére. Náš balón s pretlakovou konzolou mal vystúpať do výšky 40 000 metrov, zotrvať tam jednu hodinu a potom vyklesať a pristáť vo vnútrozemí Kalifornie, kde nás podporný tým za pomoci GPS nájde a vyzdvihne.

***

Stále stúpame. Podľa výškomera päť až sedem metrov za sekundu, v závislosti od teplotného rozhrania, cez ktoré sa cestou nahor dostávame.

V kabíne počujeme okrem zriedkavých pokynov z univerzitného riadiaceho strediska a z pozemného operačného centra na letisku už iba bzukot palubných prístrojov. Občas sa spustí tlakový ventil héliových nádrží, ale inak je kľud. Fotografujem tú krásu pod nami. Jessica, sediaca pri okne pretlakovej kopuly má lepší výhľad než ja, natlačený na prístrojový panel.

Je deväť hodín doobeda, po troch hodinách od štartu sme dosiahli hladinu 45 000 metrov, mierne sme však prestrelili plánovanú výšku, lebo nám zamrzli vypúšťacie ventily hélia na vrchlíku balóna. Vznášame sa v hornej vrstve stratosféry. Okolo nás je božský kľud, absolútne tmavý horizont, pod nami oceán, mraky medzi nimi presvitajúca pevnina. Vidíme zakrivenie zeme. Pripadáme si ako vo vesmíre a to sme stále v dosahu zemskej gravitácie, ktorá na nás pôsobí plnou silou.

Vonkajšie snímače pripevnené na konzole zberajú fyzikálne dáta, palubný počítač ich spracúva a telemetricky ihneď posiela do výpočtového centra San Franciskej univerzity.

Máme hodinu času, kým výskumné prístroje zaznamenajú všetky potrebné údaje. Oddychujeme, iba občas kontrolujeme palubné prístroje, či sú všetky prevádzkové hodnoty nášho letu v norme. Tlak vzduchu v kabíne, rýchlosť letu, pozíciu voči plánovanému miestu pristátia v chránenej prírodnej rezervácii Garin. Prepínam vonkajšie kamery, kontrolujúc na obrazovke povrch gondoly a vrchlík balóna.

***

Električka zvaná Túžba

Rozprávame sa (čo iného môžeme robiť?) o živote v San Franciscu, o Jessicinej kariére na prestížnych univerzitách, potom v NASA. Hovorí mi, ako sa po náročnom dni len tak na vyvetranie si hlavy preváža trojkilometrovou nostalgickou trasou v starej turistickej električke po štvrti Russian Hill, stúpajúcej prudko do kopca na hrebeň Nob Hill a potom dole za neustáleho drnčania až na konečnú zastávku na Market Street. A nazad…

Pre Jessicu je to pravidelná relaxačná jazda, Sunday drive. Nevšíma si spolusediacich turistov, iba sa preváža a premýšľa o svojej životnej ceste, o dosiahnutých úspechoch, túžbach, rizikách práce, budúcnosti. Toto je Jessicina Električka zvaná Túžba, ako vystrihnutá z románu Tennesse Williamsa. Tu sa cíti bezpečne, ten crnkavý, kymácavý pohyb starého, ale spoľahlivého stroja ju ukľudňuje, vracia ju do jej raného detstva.

A len tak na okraj: všimnite si, že všetky autá v kopci parkujú s vytočenými kolesami, aby sa nezosunuli dole do mora v prípade, ak by sa im uvoľnila ručná brzda. Nie ako u nás, kde všetci inteligenti stoja len na ručnej brzde bez zaradenej rýchlosti.

***

Na chvíľu astronautmi

Z riadiaceho strediska dostávame povolenie na návrat. Stláčam regulátor tlaku hélia vo vrchlíku balóna. Ten sa medzičasom nafúkol desaťnásobne kvôli takmer nulovému okolitému tlaku.

Klesáme, začíname pociťovať pádovú rýchlosť. Ruky sa nám zdvíhajú ako kozmonautom vo vesmíre. Príjemný pocit, len si naň treba zvyknúť, lebo spočiatku to vystraší. Ale kto už skákal z padákom ako my, pre toho je to slasť. Sme na chvíľu astronautmi…

Sledujeme výškomer, 20 000 …17 000 … 15 000 … 13 000 metrov, zrazu pod nami zbadáme približujúce sa tryskové lietadlo, nebezpečne križujúce našu trajektóriu. Voláme do vysielačky, ale je neskoro. Nejaký súkromný jet nemal informácie o našom stratosférickom experimente a vletel nám do letovej dráhy. Bleskovo vypínam výpustné ventily hélia, snažiac sa spomaliť pád. Neskoro, tryskáč nás podletel vo vzdialenosti necelých sto metrov pod nami, vytvoriac za sebou obrovský vzdušný vír, ktorý rozhúpal náš balón. Konzola je rozhojdaná ako jo-jo. Našťastie sme obaja s Jessicou pripútaní, inak by nás to oplieskalo o kabínu, lebo nemáme helmy ani pretlakové kombinézy. Takéto situácie sa pri zabezpečených výskumných letoch nepredpokladajú, že sa stanú.

Padáme voľným pádom!

Začíname nekontrolovane zrýchľovať, vzdušný vír od tryskáča zjavne roztrhol kopulu nášho balóna. Teraz zažívame skutočný voľný pád.

12 000 … 11 000 … 10 000 metrov, padáme voľným pádom! Plandajúci balón nás našťastie udržuje v priamom smere, nerotujeme, iba padáme kolmo dole. Odpútavame sa rýchlo zo sedačiek a ja Jessice pomáham preplachtiť k záložnému systému, ktorý musíme obaja na druhej strane kopuly aktivovať.

Vytrhávame poistné lanká, červeným núdzovým tlačidlom aktivujeme tri záložné padáky. Počujeme výbuch odpálených padákových krytov. O päť sekúnd nasleduje prudké trhnutie kabínou. Padáme na podlahu. Gravitácia zosilnená prudkým brzdením tromi desaťmetrovými padákmi nás drží prikovaných k podlahe. Cítime obrovskú hmotnosť našich tiel. Už chápem, ako sa cítia kozmonauti po pristátí, odvyknutí od gravitácie. Jessica to pozná, ale pre mňa je to nový pocit. Po chvíli cítime, že naša gondola spomaľuje. Vstávame, doudieraní si sadáme späť do svojich anatomických sedačiek a pozorujeme horizont, pomaly klesajúc do hustej atmosféry.

***

Toto bolo o chlp. Ale to je riziko dobývania kozmu. I zo zdanlivej banality sa môže vyvinúť fatálny problém. Tu hore vám nikto nepomôže. Iba vy sami, ale na to musíte byť trénovaní a rýchlo reagovať naučenými reflexami.

Vo výške 3 000 metrov vidíme, ako k nám z letiska vzlieta oranžovo-biely vrtuľník pobrežnej stráže.

Pozorujeme San Francisco na druhej strane zálivu. Po desiatich minútach tvrdo dosadáme na slnkom vyprahnutú lúku 30 kilometrov od letiska Alameda pri mestečku Blackhawk na predmestí San Francisca. Aká irónia, i záchranársky vrtuľník, čo po nás priletel, bol Blackhawk.

***

Misiu sme splnili, i keď s odretými ušami a modrinami na tele. Dáta sú namerané, gondola je nepoškodená. Iba balón je na maderu, ale to je predsa spotrebný materiál, univerzita kúpi z vedeckých fondov nový. Má na to grant od NASA. Tak čo…

A pilota lietadla, ktorý nás dnes ohrozil, toho nech si dohľadá a vyrieši Riadenie letovej prevádzky.

***

Na mesto dosadol večer. Slnko pomaly zapadá za horizont, odrážajúc sa v sklených tabuliach mrakodrapov Finančného distriktu.

A my s Jessicou sme sa večer šli previezť jej obľúbenou turistickou električkou. Pri západe slnka nad zálivom, s nádherným výhľadom na San Franciský záliv sme si zašli na Marina Boulevard na skvelú rybu a čašu suchého kalifornského Zinfandelu. A domov sme sa opäť zviezli Električkou zvanou Túžba…