RescueRanger

Druhého septembra 1996 sme dorazili z Nouméa na Novej Kaledónie na malý atol Mururoa vo Francúzskej Polynézii. V tom čase divokých deväťdesiatych rokov bol tento osamelý atol, vzdialený nejaké tri hodiny letu z Tahiti, ešte stále pokusnou francúzskou atómovou strelnicou, honosne zvanou Centre d’Expérimentation Nucléaire Français.

Na tomto atole je iba krátka a úzka pristávacia dráha. Nedobrzdiť znamená zošuchnúť sa do hlbín za atolom. Ale naša CASA 235 je pomalý stroj, určený na krátke vzlety a pristátia. Zmestili sa sem všetky tri naše lietadlá, s ktorými sme prileteli.

Po incidentoch s loďami aktivistov v posledných rokoch tu naši kamaráti z 5e RE potrebovali vypomôcť posilami z dvoch našich tímov cvičených na takéto obojživelné operácie  – SAED a SANS. Tak sme tu od septembra do februára nasledujúceho roku monitorovali okolie, pomáhali vyčisťovať operačný priestor, dotieravým aktivistom sme počas nočných operácií zaplietli do lodných vrtulí oceľové rybárske siete, znefunkčnili navigačné a komunikačné prístroje či znečistili naftu, čím sme ich lode nadlho vyradili z prevádzky. Taký bežný pracovný týždeň.

Paralelne s týmito aktivitami sme už od nášho príchodu asistovali v príprave na jadrové testy. Doviezli sme nové meracie prístroje a po okrajoch lagúny rozmiestnili pomocné značkovacie rakety, ktoré sa vystreľujú pri každom teste, aby svojim farebným aerosólom vizuálne značili šírenie tlakovej vlny. Pracovníci Centra pobehovali po atole, nastavovali telemetriu na nami dovezených meracích prístrojoch, do lagúny ponárali meracie bóje so snímačmi  (všetko to je z logického dôvodu iba na jedno použitie), kontrolovala sa pretlakovosť dverí riadiaceho strediska a bunkrov, my sme zatiaľ monitorovali ochranný perimeter atolu, aby sa na poslednú chvíľu do epicentra výbuchu nedostala nejaká ekoaktivistická loď. Letový a námorný priestor vo vzdialenosti dvesto kilometrov bol v deň jadrového výbuchu vždy uzavretý.

Téthys

Už o pár dní po našom príchode sme zažili prvý jadrový výbuch. Explóziu malej, niekoľkokilotonovej bomby Téthys sme však zaregistrovali iba na obzore, z hliadkovej lode, lebo sme práve zabezpečovali vonkajší ochranný perimeter pred nejakými šialencami, plaviacimi sa sem z Gambierových ostrovov.

Také malé šup, žiadny jadrový hríb,  lebo toto bol malý podmorský výbuch. Zahučalo, plesk, hladina sa na obzore nebadane nadvihla, o desať sekúnd neskôr zaznel obrovský dunivý tresk, gigantická masa vody vytryskla do výšky a vytvorila obrovský biely oválny gejzír. Nič viac. Po minúte bolo po všetkom. Keby sme nemali ďalekohľady, tak si nič nevšimneme.

Ale chalani, čo toto divadlo sledovali z bunkra na atole, ho videli napriamo a hovorili, že to bol taký obrovský gejzír priamo pred ich hlavami, ako keby sedeli pod Niagarskými vodopádmi.

Ploutos

O mesiac, 1. októbra to už bola iná šupa. Takmer sto kilotonová bomba Ploutos. Ten odpal sme sledovali z bezpečia pláže susedného atolu Fangataufa. O pol druhej poobede obloha náhle stmavla, potom sa rozžiarila a spoza horizontu začala k nebu stúpať svetlo oranžová guľa tlačená hrubým stĺpom bielej pary. O minútu k nám po vode dorazila extrémne rýchla tlaková vlna. Taká rýchlo sa približujúca malá spenená vodná cunami, že keby ste plávali vo vode, ani sa nestihnete ponoriť. Dostali sme na pláži silnú teplú vzdušnú facku, ale inak nič, boli sme dostatočne ďaleko, nejakých štyridsať kilometrov vzdialení od epicentra.

Nejak sme si zvykli na tie tichomorské jadrové pozdravy z pekla.

Ale pochopili sme hneď, že atómová bomba nie je žiadna hračka. Ale až keď to zažijete na vlastnej koži, docvakne vám, akú má takáto bomba odstrašujúcu silu.

Po pár mesiacoch začínali byť pre nás tieto jadrové výbuchy rutinou, do konca januára nasledujúceho roka sme ich zažili dokopy šesť. Nejak sme si zvykli na tie tichomorské jadrové pozdravy z pekla.

A potom konečne vyhlásilo Francúzsko stopku na testy. Osobne k nám doletel minister obrany slávnostne ukončiť túto špinavú éru. Už nebolo koho strašiť jadrovou silou, studená vojna predsa skončila. Na nejaký čas…

Začiatkom februára 1996 sme začali všetko zariadenie na atole demontovať. Naložilo sa všetko hodnotné a tajné a zvyšok, ktorý sa dal odmontovať, sme zvrhli do hlbokých vôd za atolom. Príroda sa postará… Ostali tu len betónové bunkre a telemetrika na meranie zvyškového žiarenia.

Ten polrok tu stál za to. Ale chýbať nám to nebude. O pár dní nás čakal náročný odlet do Kourou za ďalšími divokými zážitkami. Ale o tom som vám písal minule… A niečo nabudúce…

.

.

.

Foto: www.google.sk/maps/