V týchto dňoch sa nachádzam niekde, kde to smrdí prázdnymi nábojnicami, jačiacimi sirénami a vystrašenými diplomatmi, ktorých treba prepraviť do bezpečia. Preto vám dnes rozpoviem jeden svoj starší zážitok, s ktorým keď som sa kedysi verejne pochválil, dostal som pri mojej následnej návšteve domoviny na druhý deň ráno nepríjemnú a veľmi zvedavú návštevu, […]

Na druhý deň po tom, čo ma Lenkini americkí priatelia – diplomaticky, no o to dôraznejšie – upozornili, aby som sa nestaral do „regionálnych stabilizačných procesov“, som si zbalil kufor a kúpil letenku na prvý možný let do Budapešti. Lenka, slovenská diplomatická atašé, mi to povedala ešte priamočiarejšie.– Nestaraj sa do toho. Toto je väčšie ako ty… […]

Vystúpil som zo slovenskej diplomatickej limuzíny, ktorá viezla Lenku na tajné stretnutie s Američanmi a Maďarmi. Posledný pohľad do jej hlbokých očí. Sledovaný pozorným zrakom veľvyslancovho šoféra v spätnom zrkadle, vchádzam do stanice metra Palais Royal ako do cudzieho sna. Kovový dych podzemia ma ovalí skôr, než stihnem zapnúť kabát. Paríž sa tu mení na dutinu, v […]

Paríž sa za oknom leskne v kvapkách dažďa. Svetlá ulíc sa lámu na skle ako rozbité sľuby. Brieždi sa, ten neurčitý čas medzi nocou a dňom, keď sa pravda ešte hanbí vyjsť von a lož už nemá silu držať sa v tme. Sedím za stolom v útulnom teple môjho apartmánu. Laptop ticho bzučí, klávesnica pod prstami vibruje ako nervózny pulz. Zapisujem si nebezpečné informácie. […]

Na tretí deň po prijatí u francúzskej ministerky kultúry som zmizol z mediálnych správ. Ako keby ma niekto vymazal gumou z titulkov, z éteru, z dychu Paríža. Moju záchranu obrazu v Louvri prekryl hroziaci štrajk železničiarov – Francúzsko sa pripravovalo na dopravný kolaps a nik nemal čas na hrdinov. V tom tichu, ktoré nasledovalo, som si uvedomil, aké tenké je vlákno […]

Paríž bol včera večer mokrý a unavený. Ten druh vlhkosti, ktorý lezie nielen za krk, ale aj do myšlienok. Ulice pod oknami sa leskli ako staré zrkadlá a svetlá áut sa v nich lámali na kúsky – presne tak, ako sa lámu ilúzie, keď človek zistí, že svet nefunguje podľa morálky, ale podľa protokolov. Romantická noc s agentkami DGSI? Možno. Koňak, ticho, šum Paríža pod […]

Sedím v mojej obľúbenej reštaurácii La Rotonde. Camilla sedí pri mne. Dvadsať +, Paríž v očiach, ľahká vôňa parfému Chanel Chance zmiešaná s červeným vínom z Bordeaux. Má na sebe krásne červené šaty na ramienkach, ktoré by aj z kamenej sochy spravili objekt hriešnej túžby. Pozerá sa na mňa tak, že by som bol schopný opustiť vlastné zásady a tváriť sa pritom, […]

Ráno som sa zobudil sám. Poslepiačky som sa snažil nahmatať hebké Camillino telo, ale posteľ bola prázdna. Z obývačky som spoza zatvorených dverí začul nezreteľný, tlmený rozhovor. Kto si nás takto ráno dovoľuje budiť? Poštár? Domovník? Vstal som a podišiel k dverám. Roztvoril som ich. Vzduch v miestnosti by sa dal krájať. Bolo to ako pred búrkou – ticho, horúčava […]

Ráno v Paríži vie byť niekedy kruté. Svetlo, ktoré sa odráža od čiernych bridlicových striech, neodpúšťa nič – ani rozhádzané šaty na dlážke, ani otázky, ktoré visia vo vzduchu ako vystrelené náboje. Camille stála pri okne, zabalená len do mojej košele. Vyzerala v nej krehko, ale pohľad, ktorým prebodávala fotografiu na mojom sekretári, bol ostrý ako čepeľ. Na […]

Sedel som v zadnom rohu baru Les Deux Magots, tam, kde tieň dopadá presne tak, aby ste videli všetko, ale vás neuvidel nikto. V pohári mi perlilo šampanské Krug – ročník, ktorý si pamätá lepšie časy, než sú tie dnešné. Pozeral som na dvere a čakal na Camillu. Keď vošla, v bare na sekundu zastal čas. Mala na sebe len jednoduchý trenčkot od Burberryho a pod ním, ako […]