RescueRanger

Ráno som sa zobudil sám. Poslepiačky som sa snažil nahmatať hebké Camillino telo, ale posteľ bola prázdna. Z obývačky som spoza zatvorených dverí začul nezreteľný, tlmený rozhovor. Kto si nás takto ráno dovoľuje budiť? Poštár? Domovník? Vstal som a podišiel k dverám. Roztvoril som ich.

Vzduch v miestnosti by sa dal krájať. Bolo to ako pred búrkou – ticho, horúčava a statická elektrina, z ktorej sa vám ježia chlpy na zátylku. Na jednej strane ringu stála Matilda. Moja „skúsená šelma“, zabalená do smaragdového hodvábu, s pohárom šumivého Krug Grande Cuvée v ruke a výrazom ženy, ktorá videla všetko a nič ju nevyvedie z miery.

Oproti nej Camille. Vnučka legendy, v negližé od Saint Laurenta a s dravosťou v očiach, ktorá jasne hovorila, že sa nemieni deliť o svoju novú hračku.

Poviem vám… v takýchto chvíľach nepomôže ani výcvik v špeciálnych jednotkách. Tu neplatia pravidlá ženevských konvencií. Tu platí len zákon silnejšieho a vôňa drahého parfému.

***

– Takže toto je tá malá vnučka… prelomila ticho Matilda, hlasom sladkým ako med, ale s podtónom, z ktorého by zamrzla aj Seina v januári. Máš pravdu, miláčik. Má tie oči po Marléne. Také… naivné…

Camille nadvihla bradu. To gesto bolo čisté aristokratické pohŕdanie.

– A Vy musíte byť Matilda. Počula som, že ste v tomto byte už súčasťou inventára. Niečo ako ten starý barokový sekretár, však?…

Uff. Zásah na komoru. Urobil som to jediné, čo v takej chvíli gentleman urobiť môže. Nalial som si čistú whisky, poriadnu dávku Macallanu a oprel som sa o krbovú rímsu.

– Dámy… povedal som hlasom, ktorým som kedysi upokojoval situáciu pri vyjednávaní o prepustení rukojemníkov v Keni. V tomto byte sa neútočí na minulosť, ani sa nebojuje o budúcnosť. V tomto byte sa uctieva prítomnosť…

***

Všimli ste si niekedy, ako funguje ženská rivalita? Je to ako šachová partia veľmajstrov. Jeden chybný ťah a skončíte s rozbitou vázou z dynastie Ming na hlave. Ale ak udržíte napätie v tých správnych medziach, z rivality sa stane iskrenie. A iskrenie, priatelia, to je to, čo poháňa tento svet.

Levica potrebuje slobodu…

Camille urobila krok k Matilde.

– Chcem vedieť, čo na ňom vidíš ty… zašepkala takmer drzo.

Matilda sa pousmiala, prešla k nej a prstom jej prešla po zlatej retiazke na krku.

– Vidím v ňom muža, ktorý vie, že levica potrebuje slobodu, aby sa mohla vrátiť domov. A ty, mon petit chou, si len práve zistila, že tvoj profesor je príliš malou klietkou pre tak krásneho slávika…

Prešiel som do taktického režimu „Master of Ceremonies“:

– Dosť bolo hyperbol… prerušil som ich a vzal som obe za ruky. Jedna ruka v jemnom hodvábe, druhá v chladnej koži. Kontrast, ktorý by rozpumpoval srdce aj mŕtvemu legionárovi.

– Paríž vonku čaká. Máme rezerváciu a svet potrebuje vidieť, ako vyzerá skutočná krása v duete… alebo v triu…

Bolo fascinujúce sledovať ten strih. Zrazu sa tie dve začali baviť o topánkach. O tom, že Louboutin tento rok stráca dych a že Manolo Blahnik je stále kráľ. Ženská logika je pre mňa niekedy väčšou záhadou než šifrovacie kódy tajných služieb, ale tentoraz hrala v môj prospech.

***

Večer v reštaurácii L’Avenue bol triumf. Keď som s touto výstavnou dvojicou superžien vošiel dnu, prestali štrngať príbory. Sedel som medzi nimi v saku s vreckovkou a kravatou od Hermèsa cítil som sa ako kráľ, ktorý práve dojednal mierovú zmluvu medzi dvoma impériami.

Camille sa smiala na Matildiných historkách z Monte Carla a Matilda uznanlivo pokyvovala nad Camilleiným plánom, ako definitívne poslať profesora do predčasného dôchodku. Zlo žiarlivosti bolo porazené eleganciou a šampanským.

A moja odmena? Tá prišla po návrate domov. Keď sa dvere apartmánu zatvorili, v byte nehrala žiadna hudba. Nebolo jej treba. Stačil šum padajúceho hodvábu a vŕzganie kože.

Bol to „gentlemanský súboj“, ktorý nemal porazených. Len víťazov v posteli s baldachýnom.

Zostaňte odvážni, priatelia. Pretože skutočný svetobežník vie, že najväčšie dobrodružstvá nezažijete v džungli, ale v obývačke, kde sa stretnú dve ženy, ktoré si nemajú čo dokazovať, ale majú si čo dať.

***

Damage Control…

Nasledujúce ráno v mojej spálni malo tentoraz príchuť jemného hazardu. Svetlo prenikalo cez vysoké okná a tancovalo na rozhádzaných vankúšoch. Vzduch bol nasýtený vôňou noci – drahý tabak, zvyšky šampanského a ten neopísateľný esprit ženského spojenectva. Matilda a Camille ešte spali, jedna v objatí druhej, obraz tak dokonalý, že by som ho najradšej dal zaregistrovať na francúzskom ministerstve kultúry ako národný poklad.

Práve som si v kuchynke pripravoval svoje ranné espresso – silné, čierne, bez zľutovania – keď som začul ten zvuk. Cvaknutie kľúča v zámku.

V mojom svete tento zvuk znamená buď nepriateľa, alebo niekoho, kto má od vášho života kľúče v každom zmysle slova. Zastavil som sa. Ruka na rukoväti kávovaru, zmysly vybičované na maximum.

Do predsiene vplávala Florence.

***

Mala na sebe tvídový kostým od Chanela, v ruke malý kufrík z krokodílej kože a na tvári ten svieži, morský vzduch z Normandie. Vrátila sa z Deauville o deň skôr.

– Bonjour, mon amour… začala tak spevavo a dávala si dole slnečné okuliare, no v polovičke pohybu zamrzla. Jej pohľad preletel z mojich očí smerom k pootvoreným dverám spálne, kde sa v rannom svetle jasne črtala scéna, ktorú som večer tak pracne režíroval.

Poviem vám… vidieť Florence v takomto momente je ako sledovať odistený granát na striebornom podnose. Krásny, drahý, ale každú sekundu môže vyletieť do vzduchu.

***

Skutočná aristokratka sa nikdy nezníži k lacnému kriku. Florence nebola žiadna „fúria“ z bulvárnych médií. Bola to žena, ktorá vyhrala viac pokrových partií v kasíne v Deauville, než väčšina mužov v tomto meste prečítala kníh.

Pomaly prešla do kuchyne, odsunula moju šálku a naliala si pohár vody.

– Vidím, že kým som v Normandii sledovala dostihy, ty si tu usporiadal vlastnú Grand Prix, miláčik… povedala hlasom, v ktorom nebol hnev, ale niečo oveľa nebezpečnejšie – čistý, krištáľový záujem.

***

– Florence… povedal som pokojne a podišiel som k nej tak blízko, že som cítil vôňu morskej soli v jej vlasoch.

– Deauville ti svedčí, ale tvoj príchod je presne to, čo tomuto ránu chýbalo. Zoznám sa s Camille. Je to vnučka Marléne Jobert a má rovnakú vášeň pre nebezpečné hry ako my všetci.…

V tej chvíli sa vo dverách spálne objavila Matilda. Vyzerala ako mačka, ktorá sa práve prebudila po najlepšej smotane v živote.

– Florence! Už si tu? Musíš Camille pomôcť s tým jej profesorom. Ten chlap je taký nudný, že by uspal aj stráž pred Elyzejským palácom… privítala ju a vtisla jej bozk na pery.

***

Bol to filmový strih par excellence. Žiadna žiarlivá scéna, žiadne hádzanie tanierov. Florence si odložila sako, sadla si k stolu a Camille, ktorá sa práve nesmelo vytratila zo spálne v mojej košeli, podala ruku s takou gráciou, akoby sa stretli na recepcii u baróna Rothschilda.

– Camille, drahá… usmiala sa Florence. Počula som o Vás. Ak Vás ten Váš profesor ešte raz bude nudiť Foucaultom, povieme mu, že v Deauville sú kone, ktoré majú väčšiu charizmu než on…

A tak sme tam sedeli všetci štyria v mojom apartmáne. Ja, moja whisky Macallan (o deviatej ráno, v Paríži je to dovolené) a oproti mne tri ženy, ktoré by dokázali zastaviť premávku na Champs-Élysées jedným zdvihnutím sukne.

***

Zlo všednosti bolo definitívne zničené. Florence priniesla z Normandie nielen víťazné tikety z dostihov, ale aj novú energiu, ktorá náš „triumvirát“ povýšila na niečo, čo sa vymyká všetkým tabuľkám.

Poviem vám… život gentlemana nie je o tom, koľko bitiek vyhráte päsťami, ale o tom, koľko mierových zmlúv dokážete uzavrieť v posteli a pri raňajšom stole.

Záver ranného brífingu bol jasný: Večer vyrážame na súkromnú párty do Saint-Germain. Florence má nové šaty od Diora, Matilda má chuť na dobrodružstvo a Camille… tá práve pochopila, že profesorova knižnica bola len predizba do skutočného sveta.

***

Zostaňte svetoví, priatelia. A nezabúdajte – ak sa vám domov nečakane vráti žena, uistite sa, že máte v chladničke dosť šampanského pre všetky. To je jediná taktika, ktorá vás vždy zachráni a nikdy nesklame.

.

.

.

.

.

Foto: ja, AI