RescueRanger

V lete 2015 som cestoval lietadlom z Paríža s jednou slovenskou tenistkou. Žiadna veľká hviezda to ani vtedy nebola, vo svetovom rebríčku WTA sa motala až kdesi pod čiarou ponoru. Neustále cestovala po challengeroch ATP po celom svete, kde s väčším či menším úspechom vyhrávala nejaké tie kolá a zarábala prize money. Na vilu na Bahamách to nebolo, ale na slušný život jej to stačilo. Vždy lepšie, než sedieť pri pokladni v supermarkete.

Martina bola už vtedy veľmi pekná žena, ako modelka by iste dosiahla minimálne rovnaký úspech ako na kurte. Bola veľmi ctižiadostivá, húževnatá, rozhľadená, vedomá si však svojich výkonnostných limitov, o to viac sa sústreďovala na nižšie dotované okruhové turnaje, kde čo-to reálne zarobí, než aby naivne snívala o Wimbledone, nominácii do slovenskej reprezentácie, o Davis cupe, či hoci len o súboji s hviezdami ženského tenisu z prvej svetovej desiatky. To je úplne iná, nedostižná liga, táto elita nemusí zbierať bodík po bodíku na vidieckych okruhových turnajoch

***

Ale kvôli svojej kariére bola single. Veľmi dlho, už od svojich devätnástich rokov nemala normálny vzťah, iba krátkodobé nezáväzné aférky na turnajoch či na pozápasových regeneračných pobytoch.

Nielen kvôli časovej zaneprázdnenosti, ale hlavne kvôli svojej dominantnej povahe je sama. Lebo ona si všetky úspechy musela tvrdo vydrieť, čo z nej spravilo samostatnú a predčasne vyspelú ženu, ktorá nepotrebuje pri sebe submisívneho muža, ktorý by sa na ňu zavesil, chodil s ňou po turnajoch, užíval si destinácie a benefitoval z jej ťažko vydrených peňazí. Takú guľu na nohe si veru neželala.

Nevydalo… a tak aj Martina, pokiaľ sa nechce nechať ponižovať od neperspektívnych chlapov, necháva svoje súkromie až na časy po skončení kariéry, kedy si za zarobené peniaze, uložené v jednom karibskom daňovom raji (lebo tiež nie je hlúpa) raz kúpi dom na periférii veľkomesta a snáď i s niekým normálnym založí rodinu.

Zdravie je výhra.

Ešte má tak zo päť rokov aktívnej kariéry pred sebou, ale podľa jej výsledkov, ako ju občas sledujem v rebríčku WTA, si už turnaje veľmi starostlivo vyberá, aby sa nepreháňala zbytočne po celom svete. A ja jej od srdca želám zopár vyhratých štedro dotovaných turnajov, nech má na poriadnu výbavu. A to zdravie samozrejme, aby do konca aktívneho života nemusela behať po lekároch. Veď zdravie má len jedno. A ako počas covidu správne hovoril jeden uletenec: „zdravie je výhra“.

***

Do Paríža na letisko docestovala z neďalekého historického mesta Caen, kde v štedro dotovanom turnaji skončila až v semifinále, na rakete jednej neskoršej poľskej tenisovej hviezdy, vtedy ešte rovnako ako ona vymetajúcej druhotriedne turnaje.

Počas spoločného letu z Paríža do Viedne sme si po pár pohárikoch vína, stewardkami ponúkaného v malých dvojdecových fľaštičkách, padli do noty. Rozhovorila sa o svojej kariére, živote a o podivuhodných udalostiach, ktoré ju sprevádzajú.

***

Boľševický čarodejník

Kedysi dávno, počas turnaja v Prahe narazila túlajúc sa Malou stranou v jednom antikvariáte na starú, ošúchanú knihu od veľmi nekonvenčného a extravagantného bývalého komunistického ministra školstva z päťdesiatych rokov Františka Kahudu, ktorý mal prezývku boľševický čarodejník.

Ten chlap sa experimentálne venoval rôznym formám parapsychológie – telepatii, telekinéze, teleportácii, skúmal cestovanie medzi dimenziami a všetky ostatné, vedecky nevysvetliteľné javy. Bol to taký guru všetkých neskorších senzibilov, psychotronikov, telepatov, tých skutočných či iba obyčajných estrádnych šarlatánov.

Praveký, knižný Skype

Vždy, keď sa do tej knihy večer po tenisovom turnaji na hotely začítala (ak samozrejme nemala na izbe pánsku, občas i dámsku návštevu), diali sa jej zaujímavé veci. Keď si pred spánkom čokoľvek vložila do tejto rozčítanej knihy – záložku, fotografiu, či účtenku z taxíka, ráno tam nebola. Cez deň to nefungovalo, iba v noci. A vo svojich snoch sa rozprávala s rôznymi ľuďmi na celom svete, majúcimi otvorenú tú istú Kahudovu knihu. Taký praveký, knižný Skype…

Tie záložky ráno zbytočne hľadala, ale nadobudla dojem, že si tam asi nič nezaložila. Ešteže si tam nevložila cestovný pas, či kreditku…

***

Hovorila mi, že často v spánku komunikuje s nejakým ázijsky vyzerajúcim Kanaďanom Ryanom, ktorý sa jej predstavil ako mentalista, kúzelník a hypnotizér a je veľký fanúšik diela Františka Kahudu, od ktorého čerpal inšpirácie pre svoje pôsobenie.

V tom čase mi Ryanovo meno nič nehovorilo, stretol som ho osobne až oveľa neskôr za neuveriteľných okolností v kanadskom Quebecu, ale v roku 2015 to bol pre mňa pán Nikto.

Neveril som Martine tie jej príbehy, bral som to iba ako jej snahu zaujať, iste blafuje pre pobavenie a krátenie si času počas dvojhodinového letu. A možno iba testuje dôverčivosť mužov voči pekným ženám, neviem…

Akoby bola takou mentálnou škrupinkárkou, ťahajúcou za nos dôverčivých mužov. Lebo tie škrupinky, to je obyčajný podvod. Škrupinkách ten pohár s guličkou síce poriadne premieša s inými, prázdnymi, ale popritom svojimi obratnými pohybmi nepozorovane vyberie spod neho guličku a skryje si ju do dlane. A nech naivná obeť ukáže na ktorýkoľvek, nič pod ním nie je. Škrupinkár odkryje vedľajší pohár, nepozorovane tam pritom podsunúc guličku – hľa, tu je!

A päťdesiat euro je zarobených…

***

Žeby takáto chytrá žena, ktorej život nič nedaroval a na všetko si musí zarobiť svojou tvrdou drinou, takto pre potešenie oblbovala ľudí? Bol som v rozpakoch, nevedel som túto ženu takto napochytro prečítať.

Snáď ma nezožerie…

O dve hodiny sme pristáli vo Viedni. Martina tu zajtra hrá svoj ďalší turnaj, takže tu končí. Hotel – tréning na kurtoch – hotel – prvý zápas – a potom… podľa úspechu buď opäť hotel a na ďalší deň ďalší zápas, alebo odchod domov, v lepšom prípade aj s nejakými zarobenými peniazmi za postup do ďalšieho kola.

Ja som mal namierené na Slovensko, ale nakoniec to dopadlo inak. Martina ma chcela presvedčiť, že si nevymýšľa. Asi som v nej vzbudil seriózny dojem. Alebo ma chcela iba zviesť, v lietadle okukujúc moje vyrysované paže a ramená…? nakoniec, nech to dopadne akokoľvek, snáď ma nezožerie…

Šiel som s ňou na poobedný tréning. Rozľahlé tenisové kurty pri Prátri neboli síce žiadnou veľkolepou Wiener Stadthalle, kde sa hrajú turnaje Masters o miliónové odmeny, ale aj tento 100 tisíc eurami dotovaný challenger na zaprášenej viedenskej antuke je zaujímavou korisťou pre menej skúsených tenisových nomádov. Veď niekde musia získať ostrohy.

Keď vám ide karta…

Dnes tu bol v tenisovom centre veľký predturnajový zhon, organizátori finišovali so záverečnými úpravami areálu, tenisti z celého sveta, prihlásení na turnaj sa rozpinkávali a socializovali medzi sebou (a možno i dohadovali nejaké ľahké večerné rozptýlenie…). Pripomínalo mi to školu v prírode. A keď som sa pozeral, s akým neskutočným odhodlaním títo mladí tenisti bojujú o každú loptičku, vôbec sa nedivím, že toto pre nich predstavuje celú ich mentálny obzor a na nič vážnejšieho nemajú čas ani energiu. Takže rozumiem ich životnému štýlu, ich športovému odhodlaniu, ľahkovážnemu prístupu ku vzťahom a snahe dostať sa čo najskôr na vrchol, kým sú výkonnostne na vzostupe a pri plnom zdraví a sile.

Kto by to robil inak, keď vám ide karta?

***

Nakreslím ťa ako Gustav Klimt...

Po tréningu sme si zašli na Naschmarkt na večeru. Ja na skvelý turecký kebab, Martina bola kvôli zajtrajšiemu zápasu prieberčivejšia a až prehnane obozretná, ale nakoniec sme so svojim výberom boli obaja spokojní. Po večeri sme si zašli do Prátru na všetky tie šialené adrenalínové a zábavné atrakcie, strávili sme tam dobré tri hodiny. A cestou na hotel ešte na výstavu Gustava Klimta. Ešteže bola oproti nášmu hotelu.

Až na izbe sme si od toho všetkého dali pauzu. Martina má teda fakt neskutočnú výdrž. Poviem vám, cítil som sa pri nej na sedemdesiat a to som dvakrát absolvoval Jaguar Course. Pred náročným zápasom by sa fakt nemalo… (myslím tým jazdiť na kolotočoch, centrifúgach a húsenkovej dráhe…).

– Nakreslím ťa, i s venovaním, ako Gustav Klimt… hovorím Martine, berúc do ruky hotelové pero.

Zasmiala sa, ale z hecu sa napokon položila na posteľ s rozčítanou magickou knihou od parapsychológa Kahudu. Nosí ju totiž stále pri sebe, ako talizman.

Po desiatich minútach som bol hotový.

– Je to veľkolepý umelecký majsterštik, priam zarámovať a vystaviť v Národnom múzeu… vravím jej s vážnosťou v tvári.

Nedočkavo sa vrhla na moje veľdielo…

Po štvrť hodine, keď konečne od smiechu nabrala dych, sme si na dobrú noc dali ešte jeden pohár sektu a o jedenástej sme zalomili. Martina odložila knižku, demonštratívne si do nej vložiac zložený hotelový prospekt.

Okolo tretej v noci som sa zobudil na hlasy. Martina vedľa mňa levitovala meter nad posteľou s otvorenou knihou v ruke, z ktorej vychádzalo zvláštne modré svetlo a rozprávala sa s niekým po anglicky. Bol to Ryan Hayashi, ten kanadský mentalista, to som pochopil hneď. Jeho hlas sa ozýval s ozvenou akoby odniekiaľ z inej dimenzie a radil jej, ako má proti svojej austrálskej súperke zajtra hrať.

Toto trvalo dobrú pol hodinu. A potom zrazu Ryan povedal:

– Good bye for tonight, my sweet Martina… a luskol prstami. Modré svetlo zhaslo a Martina žuchla z metrovej výšky vedľa mňa na mäkkú matrac postele, až mi klepli zuby.

– A ty spi, commandeur, s tebou sa stretnem o pár rokov v Quebecu… počujem odniekiaľ z diaľky jeho hlas… a zalomím okamžite tiež.

***

Tenistka, mentalista a boľševický čarodejník, no to je mi ale pekná trojka… Ako partička z Bulgakovovho románu Majster a Margaréta. Rovnako temné, rovnako krásne metafyzické spojenie.

Dúfam, že sa spolu nedelia o jej prize money. Či o niečo iné… Ale funguje im to. Teraz už tomu verím. I tomuto metafyzickému dopingu, zdroju jej úspechov. Lebo nie je všetko iba o svaloch, sile, rýchlosti a výdrži. Úspech sa rodí v hlave. A niekedy i mimo nej. V inej dimenzii.

***

Čarodejníkov match game

Prešli roky.

Spomenul som si na Martinu pred nedávnom, keď som na Schwechate uvidel reklamné plagáty na práve skončený októbrový tenisový turnaj ATP vo Viedni, nabitý najväčšími svetovými hviezdami.

Schválne som si ju teraz vygooglil v histórii tenisového rebríčka WTA. Už skončila svoju hráčsku kariéru, presťahovala sa do blízkeho zahraničia a žije v prímestskej vilovej štvrti spokojným rodinným životom, vyučujúc mladé tenisové talenty.

Už nepotrebuje otvárať magické knihy. Jej príbeh skončil happy endom. A tak to má predsa byť.

A boľševický čarodejník Kahuda si môže do svojho diára zapísať ďalší úspešný match game.

.

.

.

.

.

Foto: www.google.com/maps, ja