RescueRanger

Po polhodinovej prechádzke Štrasburgom, počas ktorej som si trochu vyvetral hlavu od spomienok na svoju neznámu nemeckú spolucestujúcu, od ktorej facky ma ešte stále štípalo líce, som dorazil do svojho obľúbeného hotela Jean Sebastien Bach pri parku Orangerie. Keď som tu bol naposledy ešte počas covidu na jar 2021, s kolegami sme celý jarný lockdown prehýrili nelegálnym cestovaním po celom Alsasku s vyradeným cestárskym vozidlom, v uniformách falošných cestárov, covid-necovid.

Ten však už doznel a všetko sa vrátilo do normálu. A teraz som si sem z blízkeho Frankfurtu odskočil za starými kamarátmi, lebo ktovie kedy nabudúce budeme mať príležitosť sa stretnúť. Lebo život beží veľmi rýchlo a osudy sú nevyspytateľné.

Pred mojim hotelom bol pristavený slovenský zájazdový autobus.

– No nazdar, Slováci.., to tu zasa bude bordel… pomyslel som si, lebo v cudzine našincov spoznáte na dvesto metrov. A ešte skôr ich začujete…

Nie, družiť sa nepotrebujem…

Zložil som sa na hotelovej izbe, osprchoval, prezliekol do pohodlného jesenného kapsáčového outfitu a zašiel si do hotelovej reštaurácie na ľahký olovrant s dobrou kávou.

Teraz na jeseň tu na severovýchode Francúzska končí turistická sezóna a tak iba výrazné hotelové zľavy napomáhajú udržať miestny cestový ruch pri živote. Lebo pokiaľ tu raz za pár týždňov nezasadá Európsky parlament, kedy sú všetky lepšie hotely v meste už mesiac dopredu beznádejne obsadené, tak tu už v tomto čase beznádejne skapal pes.

***

Po hotelovej reštaurácii sa tmolia skupinky postarších Nemcov a partička Slovákov (zjavne tí z autobusu), posedávajúcich pri barovom pulte. Kde inde… a ešte pred večerou…

Dohadujú sa s hotelovou mapou v ruke na večernom programe. Iste sa pôjdu niekam opiť, pomyslím si.

***

Po káve sa idem ešte trochu natiahnuť na izbu a o piatej podvečer vyrážam za kamarátom Pierrom do centra. Môj bývalý priamy veliteľ, s ktorým sme kedysi dávno vo Francúzskej Guiane nerozlučne trávili zopár rokov náročnej služby, tu v Štrasburgu vlastní veľkú, historickú polyfunkčnú budovu na rohu námestia Place Kléber a Rue des Franc-Bourgeois, s obchodnými prevádzkami, kanceláriami a luxusnými nájomnými bytmi, takže si zo zarobeného nájmu dokáže docela pekne žiť a dokonca si dovoliť prevádzkovať pre svoje potešenie i vlastnú reštauráciu (vždy rád a dobre varil).

Pre vylepšenie svojho kultúrneho imidžu dokonca vzal do nájmu za symbolickú cenu i hlavnú mestskú knižnicu. Takáto kultúrna charita sa mu oplatila, lebo mu otvorila dvere k prefektovi departmentu i primátorovi mesta, s pozvánkami na všetky kultúrne podujatia, na ktorých sa veľmi rád zúčastňuje i so svojou manželkou. Mimochodom Slovenkou, s ktorou sa spoznal na dovolenke na karibskom Martiniku, kde pracovala ako delegátka jednej nemeckej cestovnej kancelárie. Dobre sa Martina vydala…

V priestoroch tohto domu bola počas Veľkej francúzskej revolúcie zložená francúzska hymna Marseillaisa, ktorú tu provokatívne v štýle reggae kedysi zaspieval Serge Gainsbourg pred legionármi z našich štrasburských kasární, (kde som kedysi i ja absolvoval svoj prijímač), až z toho bola také bitka, že tento podnik museli na mesiac kvôli rekonštrukcii zavrieť.

***

Ale to je história. Teraz je to distingvované kultúrne centrum so skvelou reštauráciou, odkiaľ nie je nikam ďaleko, pretože je strategicky umiestnené na križovatke hlavných mestských električkových liniek.

Dokonca sa tu raz do mesiaca konajú legendárne večery spoločenských tancov, ktoré tu organizuje jeden Slovák, na ktoré sem chodievajú tanečníci z celého širokého okolia i z Nemecka, ležiaceho hneď za riekou Rýn, ktorá toto mesto obteká.

***

Od piatka hlásia nejaké obrovské dažďové zrážky, valiace sa od Stredomoria práve cez toto územie až kamsi do strednej Európy. Takže som rád, že je tu zatiaľ príjemne jasno, filtrované iba miernym oparom, cez ktorý presvitá podvečerné septembrové slnko. Aj tak sa tu hodlám zdržať iba do zajtra, tak ešte odtiaľto stihnem vypadnúť, na rozdiel od tých slovenských turistov z môjho hotela, ktorí tu ten s obavami očakávaný katastrofický lejak schytajú naplno.

Dnes sme si tu však boli s mojim kamarátom a jeho ženou iba priateľsky posedieť pri pohári archívneho Bordeaux, vo svojom vlastnom salóniku, symbolicky priestorovo oddelenom od reštauračnej časti iba mahagónovom zástenou.

Po hodine družného priateľského rozhovoru ma vyrušila… slovenčina.

Môj kamarát Pierre, majiteľ podniku je na takéto „exotické jazyky“ zvyknutý, ani si to neuvedomil, lebo v Štrasburgu žije mix rôznych národov, pracujúcich tu pre medzinárodné inštitúcie. Vykuknem spoza zásteny do reštauračnej časti a takmer som sa v kresle prekotil – to sú tí hluční Slováci z môjho hotela…

To je fakt toto mesto také malé, že musia vpáliť zrovna sem??? Alebo im Tripadvisor ponúkol zrovna tento podnik? Skôr asi to…

Asi pätnásti vysmiati Slováci, sem tam nejaká žena medzi nimi, tu mali zarezervované tri stoly. Po troške hlučnejšej diskusii s čašníkom si ich zrazili dokopy. Typicky slovensky…

Prestal som si ich všímať a opäť som sa ponoril do debaty s priateľmi.

Sem tam som odvedľa začul salvu smiechu, prípitky s cinkajúcimi pohármi, ale našťastie inak nevyčnievali z bežného reštauračného ekosystému. Zatiaľ v pohode. Ale to sa onedlho malo zmeniť…

Čo mi už hrabe?

Syrová misa so šiestimi druhmi francúzskych syrov zmizla v našich žalúdkoch veľmi rýchlo. Teda hlavne v mojom… k tomu suchému červenému Bordeaux si nič iného neviem predstaviť. Objednali sme ďalšiu syrovú misu i fľašu vína, čašník odišiel do kuchyne a my sme pokračovali v debate.

Martina ma medzi rečou upozornila:

– Prečo neješ, nechutí ti?

– Veď čakám, čo donesie čaš… a prekvapený pozerám, že na stole je opäť syr a načatá nová fľaša vína. Čo mi už hrabe? To som sa tak zarozprával, že som si ani nevšimol, že čašník doniesol ďalšiu várku??? Veď odišiel pred desiatimi sekundami… alebo nie?

Ale pustil som to z hlavy, veď to sa aj vám stáva, že sa zarozprávate a čas okolo vás prestane plynúť v bežnom tempe.

***

Déjà vu 

Martina po chvíli začne rozprávať veselú príhodu z dnešného rána. Jej manžel sa zadúša smiechom, konkurujúc Slovákom odvedľa.

Ja som mal ale z tohto príbehu také Déjà vu, že som sa musel ozvať. 

– Počkať, ale veď toto si pred piatimi minútami už rozprávala. Kreditku si našla zapadnutú v čižme… hovorím jej, pochybujúc o jej krátkodobej pamäti.

Obaja na mňa vyjavene pozreli.

– Kedy??? Pretočil sa ti film?… hovorí mi vyjavená Martina. Ako vieš, kde bola zapadnutá? Prvýkrát to teraz hovorím…

Cítim sa trápne. Ešte si Pierre pomyslí, že som jej ju lovil z čižmy ktovie v akej situácii…

Čo mi už skutočne hrabe?…

***

S ospravedlnením idem na toaletu. Aspoň tým odľahčím túto trápnu situáciu.

Oplachujem si tvár a vychádzam z dverí… opäť na toaletu.

Čo mi to namiešali do drinku? Som nazad na toalete, oplachujúc si tvár. Zacyklený v nekonečnej slučke. Opäť otváram dvere a na tretí pokus som vonku, v reštaurácii. Ufff…

Živijó!

Idem okolo tej vysmiatej slovenskej skupinky. Jedna vychrtlá červenovlasá slečna práve prednáša prípitok svojmu šéfovi. Až teraz si všímam, že väčšina z nich má na sebe firemné mikiny s nášivkami Kaufland.

– Ahá, firemný výlet za hranice všedných dní… pekné štvrťročné bonusy dostávajú za pracovné výsledky. Len či im to stojí za tú drinu… pomyslím si.

– Adrianka, ešte zaspievaj živijó… hecuje ju kolegyňa.

Tak Adrianka sa volá, hmmm… veľmi vysoká, vychrtlá červenovláska, asi štyridsaťročná špajlička s extrémne úzkym driekom, ktorá by sa prepchala i cez kanálovú mrežu. Na jej nekonfekčnú veľkosť museli iste dlho v sklade hľadať firemný úbor, aby jej nebol po lakte, či na druhej strane aby na nej neplandal ako na strašiakovi. Ale zjavne na ňu niečo „našli, moji rádcové, našli…“.

Klik

Svojim tenkým hláskom spieva živijó, za kolektívneho chorálu ostatných kolegov. Šéf sa infantilne usmieva a prikyvuje hlavou.

– A ešte raz si to zopakujeme… povie Adriana a vyťahuje taký ten ovládač, ako od televízora.

Klikne do stredu sály a celá scéna sa pred mojimi očami pretáča dozadu… stop… a prehráva sa odznovu:

– Adrianka, ešte zaspievaj živijó… hecuje ju kolegyňa.

Adriana svojim tenkým hláskom spieva živijó, za kolektívneho chorálu ostatných kolegov. Šéf sa infantilne usmieva a kýve prikyvuje hlavou.

***

Čumím, doslova čumím, čo sa to odohráva pred mojimi očami.

Tá Adriana z Kauflandu má nejaký časopriestorový ovládač, ktorým pretáča čas???

Takže tá moja príhoda s misou syra, Martinin príbeh s kreditkou a moja zacyklená návšteva toalety, to nebol iba blud? To bolo ovplyvnené Adrianiným zázračným ovládačom od vedľajšieho stola???

***

To snáď funguje iba vo filme, nie? Kedysi dávnejšie bežal v kinách skvelý americký film s Adamom Sandlerom, tváriaci sa ako komédia Klik – život na diaľkové ovládanie. Inteligentná komédia o zázračnom ovládači, prostredníctvom ktorého si Adam v rýchlosti pretáčal dopredu nudné chvíle svojho života a spomaľoval si tie príjemné, až sa mu nakoniec ten ovládač od toľkého pretáčania pokazil a všetky dôležité chvíle, na ktorých mu záležalo, sa mu iba mihali pred očami. Dospievanie svojich detí, starnutie rodičov, pekné chvíle s manželkou… všetko bolo zrazu na konci filmu a on precitol ako starý, nepotrebný chlap, ktorý v skutočnosti nič esenciálne neprežil, lebo všetky podstatné chvíle života si kvôli pokazenému čarovnému ovládaču zrýchlene pretočil.

***

Digitálni feťáci

V podstate to nebola komédia, ale silný a hlboko prorocký príbeh o rýchlom plynutí nášho života, ako paralela toho, že veľa ľudí smartfóny premenili na digitálnych feťákov, sledujúcich na nich celé dni vyumelkované príbehy cudzích ľudí. A ten smartfón je taký pomyselný ovládač ich života. Ale na rozdiel od toho zázračného Adrianinho ovládača, ten ich nemá tlačidlo REVERSE.

A potom raz precitnú z digitálnej hypnózy a zistia, že všetko to krásne, čo videli vo svojom smartfóne a mohli zažiť sami, to všetko si dávno nenávratne presr…

***

Takúto ultimatívnu hračku fasujú pracovníčky v Kauflande? Nebezpečná vec v rukách nekvalifikovanej ženy. Lebo ona predsa nie je žiadnou kvantovou fyzičkou v CERNe, ale predavačkou v dúbravskom Kauflande.

***

Ak sa jej ten bazmek pokazí, veľa si toho neužije. V lepšom prípade ostane nadosmrti zacyklená – ako ja pred chvíľou niekde na toalete, až sa z toho zmagorí, v horšom prípade precitne ako osemdesiatročná babka niekde v domove dôchodcov, ako Adam Sandler vo filme Klik.

Takéto hračky ženám do ruky nepatria. Rozhodol som sa konať.

Kde mám svoj ovládač!?

Sadol som si nazad k priateľom a čakal na vhodnú chvíľu. Pretrpiac zopár náhle sa objaviacich tých istých syrových tanierov a znovu otváranú tú istú fľašu vína i trikrát počuté Pierrove vtipy, som vystriehol okamih, kedy už mala slovenská partia odvedľa riadne „nakúpené“ a v bujarej zábave som, idúc akože na terasu, ten Adrianin zázračný ovládač zobral z parapety. Keď som sa zadným vchodom cez kuchyňu vrátil k nášmu stolu, pokračoval som v debate s priateľmi.

Zrazu počujem, ako sa Adriana polohlasne rozčuľuje, prekotne niečo hľadajúc okolo seba:

– Kde mám svoj ovládač!?…

Vytiahol som ho nebadane z vrecka nohavíc a pod našim stolom som stlačil PAUSE.

To ste mali vidieť… Celá reštaurácia v okamihu zamrzla, i s mojimi priateľmi, i s čašníkmi a barmanom. Vstal som, prechádzal som sa pomedzi hostí, tomu najhlučnejšiemu Slovákovi som nasypal soľ do piva, slečne neustále zapozeranej do mobilu som vyzul lodičku a skryl ju jej susedovi do ruksaku.

Podišiel som k nehybne stojacej, krásnej Adriane, zahľadenej kamsi na podlahu, na pivovú podtácku som po slovensky napísal: „Požičal som si ten Váš čarovný ovládač. Čestne vrátim!“ a vsunul som jej ju i s 50 eurovkou do zadného vrecka nohavíc. Aby neškodovala… Tam si ten môj odkaz nájde hneď, lebo tá veľká papierová podtácka ju iste bude na vypasovaných rifliach tlačiť.

***

Jeden celý deň zrýchlený do piatich minút.

Zajtra podvečer sa tu má brutálne rozpršať. Adriana so zájazdom si veru krásy severného Francúzska veľmi neužije. Skôr vôbec. Oni budú radi, keď na tomto poznávacom zájazde nepremoknú do nitky, cestou si neustále otierajúc zahmlené okná autobusu, cez ktoré aj tak uvidia iba hustým lejakom bičovanú jesennú alsaskú krajinu.

Iste by sa jej ten zázračný ovládač v nasledujúce dni zišiel, aby si pretočila celý ten usmoklený päťdňový zájazd až na jeho šťastný koniec. Nuž ale nezadalo… Mám ho ja. Mne sa zíde viac a hlavne ho použijem s rozmyslom.

Stlačil som FORWARD a už sa diali veci ako v zrýchlenom filme. Sekundová rozlúčka s priateľmi, minútová noc na hoteli, bleskový presun autobusom do Frankfurtu, odlet a okamžitý prílet do Viedne. Jeden celý deň zrýchlený do piatich minút.

Život nemá tlačidlo REVERSE.

Na Schwechate som stlačil normálny mód. To teda bola jazda… Teraz už idem iba v normálnom režime. Možno to bude nuda, ale budem cítiť každú sekundu života. Lebo život nemá tlačidlo REVERSE. Ten sa žije na prvý pokus.

V diaľke na horizonte vidím od Álp približujúcu sa čierňavu, o ktorej zatiaľ ešte nikto poriadne netuší, čo v tomto regióne napácha.

***

Prešli dva týždne. Už je dávno po tej víkendovej potope. Zavítal som do Bratislavy, do dúbravského Kauflandu, dokončiť moju misiu.

Adriana je v práci. Dnes má službu. Práve zachraňuje bezradných nakupujúcich pri červeno blikajúcich automatických pokladniach. Štebotavým jemným hláskom behá s nasadenými okuliarmi od jedného k druhému, naťuká záchranný kód a ich problémy s blokovaním nákupu sú vyriešené.

A ja som prišiel vyriešiť ten jej…

Z vrecka vyberám ten zázračný ovládač a stláčam PAUSE. Život v Kauflande sa v tom okamihu zastavil. Pristupujem k nehybnej Adriane. Na krku má zavesený mobil.

Robím si s ňou jej vlastným mobilom spoločnú selfie a dopisujem do nej text venovania. Posielam jej ju na jej vlastné číslo. Keď precitne a prečíta si ju, nebude chápať…

***

Stláčam druhýkrát PAUSE a rýchlo jej vhadzujem zázračný ovládač do otvorenej kabelky, ktorú má položenú na pulte pred pokladňami.

Otáčam sa a odchádzam k východu. Práve jej prišla MMSka s našou spoločnou fotkou. Začíta sa do jej venovania a rozhliadne sa po okolí.

.

.

.

.

.

Foto: www.google.com/maps, ja