RescueRanger

Sedím v salóniku na letisku v Dubaji a čas do odletu do Singapuru si krátim rozhovorom s dvomi Slovenkami, ktoré som náhodou stretol v lietadle z Viedne. Kým ja to mám namierené ešte ďalej – konečne sa mi naskytla príležitosť vidieť ten červený kameň Uluru uprostred austrálskej púšte, ony končia v Singapure, centra ázijského finančníctva. Do odletu máme dve hodiny a miešané alkoholické drinky v salóniku zradno uvoľňujú myseľ, takže sa naša debata veľmi rýchlo rozprúdila.

„Život na vysokej nohe“

Tieto dve dámy chodia po svete dojednávať obchodné kontrakty v mene svojej investičnej skupiny, donedávna nechvalne známej svojim politickým vplyvom a obchodmi na hrane všetkého.

Dlhé roky pracovali ako obchodné radkyne na slovenských veľvyslanectvách vo viacerých lukratívnych destináciách, o ktorých bežní slovenskí diplomati môžu iba snívať. Je totiž rozdiel potiť sa v zapadákove niekde v Nigérii či Keni (aj keď je to zväčša pohoda, klídek, tabáček), či naopak drieť do úmoru na Stálom zastúpení v Bruseli, naťahujúc sa o často extrémne stupídne európske regulácie a niečo iné je pôsobiť pri OSN, UNESCO, či na ambasádach vo Švajčiarsku, USA, Taliansku, Francúzsku, alebo Česku, čo sú z rôznych dôvodov vysnené diplomatické destinácie.

Viedli skrátka život na vysokej nohe. Taký si treba zaslúžiť konexiami, špičkovými výsledkami, oddanosťou a pracovitosťou. A so svojou profesionálnou výbavou a ochotou podriadiť sa nadštandardným pracovným požiadavkám svojich nadriadených, ochotné prehltnúť nejaké to nepohodlie, dosiahli všetky perly v korune diplomacie. Zažili tam všelikoho i všeličo a príbehov majú na rozdávanie.

Za skvelé diplomatické platy zarobené počas svojich výjazdov si nakúpili v Bratislave, Prahe a Viedni viacero nehnuteľností, ktoré prenajímajú firmám, túžiacim po prestížnych adresách v centre týchto metropol.

Ale keď prišla ponuka od bohatej finančnej skupiny, snažiacej sa rozšíriť svoj investičný biznis do celého sveta, potrebovali na to odborníkov, ktorí sa vyznajú vo svetovej obchodnej diplomacii a lobbingu. Lebo niečo iné je podmáznuť jednoduchého slovenského ministra v krajinke, kde každý každého pozná a niečo iné je vylobovať miliardové kontrakty v Singapure či Malajzii. Tam sa nechodí presviedčať na sedláka s igelitkou plnou love. V tých krajinách sa balkánske spôsoby netolerujú.

Ale na to treba mať tých správnych ľudí. A tak najali tieto dve profesionálky, ktoré sa celý život pohybovali vo vysokých kruhoch obchodnej diplomacie, aby v ich mene dojednávali obchodné príležitosti rádovo vo vyšších číslach, než na malom Slovensku.

***

Miešané alkoholické drinky v letiskovom salóniku však na medzipristátím unavené dámy zaúčinkovali predvídateľným spôsobom a človek sa dozvedel i nejaké zákulisné pikošky o tom, koho kde kedy stretli, s kým sa spoznali a koľko má ten a ten politik vo Francúzsku investičných pozemkov či obchodné podiely vo firmách v daňových rajoch.

Nechcel som to počúvať, toto nie je môj svet. Aj ja by som mohol prispieť svojou troškou do mlyna, ale ktorú z nich by taká banalita zaujímala, keď ony takých špekulantov stretávajú po svete dennodenne, dokonca pre takých i pracujú.

Tak som im porozprával jeden môj príbeh z paralelného vesmíru, než v akom sa pohybujú ony.

***

„Také malé nič“

Začiatkom deväťdesiatych rokov som cez inzerát v novinách predával malý, jednokazetový rádiomagnetofón Hitachi. Také malé nič, skôr do záhrady, či na nahrávanie hitov z nedeľných rakúskych hitparád na Ö3, na ktorých fičali všetci tínedžeri, ktorý mali to šťastie a chytali rakúske stanice, presne tak, ako generácia našich predkov s ušami pritisnutými pri elektrónkových rádioprijímačoch počúvala legendárne Radio Luxembourg.

„Diskotéka pre polovicu vesmíru“

Ale doba sa zmenila a po prevrate sa všetky tie obstarožné magnetofóny z Tuzexu zrazu stali zastaralými, nevýkonnými, lebo všetci začali túžiť po nových CD prehrávačoch a veľkých hi-fi vežiach s parádnym zvukom, ktorým terorizovali susedov v činžiaku.

I ja som odložil svoju malú, ale spoľahlivo fungujúcu mašinku na spodok skrine, zabudnúc na ňu. A keď som ju po rokoch úplnou náhodou pri jej vypratávaní objavil v škatuli, no čo s ňou…

Tak so ju šupol na inzerát za nejakých smiešnych dvesto päťdesiat slovenských korún. Snáď ten magnetofón niekomu ešte poslúži, pomyslel som si. Ja som si zaobstaral oveľa väčšie delo, hotovú diskotékovú skriňu, prezývanú „ghetto-blaster“ JVC PC-37J s takým priestorovým dolby stereo zvukom, ktorý vyzliekal dievčatám tričká. S takýmito mašinami robili na uliciach amerických predmestí černošskí tínedžeri diskotéky pre polovicu vesmíru.

***

Začiatkom neskorého augustového týždňa sa mi ozval na inzerát nejaký dedko z neďalekej dediny, že by o ten malý, jednoduchý magnetofón mal záujem, chcel by ho pre svojho malého vnúčika k narodeninám, len či nespustím z ceny, lebo nemajú veľa peňazí. V poriadku, dám mu ho za dvesto korún. Za tých v prepočte sedem euro dnes nekúpite ani lístok do kina, ale aspoň sa toho aparátu konečne zbavím. Dohodli sme sa na stretnutí na sobotu naobed, že si preňho dedko príde. Poznačil som si to na žltú lepku, rádiomagnetofón odložil nazad do škatule a pustil to celé z hlavy.

Príde, nepríde…

„Žiaden mrzký peníz…“

Vo štvrtok mi volal nejaký zberateľ, že by ten magnetofón kúpil, ak je ešte na predaj. Povedal som mu, že už je rezervovaný, ale on mi zaň obratom ponúkol celých tisíc korún, čo v tých časoch nebol žiaden mrzký peníz…

Nebolo o čom rozmýšľať, magnetofón bol jeho. Ešte ten večer si preňho prišiel. Polička ostala prázdna, peňaženka naopak plná, spokojnosť tak bola obojstranná.

***

V sobotu doobeda mi niekto zvoní na vchodové dvere.

Otvorím a vo dverách stojí asi sedemdesiatročný vetchý starček v hnedom obnosenom obleku s malým, sotva desaťročným vnúčikom, držiacim ho za ruku.

V tej chvíli mi to došlo…

– Ja hlava deravá!… zabudol som tomu dedkovi oznámiť, aby už nechodil, že magnetofón je už predaný… A oni sa sem v augustovej horúčave trepali autobusom toľké kilometre z dediny! Vnúčik sa tešil celý týždeň, že bude mať vlastný magnetofón, dedko tiež, že mu spraví radosť k narodeninám… a ja som ich takto surovo sklamal…

Akoby mi zastal čas. Stáli sme vo dverách, pozerajúc všetci traja na seba. Lovil som v hlave slová ospravedlnenia, formuloval výhovorku, pozorujúc, ako sa títo dvaja slušní, poctiví ľudkovia, zradení mestským frajerom otáčajú a pešo sa cez celé mesto vracajú so sklonenou hlavou smutní domov na dedinu, bez vysnívaného starého japonského magnetofónu.

„Slovo robí chlapa“

Opäť ich mesto sklamalo, tak ako ich sklame ešte stokrát neskôr. A ten malý nevinný chlapec už nikomu v dospelosti nebude veriť.

Hanbil som sa sám pred sebou, za svoju ľahkovážnosť, nahnevaný na tú šmejdovú žltú čínsku lepku s poznámkou „volať dedovi“, ktorá sa od horúčavy odlepila zo steny a zapadla niekam za stôl…, na to, že som sa ulakomil na osemsto korún navyše, lebo keď som raz niečo sľúbil… a keď som sa napriek tomu rozhodol inak, tak som mu mal hneď zavolať a nenechávať to na ďalší deň. A tak to potom dopadlo…

Prehrali sme všetci. Dedko zarmútil svojho malého vnúčika, tomu sa rozplynul sen o vytúženom vlastnom magnetofóne, príduc zároveň o ilúzie o dospelých a ja som sa v ich očiach stal obyčajným klamárom. Lebo slovo robí chlapa…

***

Dedko nenadával, nezlostil sa, neprotestoval, iba s pokorou pokrčil ramenami, ospravedlnil sa mi, že vyrušoval a so smutným vnúčikom držiacim ho za ruku sa otočili a vracali do centra mesta na autobus. Pozerám za nimi, ako sa vnúčik po ceste niečo pýta dedka, ten mu odpovedá a obaja sa stratili za rohom.

Zavrel som za nimi dvere a len tak desať minút pozerám tupo do steny. Nenachádzam pre seba žiadne slová ospravedlnenia.

***

Pozriem hore na skriňu, na ktorej tróni moje dlhé roky nepoužívané diskotékové delo JVC PC-37J, s ktorým som kedysi vymetal žúrky. Postavím sa na stoličku, skladám ho, do cestovnej tašky zmetám lakťom z vitríny všetkých päťdesiat magnetofónových kaziet, na ktorých fičal na konci osemdesiatich rokoch snáď každý – Queen, Depeche Mode, Limahl, Michael Jackson, Jon Bon Jovi, Status Quo, Elton John… všetko pôvodné kazety, ktoré som roky rokúce nepočúval, veď teraz je všetko na CDčkách… tak som to všetko prihodil k tomu obrovskému rádiomagnetofónu a chvatne som sa vybral na ulicu hľadať toho dedka s vnúčikom.

Vonku som ich už nikde nevidel. Bežím po ich predpokladanej trase, ktorou sa asi vybrali nazad na stanicu, prepočítavam vzdialenosť, akú mohli za ten čas prejsť. Nemohli sa predsa len tak vypariť, tak rýchlo kráčať predsa nemohli. A v tom augustovom výpeku už vonkoncom nie. Alebo si stopli taxíka? Pochybujem, keď mali peniaze ledva na malé rádio a cestu na autobus.

Bol som odhodlaný s tou taškou plnou svojho dávneho tínedžerského pokladu bežať hoci i šprintom celú trojkilometrovú cestu do centra mesta, len aby som ich dobehol, aj keby som mal pritom postrácať topánky. Veď som dvakrát absolvoval Jaguar Course, toto je oproti tomu malina. Ibaže teraz mám pred sebou náročnejší cieľ. Teraz bojujem o svoj charakter.

Zobral som to priamo cez rozľahlé stavenisko, dávajúc si pozor, aby som so svojim cenným nákladom nespadol a nerozbil ho. Touto krkolomnou skratkou som získal ďalších desať minút.

***

Dobehol som na autobusovú stanicu, na ktorej stáli naštartované žlté prímestské autobusy, šikmo stojace vedľa seba ako gondoly kotviace pri benátskom móle, naberajúc do svojich útrob cestujúcich s taškami plnými víkendových nákupov.

Pobehujem medzi autobusmi, hľadám na číselnom panely ten, o ktorom predpokladám, že sa ním budú vracať. Vodiči autobusov za syčania vzduchových kompresorov otvárajú predné dvere svojich autobusov, cestujúci pomaly nastupujú dovnútra, v ruke držiac mince na kúpu lístkov. Dedko s vnúčikom tu nikde nie sú… Stihli skorší spoj? Alebo si zašli niekam do cukrárne ako bolestné?

***

Zrazu ich zbadám prichádzať spoza budovy stanice. Vnúčik ledva prepletá nohami, tá trojkilometrová cesta ho zmohla.

Čakám ich pri autobuse. Nedôverčivo prichádzajú ku mne. Vnúčik sa na mňa vyplašene pozerá. Otváram cestovnú tašku a vyberám z neho veľký čierny magnetofón.

Vnúčik pozerá s otvorenými ústami na tú veľkú mašinu, ako keby to bolo nejaké Porsche. No veď v tých dávnych časoch to medzi magnetofónmi aj bolo…

Darček k jeho narodeninám… Zadarmo. Nezobral som zaň od dedka ani korunu. Lebo oni dvaja mi tiež dali darček v podobe mojej vlastnej sebareflexie.

***

Domov som išiel úplne spokojný, nadľahčovaný dobrým skutkom, s vedomím, že som spravil šťastným niekoho, kto sa mi nemal ako odvďačiť. Ale bolo to tesné, lebo keby som ich na stanici nestihol, to by som si dlhé roky vyčítal.

Lebo keď pomôžete jednému človeku v núdzi, ktorý sa vám nemá ako odvďačiť, akoby ste zachránili celý svet.

***

O pár rokov sa mi čírou náhodou dostala do rúk kniha Najväčší obchodník na svete od Oga Mandina. Krásna a myšlienkovo hlboká kniha o obchodníkovom učňovi, ktorý šiel pred dvetisíc rokmi predať na arabský trh jeden drahý plášť, no nepredal ho, ale namiesto toho ho daroval jednému nemluvňaťu v betlehemskej jaskyni.

Asi to bol osud.

***

A pred dvomi rokmi vysielali na Markíze interview s jedným štyridsiatnikom v bielej košeli, feši poslancom slovenského parlamentu, ktorý mi bol odniekiaľ povedomý už od pandemických volieb, ktoré ho vystrelili na politické výslnie, spraviac z neho hlavnú politickú spojku k nášmu južnému susedovi. Televízia práve vysielala reportáž z jeho súkromia a ako tam rozprával na kameru, sediac vo svojej obývačke, na pozadí vidím vo vitríne vystavený vedľa fotky svojho dedka… ten môj diskotékový magnetofón JVC, ktorý som kedysi dávno daroval jednému malému chlapcovi…

To bol on…

***

Dámy sú ticho. Ucuckávajú si slamkou zo svojich miešaných drinkov, inak by sa bez tejto psychologickej barličky asi rozplakali.

Niečo také ony totiž nikdy nezažili. Načo aj… nikdy neprejavili ani náznak pochybnosti nad svojimi luxusnými, ale pritom vnútorne plochými životmi. Bezdetné, bezstarostné dámy z lepšej spoločnosti. Tak čo by riešili. Alebo to možno aj pochopili, tak ako hlavný hrdina Hrabalovho románu Obsluhoval som anglického kráľa, ale až na vrchole svojej vzrušujúcej kariéry, tak prečo by sa mali teraz vnútorne zmeniť? Pre koho?

***

V transferovej hale singapurského letiska Changi  sa so mnou moje dve blonďavé slovenské dámy rozlúčili. Nepredpokladám, žeby sme sa niekedy v živote ešte stretli.

Na odletovom panely už svieti môj let. Čaká ma ešte dlhá cesta zo Singapuru kamsi za juhovýchodný horizont do Sydney a odtiaľ až do stredu vyprahnutej Austrálie. Dúfam, že tentokrát už žiaden štrajk nezhatí moje rande s tým červeným monolitom kdesi uprostred kontinentu.

Dámy som nechal v ich momentálnom citovom rozpoložení, ktoré im do večera aj tak naisto vyšumí z hlavy pri vychutnávaní si luxusu v singapurskom hotely Marina Bay Sands, kde sú celý týždeň ubytované.

A možno si večer po celodennom obchodnom rokovaní, s pohárom vychladeného šampanského, ponorené v bazéne Infinity Pool na streche tohto impozantného hotela uvedomia, že na svete existujú ľudia, ktorým ku šťastiu stačí aj obyčajné darované staré rádio…

***

Lebo tam, kde je najväčšou investíciou láska a zdravie, je najväčšou výhrou obyčajné ľudské šťastie…

.

.

.

.

.

Foto: ja, www.google.sk/maps