Sedím v bratislavskej električke, hrkotajúcej popri dunajskom nábreží dole kopcom z Karlovej Vsi kamsi do centra mesta. Pozorujem valiaci sa Dunaj, s jeho kalnou hnedou vodou, nebezpečne siahajúcou temer až po okraj hrádze. V Alpách bol zjavne dlhší odmäk, do toho prišli dva týždne dažďa v rakúskom povodí Dunaja, takže bratislavský magistrát začal byť mierne v pozore, na chvíľu presmerujúc svoju pozornosť od maľovania bus pruhov k dravej rieke.
Pamätám si, ako ma raz počas nedeľnej akcie Trans Danube Swim, hromadného plávania cez Dunaj stiahol pod vodu obrovský vír, v kalnom vracáku pri Aušpici pred mostom SNP.
Nechávajúc sa unášať dravým prúdom po hladine Dunaja som sa vtedy kochal pohľadom na bratislavskú panorámu s hradom, Zuckermandelom, nábrežnou promenádou, keď ma zrazu nejaká sila prudko schmatla a ja som sa začal pospiatky točiť v kruhu. Horizont mi zmizol spred očí a ja som okolo seba videl iba vysokú zelenohnedú stenu vody. Cítil som sa ako v oku hurikánu. Paradoxne som nemal strach, lebo zvedavosť z neznámeho prebila moje inštinkty. A mal som pri sebe plavák, takže som vedel, že sa mi nič nestane. A výcvik z krízových ponorov z čias mojej služby ďaleko za horizontom tiež spravil svoje.
Pozriem nad seba a vidím jasnú oblohu, ale akoby odniekiaľ zdola zo studne. A len sa tam točím dokola, asi desať sekúnd. A potom ma tento dunajský vír vypľul, ako veľryba bandasku. Vyskočil som na hladinu ako žltá plastová kačička. Ten adrenalínový záver prebil i celé to príjemné štvrťhodinové plávanie cez Dunaj.
***
Zmráka sa. Električka zastavila pred tunelom pod bratislavským hradným kopcom, čakajúc na zelenú, aby sa doň mohla pomaly a nežne zasunúť ako … noha do ponožky.
Zadržať dych…
Túto časť trasy mám veľmi rád, vždy tu totiž trénujem jednu vec – či vydržím so zadržaným dychom celú cestu električky tunelom až po jej výjazd z neho. Poviem vám, chce to tréning. Na prvýkrát to nedáte. Električka sa tunelom vlečie fakt pomaly, v duchu rátate každý meter cesty, každý kameň vnútorného obloženia tunela, každú sekundu. Pľúca vás pália ako šľak a ešte k tomu nesmiete nič dať najavo pred spolucestujúcimi, aby si nemysleli, že ste dostali infarkt, alebo vás napína na zvracanie. Takže hlavne nenápadne… Moje skóre úspechu sa počas tých prejazdov ustálilo na 50 : 50.
***
Za dvanásť hodín budem opäť tam, kdesi za horizontom…
Dnes večer som to skúsil opäť. Ale ten dych sa mi zastavil na oveľa dlhšie…
Električka je do polovice zaplnená, zväčša mladými ľuďmi, vezúcimi sa do centra vybúriť sa po práve skončenom pracovnom týždni, zabudnúť tam na svoje ubíjajúce pracovné povinnosti, monotónne domáce stereotypy, rozchody, ísť si zakaliť, rozbiť sa, aby v sobotu ráno nevedeli o tom, čo a s kým v noci stvárali v bare či na diskotéke.
To však nie je môj prípad, mne dnes večer odlieta lietadlo z bratislavského letiska. S dvomi prestupmi budem za dvanásť hodín opäť kdesi tam za horizontom…
Ale ani tých posledných pár hodín v Bratislave mi toto tvrdé mesto nič nedarovalo.
***
Na semafore pri pamätníku Chatama Sófera naskočila zelená. Električka sa s nezameniteľným škripotom kolies pohýna k rozovretej papuli hradného tunela.
Vchádzame doň. Zhlboka sa trikrát nadýchnem. Štart. Chcem si ešte na záver svojho pobytu v tomto hektickom meste vylepšiť skóre.
Sedím na plyšovom sedadle v strede dlhej, modernej červenej električky, so zadržaným dychom, nepohnuto ako indický jogín, ktorého nevyruší ani výstrel z dela, pľúca mám na prasknutie plné vzduchu. Snažím sa mysľou spomaliť svoj tep.
***
Keď si na dne, hľadaj perly.
Dostávam flashback, vynárajú sa mi spomienky na tie časy spred tridsiatich rokov, keď sme na rutinnej patrole počas silnejúceho hurikánu spadli s hliadkovým vrtuľníkom do lagúny na polynézskom atole Tūpai. Kvôli otvoreným bočným dverám na oboch stranách vrtuľníka sme šli ku dnu rýchlo ako kameň. Náraz, trhnutie v sedačkách, hviezdičky pred očami, vodný gejzír od rotora vrtule a potom už nasledovala scéna ako z Titanicu…
Bublinky naokolo, vírenie vody, tupé dosadnutie do piesku na dne lagúny, dvanásť metrov pod hladinou. Všade okolo nás šero a bublajúce ticho.
Rýchlo sa musíme odpútať, pomôcť otraseným kamarátom vyprostiť sa z popruhov, aktivovať patrony v nafukovacích vestách, ktoré nás vytiahnu hore na hladinu a na to všetko máme len jeden jediný hlboký nádych.
Po polminúte vás na pľúcach páli metabolizované CO2, premáhate sa, aby ste sa reflexívne nenadýchli slanej vody, lebo to by bol váš koniec, dostali by ste spazmu, stiahlo by vám hrdlo tak, že by ste sa nedokázali nadýchnuť a zadusili by ste sa i na hladine. Hovorí sa tomu Suché topenie. Strašný pocit. Horší než waterboarding. Verte mi.
Na hladine sa celá posádka prepočítavame, musíme rýchlo doplávať k brehu a ohlásiť na základňu neúspešné núdzové pristátie.
***
Mám z týchto silných spomienok kropaje potu na čele, tep sa mi zrýchľuje, cítim, že tentokrát nedokážem vydržať so zadržaným dychom až k výjazdu z tunela. Môj vnútorný metabolizmus spotrebúva príliš veľa kyslíka. Psychika je sviňa.
Električka sa sunie pomalou jazdou kamenným tunelom, ktorý zvuky jej železných kolies zosilňuje ako ozvučnica reproduktora. Sme dakde v polovici tunela, ale ja už cítim to nepríjemné pálenie na pľúcach…
***
V električke začalo odrazu preblikávať vnútorné osvetlenie, blik, blik, zrazu nastala úplná tma. A ticho…
Stojíme?
Bojím sa, že sa mi to iba zdá a ja som sa už priotrávil vlastným CO2 a v bezvedomí ležím dakde na podlahe omdletý, obkolesený spolucestujúcimi. Ale to by som predsa nemal takú jasnú myseľ…?
Tisíc nemeckých dirhamov za hektoliter vody z Kalifátu.
Opäť sa našťastie rozsvietilo svetlo. Ale je také iné, biele. Veľmi silné, celá električka je osvetlená ako chirurgická sála. Ale je prázdna, nikde nikto… kde sú všetci…?
Zrazu si všimnem, že vedľa mňa, cez uličku sedí starší pán v nepremokavom kabáte s vysokým límcom, v klobúku a s koženou taškou na kolenách. Vyzerá ako staromódny agent tajnej polície z čiernobielych špionážnych filmov.
Z hrubej tašky vyberá termosku, odskrutkuje vrchnák a nalieva si doň pariacu sa vodu.
– Tisíc nemeckých dirhamov za hektoliter, ochutnajte moju vzorku, je skvelá. Pravá alpská voda, z čias, keď ešte v Európe boli ľadovce. Môžeme spolu spraviť dobrý obchod, ak ho uzavrieme dnes, uskladnené hektolitre si vyberiete v budúcnosti za dnešné, neporovnateľne lepšie ceny. Je to mimoriadna ponuka. Za tridsať rokov za čistú vodu hocikde v budúcom nemeckom Kalifáte zaplatíte stonásobne viac, alebo budete musieť predať polovicu háremu, aby ste neumreli od smädu v tej vyprahnutej pustine, ktorá vás čaká… vraví mi nenútene.
O čom to ten chlap hovorí, nemecký Kalifát, vyprahnutá Európa, háremy? No…, je to síce logická vízia v dnešnom globálnom svetovom chaose, aspoň by sme sa raz a navždy zbavili veľa iných otravných problémov…, ale robiť biznis s teplou vodou vo večernej bratislavskej električke?
***
Ten chlap mi niekoho pripomína. Áno, môže to byť on…
***
Kedysi dávno som sa opäť raz na skok zastavil v Paríži a šiel som sa cestou z hotela prejsť počas teplého májového večera na Trocadéro. Hrávajú tam po večeroch, až do tmavej polnoci, rôzni pouliční umelci, na gitare, saxofóne, či klávesoch, s pripojeným elektrickým reprákom, aby ich bolo v tej spleti turistov počuť. Pomedzi nich sa prechádzajú otravní, ale slušní pouliční africkí predavači cingrlátok a vždy sa tu zgrupuje množstvo turistov, ktorí týmto pouličným umelcom z celého sveta za ich hudobné predstavenie hodia nejaké drobné.
Oni dotvárajú krásnu umelecké atmosféru tohto úchvatného miesta, s nočným pohľadom na vysvietenú Eiffelovku. Hrajú vždy skvelo, na tieto pouličné vystúpenia nedostane od parížskeho magistrátu povolenie len tak hocijaký hochštapler.
Vtedy v máji tam hral jeden mladý chalan na klávesoch skladby od rockera Iggyho Popa, z jeho francúzskeho albumu Aprés (áno, tvrdý rocker vydal šansónový album, ktorý dobil Francúzsko). A tento pouličný muzikant tam hral jeho skladby, ktoré sa rozliehali po celom námestí. A zrazu mu do toho jeho nevýrazného spevu pribudol duet, chrapľavý hlas neznámeho, náhodného, okolostojaceho turistu.
V pozadí sa trblietala Eiffelovka, osvetľujúc veľkoformátové leštené mramorové dosky Trocadéra. Bola to absolútna romantika. Stál som v tme tri metre od tohto úžasného predstavenia, užívajúc si tú zmes hudby, duetu pouličného speváka s neznámym turistom s jeho podmanivým chrapľavým hlasom a výhľadu na nočný Paríž.
Cestovateľ v čase
Spravil som si pár nočných fotiek na statíve bez blesku a až na hoteli som zistil, že jednu mi akurát vtedy osvietil náhodný turista svojim bleskom (ako inak, Aziat, lebo tí dokonca aj v Prahe fotia z Karlovho mosta kilometer vzdialené Hradčany výlučne s bleskom) a náhodou som mal na nej vyfoteného toho náhodného turistu – a odpadnem… bol to skutočne Iggy Pop. Incognito sa tam v noci dakde prechádzal a tak si zaspieval spolu s tým pouličným umelcom na tom veľkolepom priestore, deň pred svojim oficiálnym koncertom. Asi sem prišiel nasať atmosféru večerného mesta, aby sa ňou inšpiroval…
A oproti nemu stál v dave prizerajúcich sa Aziatov s termoskou v ruke … tento tajomný obchodník s teplou vodou. Odpadnem znovu… teraz som si na tú jeho tvár spomenul…
La Reina…
A do tretice, pred siedmimi rokmi v októbri v Madride počas slávnostného multižánrového predstavenia v Kráľovskom divadle pri príležitosti španielskeho štátneho sviatku, kam sme boli pozvaní, nás po našom salsovom vystúpení prišla pozrieť samotná Su Majestad la Reina consorte de España… Doña Letizia.
Protokolárne sa s nami zdvorilo rozprávala, jej fotograf to všetko fotil ako najatý (veď i bol), i my sme mali dovolené s touto krásnou, vzdelanou, rozhľadenou a modernou manželkou panovníka spraviť si selfie.
Ten pocit, sedieť pri nej, bol neopísateľný…
***
A na druhý deň sa vidíme na internete na fotkách v jej spoločnosti a na kraji našej veľkej spoločnej snímky stojí … opäť ten tajomný obchodník s teplou vodou. To už fakt nemôže byť náhoda. Čo je on nejaký cestovateľ v čase???
***
A tento otravný časopriestorový stalker teraz sedí vedľa mňa v električke, stojacej v tunely pod bratislavským hradom a nalieva si do vrchnáka od termosky pariacu sa tekutinu ako nejaký turista na horskej túre. Ale nepreteká mu z pohára na zem, hoci ju doň už minútu len leje a leje ako Manneken Pis z bruselskej fontány… zvláštne…
– Tisíc nemeckých dirhamov za hektoliter vody z budúceho nemeckého Kalifátu, posledná ponuka… vraví mi s prísnym pohľadom burzového licitátora.
***
– Je vám niečo, pane…?
Cítim, ako mi pramienok vody steká po čele až kamsi za uši.
Otváram oči, nado mnou vidím stáť postavy a jedna agilná slečna mi leje na hlavu vodu z plastovej flaše.
– Je vám niečo, pane…? … odpadli ste… chcete zavolať sanitku?
No nazdar, toto mi ešte chýbalo, švihol som sa v bezvedomí na podlahu električky kvôli kyslíkovému dlhu z tej hlúpej dychovej súťaže so sebou samým.
***
Nepríjemné žlté stropné svetlo mi svieti do očí. Električka je plná mladých ľudí, každý zíza iba na mňa. Vychádzame z tunela v oblúku na most ponad rušnú Staromestskú ulicu. Obzerám sa po chlapovi s termoskou. Nie je po ňom ani chýru. Zmizol ako para nad hrncom, či skôr nad termoskou. Na jeho mieste sedí nastajlovaná dámička v obtiahnutých čiernych legínach, krátkom plyšovom kabátiku a s kabelkou s výrazným zlatým nápisom LV, ktorá si ide na diskotéku prežiť svoju náhodnú večernú romancu s neznámym plážovým inžinierom, lebo na niečo vážnejšie, hľadajúc to na nesprávnych miestach, na to si už po poslednom drsnom rozchode netrúfa.
Rýchlo vystupujem na prvej zastávke na Kapucínskej, oproti Starému rozhlase. Presne medzi elektrickou rozvodňou, na ktorej je nasprejované to tajomné grafity Karso was alive, upozorňujúce na démonickú stalkerku, ktorá sa tu kedysi objavila a medzi Múzeom hodín, v ktorom som počas jednej vianočnej noci prežil nevšedný romantický príbeh.
Ale to je dnes už minulosť. Tieto bratislavské slečinky so svojimi zlomenými srdcami a vyprahnutými dušami ma už nezaujímajú. Škoda lásky s nimi. Padám odtiaľto. Ale že sa to udeje takto, ležiac na podlahe električky, to som si nepredstavoval. Hmmm.
***
Idem pešo večerným Starým mestom. Z podnikov sa ozýva hudba, smiech, mládež zo seba striasa celotýždenný stres zo školy či z krysieho závodu za kariérou.
Na február je nezvykle teplo, až jarne. Pred podnikmi postávajú hlúčiky s drinkami, v oblakoch cigaretového dymu. Prechádzam nezaujato okolo nich. Ľahký vojenský batoh mám prevesený cez rameno.
Po štvrť hodine chôdze si pri Carltone beriem taxík na bratislavské letisko. Volá ma moja ďalšia misia. Tam, kdesi ďaleko za horizontom…
***
Tak možno zasa niekedy nabudúce. Ak mi to raz povinnosti dovolia… odtiaľ, spoza horizontu…
Majte sa tu krásne…
.
.
.
.
.
Foto: ja, www.google.sk/maps
Celá debata | RSS tejto debaty