RescueRanger

Skončili sa Vianočné sviatky roku 2018. Nikdy som si nepredstavoval, že ich budem tráviť na severe Nemecka, na ostrove Rujana. Dovolenka na Rujane, to znie ako zlý vtip, ale pokiaľ netúžite po preplnených stredomorských plážach s abnormálne teplou vodou, túžite mať okolo seba kľud, chcete si pozrieť severonemecké mestá s krásnou stredovekou architektúrou, či máte spomienkový optimizmus za dávnymi časmi Východného Nemecka s nudaplážami, prípadne zaklopať na dvere dávnych lások z pionierskych táborov, tak sem príďte v lete. Ak vám nevadí o pár stupňov chladnejšia voda, tak potom je Rujana váš ideál.

Ale nie v zime…

***

A túto zimu riadne prituhlo, víchrica od oceánu priniesla do západnej Európy husté sneženie, po ktorom nastúpilo oteplenie s dažďom a po ňom mráz. Pobrežie Baltického mora zamrzlo, nie nejak dramaticky, ale celý pás pobrežia od Dánska až po poľský Gdansk bol plný vŕšiacich sa, do seba narážajúcich krýh, ktoré vlny vyvrhli na pobrežie. I stromy boli poobliekané do ľadového závoja a pod ťarchou namŕzajúceho dažďa po desiatkach padali na cesty a železničné trate. Taká blyšťavá zimná rozprávka. Všade bol kľud, ticho, čakalo sa na odmäk. Po vianočných sviatkoch aj tak všetci mali prázdniny a dovolenky, takže varené víno, koláče, návštevy a prechádzky boli beztak hlavnými bodmi celodenného programu.

V Stralsunde, čo je malé severonemecké okresné mesto, spojené s ostrovom Rujana dlhým mostom, som tu s pár kolegami služobne trávil štyri týždne na prelome roka, nakoľko sme na veľmi známej miestnej Technickej univerzite aplikovaných vied spúšťali medzinárodný projekt zameraný na monitoring podmorskej telekomunikačnej infraštruktúry v Baltickom mori. Museli sme na prelome roka, keď nebola v budove technických laboratórií prítomná ani noha, zapojiť všetky servery, donekonečna skúšať funkčnosť spojenia s datacentrom za simulovaných krízových situácií a to všetko muselo stopercentne fungovať, aby od začiatku jarného semestra mohla univerzita naplno nabehnúť do ostrej prevádzky projektu a posielať niekam ostré dáta.

Dosť sme sa preto nachodili v nevľúdnom počasí po pobreží Rujany, nastavovali telemetriu snímačov na pobrežných staniciach, preskúšavali ich funkčnosť a spojenie so serverom, preto sme boli veľmi radi, že po Vianočných sviatkoch prišiel tento ľadový blizzard. Asi nám to vymodlila sama Angela Merkelová (mimochodom, tu v Stralsunde mala po celú svoju politickú kariéru svoj volebný obvod).

***

Všetko tu pripomínalo Vianoce z Andersenových rozprávok…

V správach o počasí hlásia až do Silvestra mrznúce mrholenie, takže sme svoje aktivity obmedzili iba na laboratória univerzity. Ale aj tu sme mali dosť práce.

Po večeroch sme sa preto vždy zašli odreagovať do centra starého mesta, so severákom v chrbte, lebo tu na ničím nechránenom severnom okraji mesta, kde univerzita sídli, riadne od mora fúkalo. V husto zastavanom centre mesta to už bolo lepšie, tam sa nepríjemný vietor zastavil v úzkych uličkách tohto starobylého mesta, v ktorom všetko pripomínalo rozprávkové Vianoce z Andersenových príbehov. Celé mesto sa blyšťalo ako v začarovanom kráľovstve vládkyne zimy Meluzíny.

Dievča so zápalkami

Prechádzali sme kľukatými uličkami, stretávajúc stredoveko odetých animátorov, rôznych zbrojnošov, na námestí v stánkoch kováči kuli ozdobné kravské zvonce, raziči mincí razili pamätné dukáty, pekári predávali slané praclíky a voňavé medovníky, medári predávali domáce medy, remeselníci predávali drevené varešky, všade rozvoniavala medovina. Pripomínalo mi to starý západonemecký film Strašidlá zo Spessartu. Tú fantasy trilógiu na pomedzí historickej sci-fi komédie pre mládež a soft filmu pre dospelých, odohrávajúci sa v prestrihoch v stredoveku a odviazaných šesťdesiatych rokoch, pričom niektoré tie herečky ste mohli neskôr vídať už iba vo filmoch pre dospelých. Ale príbeh to bol skvelý.

Ako v stredoveku, tak sme sa v tomto starom meste cítili. Už chýbalo iba dievča so zápalkami z Andersenovej rozprávky, schúlené niekde na schodoch opusteného stredovekého sirotinca. Ale to bola iba rozprávka.

Zapadli sme do jednej štýlovej stredovekej krčmičky, hneď vedľa tehlovej radnice na starobylom námestí, ktorému trónila vysoká, vysvietená vianočná jedľa.

Veľké pivo v hrubom krígli na stole a v trúbe sa pečúca veľká, mastná hus s kapustou, to je to, čo si predstavujem v takejto stredovekej krčme, pripomínajúcej zájazdový hostinec, kde sa v stredoveku zabávali mešťania, obchodníci i všelijakí podivíni a dobrodruhovia.

Nádych histórie tu priam vychádzal z tých tehlových stien. To neboli nejaké tehlové obklady z hobbymarketu a falošné priznané stropy, v tomto starom hanzovnom nemeckom meste sa nikto na nič nehrá. Tu je všetko skutočné, tu sa nič starého nebúralo, aby sa neskôr opäť tvárilo akože historicky. Toto je poctivé stredoveké mesto s magickým nádychom skutočnej histórie.

***

Ja s mojimi dvomi kolegami a vedúcim Laboratória komunikačného inžinierstva a jeho asistentkou sme si vychutnávali tie lukulské hody, ktoré nám na veľký okrúhly dubový stôl priniesli. Ako moriak veľká, mastná, rozkrájaná pečená hus na veľkom drevenom podnose a k tomu kopec príloh, červenej a bielej kapusty, uhoriek, pálivých feferónok, horčice, domáceho chleba… jedla bolo pre ôsmych, nie pre piatich. Mali sme však na to celý večer a ja som žrút, hoci to na mojom vyšportovanom tele nevidno. Lebo delená strava…

Pinguíni z Patagónie

Vonku padá mrznúce mrholenie, cez okno vidíme občas niekomu vyletieť nohy nad hlavu, ale všetci tí obozretnejší chodia po námestí opatrne ako pinguíni z Patagónie. Ale nás to netrápi, pred nami je hora jedla, poctivo zapíjaná miestnym horkým remeselným pivom.

Bavíme sa dobre, pred Silvestrom už nemáme veľa práce, do konca roka už len preskúšame v laboratóriu celú telemetriu a spojíme sa s datacentrom v Metz a niekedy po Novom roku, keď skončí ľadový blizzard, oklepeme cez týždeň všetky ľadom obalené snímače na monitorovacích staniciach na východnom pobreží Rujany. A potom absolvujeme posledný predprodukčný test a vypíšeme preberacie protokoly.

Ale na to máme kopec času, nebudeme si predsa svojvoľne skracovať severonemeckú romantiku v tomto krásnom rozprávkovom meste.

Už chýba len ten Andersen. Ale dlho sme na rozprávkara čakať nemuseli…

***

Po hodine vkráčalo z toho nečasu vonku do krčmičky jedno mladé dievča s prúteným košíkom, držiac ho v skrehnutých rukách. Pristavuje sa pri každom stole a ponúka na predaj nejaká vianočné cetky. Vytiahla nejaké fľaštičky, postavila ich hosťom na stôl, podišla k ďalším dvom stolom, tam spravila to isté a vrátila sa nazad k prvému a keďže nikto nič nekúpil, vrátila fľaštičky smutne do košíka.

Nemám rád takéto spôsoby, aby sa nám vnucovala nejaká otravná podomová predavačka pochybných gebuzín, iste plných olova a ktovie čoho ešte, ktorá obchádza reštaurácie, trhoviská, domácnosti a núka tie svoje pochybné šmejdy…

A možno je to nejaká obeť podvodnej MLM schémy, čo ich od dílera vo veľkom nakúpila na kilá, mysliac si, že si popri škole prilepší vedľajším príjmom k štipendiu, prípadne, že na tom i zbohatne ako nejaká Avon Lady a teraz má naskladaných plno škatúľ týchto blbostí v študentskej izbe a nevie to predať.

***

Prišla k nášmu stolu. Rituál sa opakoval. Jej sklené fľaštičky s olejíčkami pred nami smutne stoja na stole, zatiaľ čo my sme mľaskali nad husacími stehnami s kapustou. Začala nám rozprávať čosi o extrakte z čarovných byliniek zbieraných za svätojánskej noci, s magickými účinkami, uvoľňujúcimi ducha i telo.

Neviem, ale po tejto sýtej večeri s takým množstvom kapusty budeme aj tak duchov uvoľňovať my všetci až do rána…

***

– Heidi, vyskúšaj niečo z toho, ty používaš anti-ageing krémy proti vráskam… hecujem tridsaťročnú Rudiho asistentku. Heidi sa usmiala a ignoruje môj pokus o vtip.

– No iste, aby som dopadla ako Skripaľovci, slintajúc ráno v bezvedomí niekde na lavičke v parku… kontruje Heidi.

Dievča stojí pri našom stole, ten náš je posledný, úplne vzadu pri stene. Ďalší biznis tu v krčmičke už neurobí. Tvári sa nešťastne. Namiesto toho, aby sa zabávala so spolužiakmi, tu takto otravuje ľudí. Neznášam takého psychologické manipulácie, všetkých tých predavačov do celofánu zabalených ruží, drzo skáčucich do úsmevu zamilovaným párikom v reštauráciách, nútiac tak chalana, aby svojej vyvolenej kúpil zdochnutú, predraženú desaťeurovú ružu… nie, to je obyčajný biznis, ktorý nemá s úprimnosťou nič spoločného.

***

Ignorujeme to dievča. Je nám to nepríjemné, snažíme sa stoličky otočiť chrbtom k nej, ale potom zasa sedíme nepohodlne. Kazí nám tým postávaním pri našom stole náladu. Zjavne hrá o nervy, kto z koho. Sme jej posledná nádej na biznis. Aj tak to nakoniec iste vzdá…

Objednal som dievčaťu z ľútosti jednu horúcu medovinu, nech aspoň neodíde naprázdno. Nech sa trochu vnútorne zahreje na svojich zúfalých potulkách mestom. V tom jej štylizovanom úbore z požičovne vyzerá vierohodne. Je oblečená ako Maruška, ktorú zlá macocha poslala v zime po jahody. Alebo ako albánska utečenka, tie chodia takto oblečené. Ale toto bola svetlovlasá pehavá Nemka.

Heidi si odskočila na toaletu. Prerušila tak debatu, lebo dievča sa bavilo hlavne s ňou, asi to na ňu skúšala, Heidi je totiž blonďavá plnoštíhla fešanda, taký árijský typ, tá sa jej iste páči. Ale naopak to evidentne neplatí, jej šéf Rudi je väčší fešák a perspektívnejší partner na spoločné chvíle.

Dievča skončilo s prezentáciou svojho fantazmagorického príbehu, pochopila, že u nás nič nepredá, zhrnula dózičky do prúteného košíka, dopila svoju medovinu, položila na stôl peniaze za útratu (bola príliš hrdá, nechcela ju zadarmo), rozlúčila sa s nami a smutne vyšla zadnými dverami.

Konečne kľud! Zajtra sem už neprídeme. Nepotrebujeme znovu zažiť takéto otravnosti.

***

Anjel, ktorý nás iba skúšal…

Odišla. Po chvíli mi jej prišlo ľúto. Čo by som robil na jej mieste ja? V takej bezvýchodiskovej situácii. Bola príliš hrdá na žobranie, príliš cnostná, aby sa predávala, príliš mäkká, aby sa v tomto sebeckom prostredí vedela presadiť. A tak iba čakala na svoj nevyhnutný osud. Ako nejaké Andersenovo Dievča so zápalkami, schúlené v mraze niekde na schodoch.

A možno… to bol anjel, ktorý nás iba skúšal, či nie sme bezcitné svine.

***

Pomaly sme dojedli, vpredu na bare do reproduktorov konečne pustili pre náladu starú nemeckú vianočnú koledu Ó Tannenbaum… a naša debata pokračovala o dovolenkách. Na dievča s olejíčkami sme už v prúde dobrej zábavy zabudli.

***

Dobre ju naučili na kurze…

Je jedenásť hodín večer, čas na odchod. Prichádza čašníčka s účtami. Dievča peniaze za svoju útratu nechalo na stole.

– Robíte si srandu? Tridsať ríšskych mariek??? – pozerá na nás čašníčka nahnevane, keď zberá zo stola jej peniaze ?

Pafff, tá nás dobre ojekabátila, ešte za ňu musíme zaplatiť. Fakt ju dobre naučili na kurze podomového predaja.

– Kam išla? okolo baru neprešla… pýta sa čašníčka. Vyšla týmito dverami von… ukazuje Rudi prstom za seba.

– tými namaľovanými na stene? … pozerá na nás čašníčka ako na bláznov.

Fakt, to je maľba… periférne sme si to ani nevšimli.

Dievča je v mínuse…

Cvak, tma pred očami… spätne si všetci kolektívne pretáčame v hlave spomienky z dnešného večera. Žeby dievča predsa len nerozprávalo o tej mágii úplne od veci?

– Kúpili ste si niekto ten olejíček? … vraví šéf Rudi. Nikto neprikyvuje.

– Ale ja som sa s ním na toalete trochu natrela, vonia dobre, levanduľou… prezradila nám Heidi a stavia na stôl jednu načatú dózu.

Dievča je v mínuse za jednu fľaštičku…

***

Vychádzame ako omámení z krčmy. Pri vchode si všimneme na stene zarámované staré fotografie podniku, s konským povozom naloženým sudmi piva, kolorovanú fotografiu s cisárom Wilhelmom, so zamestnancami z čias Weimarskej republiky… a verím tomu, že niekde v pivnici majú dobre ukrytú i nejakú s Adolfom.

Lúčime sa, každý ideme domov svojim smerom. Pomaly, po namrznutej kamennej dlažbe, ako pinguíni z Patagónie.

***

Lenže potom sa začali diať divné, priam paranormálne veci. Na druhý deň prišla Heidi do práce nevyspatá a vystrašená, celá sa triasla. Že vraj si ten olejíček v noci nakvapkala do misky a dala na horúci radiátor, nech jej tá levanduľa rozvoniava pre lepší spánok. O tretej v noci sa zrazu zobudila, ležiac ako prikovaná k posteli, ale v úplne bdelom stave. Celá spálňa bola rozžiarená temným zelenomodrým svetlom. Hodiny na stene sa zbesilo otáčali pozadu a akoby sa v časovej kapsule vracala v čase. Dni sa mihali ako hodiny, zrazu boli v jej spálni nejakí cudzí ľudia, starí, potom mladli až do detských rokov, potom za oknami vybuchovali bomby, potom pochodovali náckovia s fakľami, klopkali cisárske jednotky na koňoch, Napoleonovi vojaci sa na chvíľu objavili v izbe, potom rodina v stredovekých šatách, s kolovrátkom, s divnými účesmi, všetci hovorili prastarou nemčinou, Heidi nechápala… a potom ležala na zelenej lúke, okolo nej prechádzali zarastení Germáni s mečmi, šikujúc sa do boja s Rímskymi légiami.

A na okraji lesa videla stáť to dievča s olejíčkami, ako odtiaľ smutne pozerá na Heidi.

***

Univerzita má laboratória na všetko…

Zaspala. A ráno bolo opäť všetko v poriadku. Izba bola nedotknutá. Iba ten sen bol veľmi znepokojujúci. Do práce prišla prestrašená a nevyspatá.

Neponechali sme nič na náhodu. Univerzita má laboratória na všetko, tak sme obsah tej magickej fľaštičky dali preskúmať kolegom do chemického laboratória. O hodinu prišiel výsledok: žiadne THC, žiadne LSD, ani iné psychoaktívne látky, na ktorých by Heidi včera v spánku mohla ulietavať, sa tam nenašli. Obyčajná čistá olejová emulzia s rastlinnými výťažkami. Ale čo im prišlo divné, bolo, že všetky ich digitálne spektrometre v labáku sa akoby zbláznili. Akoby bol v miestnosti nejaký silný elektromagnet. Museli preto použiť obyčajný „blbý“ analógový spektrometer, aby tú substanciu dokázali analyzovať. Ale nič podozrivé aj tak nenašli.

Šup sem, šup tam, cez všetky dimenzie

Tak sme pre istotu ten olejíček premerali i my na našom laboratórnom magnetometri. A takmer sme spadli z nôh. Takú vysokú koncentráciu gravitónov, akú sme namerali, má na svete iba francúzsky experimentálny fúzny reaktor ITER.

Takže to dievča malo možno pravdu, ten zber byliniek cez Svätojánsku noc fakt asi má nejakú čarovnú moc, ktorá im dodáva magickú silu, umožňujúcu cestovať v časopriestore. Presne ako v B-čkovom sci-fi filme Buckaroo Banzai. Šup sem, šup tam, cez všetky dimenzie. Veď to dobre poznali i stredoveké čarodejnice a bylinkárky.

***

Na druhý večer sa Rudi obetoval, že Heidi doma postráži, aby zasa nevyšilovala. Strážili sa spolu až do polnoci, potom zaspali. Éterický olejíček na radiátore opäť zaúčinkoval. Ráno prišli prestrašení do práce, že celú noc chodili po stredovekom Stralsunde, v dave na námestí sa boli pozrieť na upaľovanie čarodejnice (dnes sa tam pre zmenu chodí na koncerty Rammsteinu), dali si na trhoch kúsky prepelice, holúbätá a okúsili i štvrťku marinovanej labute. To už dnes nezoženiete. A pri návrate domov ich pod bránou opäť čakalo to dievča.

***

Ja na tieto paranormálne aktivity až tak nie som, ale keď to vraví už i fyzik Rudi, ktorý verí iba na to, čo drží v ruke či puse, tak to nemôže byť iba taký hoax. Ja som teda vôbec nemal v úmysle experimentovať s nimi dvomi u Heidi na byte, ktovie, kam by sa to zvrhlo, ale v tom mi napadlo spásne riešenie.

Čo ak si to nebohé dievča prišlo pre svoje peniaze za ten olejíček, ktorým si Heidi natrela ktovie aké partie na večnú mladosť a ktoré ju stále kotvia v našom časopriestore. Po práci sme teda všetci spolu zašli do tej včerajšej krčmy a tých tridsať starých ríšskych mariek sme vzali so sebou. Dali sme ich Heidi do ruky, nech ich hodí do studne, ktorá sa nachádzala v prostrednej miestnosti pri schodoch.

Heidi hodila mince cez zamrežovaný otvor a všetci sme napäto čakali, kým cinknú na dno. Nič… dlho nič… a odrazu sa zo studne ozvalo… danke!… a dievčenský smiech, ako v nejakom B-čkovom horore. Ale toto nebol film, toto bola skutočnosť. Posledný pozdrav od dievčaťa.

***

Heidi odvtedy spala spokojne. A o štyri roky neskôr prišla na návštevu na Stralsundskú univerzitu Angela Merkelová, už nie ako bývalá kancelárka, ale ako akademička, sama je totiž vyštudovanou kvantovou chemičkou. A moji kamaráti z laboratória jej podarovali ten magický olejíček, ktorého sa odvtedy ani nedotkli. Že nech ho vyskúša večer pred spaním…

***

Ozaj, všimli ste si v poslednom roku niekde Angelu Merkelovú? Kde asi tak môže byť?

.

.

.

.

.

Foto: google.com/maps, https://en.wikipedia.org/wiki/The_Little_Match_Girl