RescueRanger

Takto presne pred 35 rokmi, ráno na Štedrý deň roku 1988 som mal podľa rozpisu služieb stráž na Prašnom moste. Je to severný vstup na Pražský hrad. Sú tam dve strážne búdky Hradnej stráže postavené pri ústí brány, každá s elektricky vyhrievanou podlahou a signálnym zvončekom za chrbtom. Tadiaľto nechodí na Hradčany veľa turistov, len tí, čo vystúpia z električiek, všetci ostatní idú cez prvé, hlavné nádvorie, cez Bránu titánov. A tí s najväčšou kondičkou šliapu zdola od metra Malostranská nekonečnými hradnými schodmi.

O opušťák som požiadal až na Silvestra, Vianoce na Pražskom hrade boli totiž vždy čarovné. Prezidentská kancelária bola vtedy zavretá, po areáli sa motali iba turisti. Západní Nemci, Taliani a školské zájazdy z celej republiky. Táto sorta turistov na konci socializmu v Prahe prevládala. Stačilo sa započúvať, keď okolo nás prechádzali a v hlave sme si hneď spravili štatistiku návštevnosti.

Do stráže na bránu som chodil nerád, najmä nie k Bráne Titánov na prvé hradné nádvorie (to je ten hlavný vstup od Hradčanského námestia), lebo nie som žiadny pozér, aby som sa nechával stojac dve hodiny bez pohnutia, fotografovať s nadržanými turistkami ako nejaký maskot (aj keď… čaro uniformy… dobre sa tu s nimi pošepky dohadovalo večerné rande po službe), prípadne sa nechať provokovať pubertiakmi, ktorí si mysleli, že keď tam stojíme bez pohnutia ako cínoví vojačikovia, tak sa na nás môžu pred svojimi spolužiačkami vyťahovať. Vtedy sme sa zľahka opreli chrbtom o signálny zvonček a o pár minút prišli nenápadní chlapi v kožených bundách z odboru LÍPA, ktorí ich za golier odviedli na služobňu do severného krídla hradu, kde dostali poriadny výprask a po víkende dostal riaditeľ ich školy faxom pozdrav z Piatej správy ZNB a oni, ako aj ich pedagogický dozor sa mohli tešiť na disciplinárne dozvuky. Teda… ak sa to ich prítomné dozorujúce učiteľky nepokúsili nejak súkromne vyžehliť priamo u veliteľa strážnej smeny. A že sa teda žehlilo o dušu…

***

Husákovo ticho pred búrkou

Ale inak bol kľud. Také Husákovo ticho, doslova, ticho pred búrkou, rok pred pádom režimu. To sme však vtedy nevedeli, v časom všadeprítomnej cenzúry sa k takýmto dôverným informáciám od Hlavnej správy kontrarozviedky o tom, čo sa skutočne v štáte deje, dostali iba vybrané komunistické kádre a tých pár demonštrácií, ktoré sa na Václavskom námestí v posledných rokoch konali, tie sa v správach normalizačnej Československej televízie objavili iba ak okrajovo a v úplne inom, zmanipulovanom kontexte. Tak ako dnes…

***

Prezident Husák včera neodletel na sviatky domov do Bratislavy. Ostáva na Hrade až do zajtra, prvého sviatku vianočného. Nezvykol to robiť. No čo, i on si zjavne chcel na konci svojej kariéry dopriať pokoj na zasnežených Hradčanoch. Už nie je generálnym tajomníkom strany, už nemá žiadne starosti o chod štátu, to už prevzala skupinka okolo neschopného Jakeša, ktorý o moc súperil s dravou svorkou okolo Štepána a Mohoritu, na to všetko sa Husák prizeral už len iba z diaľky, či skôr z výšky Hradčan. On už bol odstavený od moci. Starý, chorý, bilancujúci svoj pohnutý život, plný pádov a víťazstiev.

Ale my sme vtedy boli záklaďáci strážneho práporu Hradnej stráže, my sme ho vnímali ako svojho vrchného veliteľa, prezidenta, hlavu štátu, nás nejaká politika nezaujímala.

Francúzsky koňak, kubánske cigary, to na Hrade nikdy nechýbalo.

Poradové cvičenia, nácviky na ceremónie, rozvrhy strážnych služieb, slávnostné prehliadky, nástupy pri štátnych návštevách, slávnostných recepciách, štátnych sviatkoch, prijímaní veľvyslancov… rutina.

Prezidenta republiky strážila ochranka z Prvého odboru V. správy ZNB, ale to bola elita, kovaní komunisti, s nimi sme sa do reči nedávali, pokiaľ sme nemuseli. To bol ten vnútorný okruh. My sme strážili jeho sídlo. Spolu s Piatym odborom V. správy ZNB, útvarom Hrad. Ale to boli esenbáci, nie vojaci.

***

Aj mi bolo smutno, že toto všetko tu na útvare 2292 je len dočasné, na dva roky (toľko vtedy trvala základná vojenská služba), ledaže by som sa armáde upísal i po jej skončení, ale to by som bol blázon, to by ma mohli odveliť kamkoľvek, keby chceli a mohol by som ísť strážiť i nejaký kurník v Olomouci. A to som veru nechcel, až tak vážne to nebral nikto z nás (netušiac, že o pár rokov už budem obliekať inú podobnú rovnošatu na druhom konci sveta…).

***

Hradný kancelár Franta Šalda, ten bol v pohode, ten za nami do našich priestorov severného krídla budovy na štvrtom hradnom nádvorí vždy po štátnych banketoch a recepciách zašiel a priniesol nám nejaké tie tuzéry, čo ostali po oslave. Fľaše francúzskeho koňaku, ruská vodka, kubánske cigary, to na Hrade nikdy nechýbalo. Súdružka (vtedy ešte) kapitánka Anka z vojenskej kancelárie prezidenta republiky však u nás bola často. Ona bola v podstate našou nepriamou nadriadenou a styčnou dôstojníčkou. A občas i pustila nejaké to slovo, teraz by sme to tak moderne nazvali insiderskú informáciu. A práve na Štedrý deň k nám ráno pred nástupom do strážnej služby zašla a oznámila nám zmenu rozvrhu služieb. Súdruh Husák ostáva na Štedrý deň na hrade.

Polnočná bude o polnoci

Katedrála svätého Víta bude otvorená kvôli polnočnej omši až do druhej hodiny rannej. To tak ale bežne za socializmu nebývalo, polnočná omša sa v Katedrále v tých časoch nekonala o polnoci, ale o šiestej večer, veriaci sa predsa nebudú v noci len tak potulovať po sídle súdruha prezidenta.

Ale tento rok to bolo iné. Súdruh prezident sa dohodol s kardinálom Tomáškom, že tohtoročná polnočná bude o polnoci.

Takže všetky naše tri strážne roty museli byť v plnej zostave v službe, o to viac, že sme museli nahradiť kolegov, ktorí mali na Vianoce opušťáky. Museli sme sa mimoriadne prestriedať, na mňa vyšla ranná služba pri Prašnej bráne a potom až od desiatej v noci na druhom nádvorí pred služobnými priestormi kancelárie prezidenta republiky.

***

Sneží. Blíži sa polnoc. Na polnočnú sa už od jedenástej trúsia ľudia, ale iba staré babičky (tým už žiadne eštebácke nepríjemnosti nehrozili) a zástupcovia diplomatického zboru. Táto informácia o zmene času jej konania nebola všeobecne známa, toto boli osemdesiate roky, doba bez mobilov a internetu a v socialistických médiách takúto informáciu veru neinzerovali, preto sa žiadne masové návaly nekonali. A ešte stále to bolo pre bežných znormalizovaných ľudí o hubu. Eštebáci sliedili všade.

***

hodina zmierenia

Pred polnocou stojím s kolegom na nádvorí pred vstupom do súkromného traktu kancelárie prezidenta Husáka.

Na nádvorí boli zaparkované dve Tatry 613. Von vyjde súdružka kapitánka Anka, Slovenka, blízka Husákova dôverníčka. Neviem, možno tiež bola z jeho rodnej Dúbravky, ako on, alebo iba tým Čechom okolo seba veľmi nedôveroval… Zapálila si cigaretu a hodila s nami reč. Vraj, aby sme si túto chvíľu dobre zapamätali, ževraj je to hodina zmierenia.

***

Z dverí vyšli chlapi z ochranky, sprevádzajúc prezidenta Husáka, kráčajúceho o paličke (cez deň s ňou nikdy nechodil), v dlhom čiernom kabáte, bielom šáli a v klobúku. Ide veľmi pomaly, doprevádzaný jedným osobným strážcom. Starý, zlomený muž.

Sadá do prvej tatrovky. Divím sa, že autodoprava nepristavila jeho ťažkopádnu čajku, ale asi nechce robiť okolo seba rozruch…

Súdružka kapitánka Anka si prisadla dozadu k prezidentovi. Autá sa veľmi pomaly pohýňajú, prechádzajú podjazdom na tretie hradné nádvorie, k bočnému vchodu katedrály.

Práve vtedy, presne o polnoci nás prišli vystriedať kolegovia a my sme ako vždy ešte museli spraviť kontrolnú pochôdzku okolo Katedrály. Šli sme akurát za pomaly idúcimi limuzínami, ako nejaký pohrebný sprievod. Autá zastavujú pri bočnom vchode, prezident za pomoci súdružky kapitánky Anky a ochrankára vystupuje z auta a s klobúkom v ruke vchádza do chrámu. Doslova do jamy levovej. Ale odvaha mu v živote nikdy nechýbala, tak čoho by sa bál. To nie je mešita v Rakke. Tie babičky ho tam palicami neuklepú.

Pokračovali sme v strážnom okruhu, po štvrť hodine sme sa hlásili u dozorného roty, odovzdali službu a šli spať.

Súdružka kapitánka Anka nám o pár dní porozprávala, aký rozruch tá prezidentova návšteva polnočnej omše spôsobila medzi prítomnými a ako sa to nakoniec eštebákom podarilo ututlať. Ale starého pána prezidenta už aj tak nikto neriešil, už nebol generálnym tajomníkom komunistickej strany a takto za rok už aj tak všetci exponenti režimu budú mať iné starosti…

A on bude za tri roky, zmierený s osudom ležať v Dúbravke na strmom vrchole cintorína, obkolesený vysokými, starými dubmi a svojimi rodákmi, symbolicky vzhliadajúc na krajinu, ktorej kedysi vládol. A možno mu tam každý rok na Dušičky chodí klásť kvety na hrob i súdružka kapitánka Anka.

***

Posledné socialistické Vianoce. Na stovežatú Prahu padajú veľké vločky ťažkého snehu. Neónové svetlá pouličných lámp osvetľujú zasnežené strechy tam hlboko dole v meste pod našimi hradnými oknami.

Paradoxne… aká romantická idylka blížiaceho sa konca jednej drsnej éry. Ale o tom, čo sa chystá, zatiaľ v tejto začarovanej krajine tušil iba málokto.

.

.

.

Foto: ja, www.google.com/maps