RescueRanger

Francúzska Guyana je zapadákov na severovýchodnom cípe Južnej Ameriky. Tento francúzsky department nie je žiadnym romantickým dovolenkovým rajom z katalógov cestových kancelárií, akým sú ostrovy v plytkých vodách Karibiku. Tu sa len žije a pracuje. A tak to tu i všetko vyzerá. Nie sú tu žiadne luxusné 5***** hotely, či exkluzívne pláže.

Ale je tu bezpečno. Nachádza sa tu totiž jedno z najstráženejších miest, Centre Spatial Guyanais  – CNES, odkiaľ Francúzi vypúšťajú do vesmíru nepilotované rakety Ariane v rámci vesmírneho programu ESA.

V jeden krásny júnový deň roku 1996 som sa zašiel z komandatúry v Cayenne, hlavného mesta tohto departmentu, pozrieť do šesťdesiat kilometrov severne vzdialeného Kourou na štart nového typu rakety Ariane 5, ktorá mala nahradiť dovtedy používanú raketu Ariane 4. Mal som v ten deň voľno a rozhodne som ho nechcel premrhať vyvaľovaním sa na pláži.

***

Bol utorok, štvrtého júna 1996, kedy sa uskutočnil prvý testovací let ťažkej rakety Ariane 5, ktorý však skončil spektakulárnou explóziou niekoľko desiatok sekúnd po štarte.  Poviem vám, bol to zážitok sám o sebe. Iné je vidieť výbuch rakety v televízii a niečo iné je to zažiť na vlastnej koži.

Od skorého rána sme sedeli v krytej pozorovateľni v areáli CNES, ktoré sú rozmiestnené po celom areáli.  Spolu s miestnymi obyvateľmi, novinármi  a nejakými papalášmi z Francúzska sme boli v bezpečnej vzdialenosti vyše kilometra od  odpaľovacej rampy. O pol desiatej doobeda raketa Ariane 5 odštartovala.

Obrovský rachot. Biely kúdol spalín vynášal raketu spoza stromov na horizonte, spoza ktorých sme dovtedy videli iba kovovú konštrukciu odpaľovacej rampy a bielu špičku rakety. Nejakých tridsať sekúnd raketa za neustáleho burácania stúpala, zanechávajúc za sebou biely závoj spáleného paliva.

Bola už vysoko, vyše troch kilometrov, ale ďalekohľadom sme ju jasne videli. Zrazu sa vo vzduchu nečakane vychýlila s kolmého smeru, dezorietovane sa zakymácala a v sekunde nastala veľká explózia vysoko v atmosfére. Ohnivá guľa pokračovala ešte niekoľko sekúnd v stúpaní, až sa zastavila, rozprskla na tisíce fragmentov a potom začalo bizarne nádherné divadlo.

Okamžite sa zapli poplašné sirény, všetci hostia sa bežali skryť do podzemného betónového úkrytu umiestneného v strede zastrešenej pozorovateľne, nad hlavami sa nám vysoko v atmosfére rozprestrel široký vejár pomaly padajúcich, rotujúcich a dymiacich trosiek. O desať sekúnd dorazila ohlušujúca zvuková vlna explózie. Ešte sme sa minútu v nemom úžase pozerali na približujúce sa trosky, ale o chvíľu sme pochopili, že sa i my musíme zdekovať do krytu. A potom to už len padalo a padalo okolo nás. Bum, bác, odskakujúce plechy, motory, tubusy, trosky sa s rachotom zabárali do zeme okolo nás, až sa zem celá chvela. Najefektnejšie by bolo sledovať toto predstavenie v noci, vtedy by to pripomínalo gigantický novoročný ohňostroj, ale teraz aspoň vidíme, kam to všade okolo nás padá a vieme ich dohľadať.

***

Po hodine od výbuchu je už okolie bezpečné. Hostia môžu vyjsť z krytu. Je po všetkom, začína hasenie dymiacich trosiek a dekontaminácia prostredia, riadená evakuácia ľudí z okolia dopadu trosiek, zisťujú a fotia sa škody, čo trvá ďalšie dva dni. Z mora a džungle sa vyťahujú len dôležité veci – vynášané satelity, riadiace jednotky rakety, prídavné palivové nádrže. Zvyšok sa necháva na prírodu, nech si s tým poradí.

V CNES potom vyplašení inžinieri, ktorý takúto explóziu v živote nezažili, horlivo skúmali príčiny neúspešného štartu a celý následný mesiac spisovali správu pre ESA. Ale to už nebola naša starosť. Iba sme si z nich po večeroch robili v bare Créolia srandu, že ich pošlú za trest všetkých nazad do Európy. Neposlali.  Ale boli z tej hrozby riadne vytentovaní…

My sme to brali oveľa odľahčenejšie, lebo pred pol rokom sme oveľa väčšie pecky zažívali v Polynézii.

Ale o tom nabudúce…

.

.

.

Foto: www.google.sk/maps/