RescueRanger

Paríž bol včera večer mokrý a unavený. Ten druh vlhkosti, ktorý lezie nielen za krk, ale aj do myšlienok. Ulice pod oknami sa leskli ako staré zrkadlá a svetlá áut sa v nich lámali na kúsky – presne tak, ako sa lámu ilúzie, keď človek zistí, že svet nefunguje podľa morálky, ale podľa protokolov.

Romantická noc s agentkami DGSI? Možno. Koňak, ticho, šum Paríža pod nami a pocit, že niektoré veci sa dejú len preto, aby nám pripomenuli, že ešte žijeme. Ale bolo v tom aj niečo iné. Upozornenie. Signál. Varovanie zabalené do ženského úsmevu a profesionálnej zdvorilosti.

***

Ráno som vyšiel do ulíc skôr, než sa mesto úplne zobudilo. Rue de l’Université mala ešte ospalé oči. Zazvonil som u Matildy a Florence v čase, keď ženy ešte pijú kávu v župane a bežní muži si už viažu kravaty so zlou náladou.

Rozpovedal som im včerajší príbeh s agentkami tajnej služby DGSI. Bez prikrášlenia, bez hrdinstva. Celý, okrem tej vane a koňaku…

Sedeli mlčky. Žiadne otázky. Žiadne „prečo“. Len pohľady, v ktorých bolo všetko pochopené. Pochopili, že sa pohybujem príliš blízko centra moci. Príliš blízko muža, ktorého meno sa v tejto krajine nevyslovuje ľahkovážne – prezidenta republiky.

Ja, commandeur. Muž, ktorý si celý život myslel, že stojí bokom. A zrazu zistil, že je len o krok ďalej, než je bezpečné.

Nedá sa s tým nič robiť. To je na tom to najhoršie. Proti želaniu prezidenta republiky sa nebojuje. Proti rozkazu tajnej služby už vôbec nie. To nie sú súboje, to sú administratívne fakty. Suché, presné, definitívne.

Mrzí ma však jedna vec. A tá mi leží v žalúdku viac než všetky varovania sveta. Matilda a jej násilný expriateľ, ten starožitník. Pol roka ju týral. Psychicky, potichu, systematicky – tak, aby to zvonka vyzeralo ako „komplikovaný vzťah“. Jej vysoké kontakty, dvere do vládnych salónov, ktoré sa otvárajú samy… nepomohli jej. Až som musel zasiahnuť ja. Muž bez funkcie, bez krytia, bez práva konať – okrem práva cítiť nespravodlivosť.

Načo sú jej potom tie kontakty? Načo je blízkosť moci, keď sa jej otočí chrbtom práve vtedy, keď ju najviac potrebovala? Na to mi nikdy neodpovedala.

Dohodli sme sa. Rozumne. Dospelo. Budeme sa stretávať príležitostne. Recepčné sály, koncerty, plné oficiálnych úsmevov a pohárov sektu. Ale žiadne držanie sa za ruky. Žiadne fotografie. Žiadne reči. Neprovokovať prezidenta. Neprovokovať tajnú službu. Neprovokovať systém, ktorý nemá zmysel pre romantiku.

***

Keď som vyšiel späť do ulíc, Paríž už žil svojim každodenným rušným životom. Ľudia sa ponáhľali, autá trúbili a štátna moc mala opäť všetko pod kontrolou.

Len ja som mal pocit, že niečo vo mne zostalo stáť. Tiché poznanie, že byť blízko pravde neznamená byť blízko spravodlivosti. Znamená to len vidieť jasnejšie. A niesť to mlčky.

Odchádzam z ich bytu bez rozlúčky. Nie preto, že by som nechcel, ale preto, že niektoré rozlúčky by len zbytočne predlžovali to, čo už je rozhodnuté. Schádzam po schodoch, dvere za mnou zapadnú s tichým kovovým zvukom. V Paríži má aj ticho ozvenu.

***

Prechádzam cez most Svornosti. Seina je sivá, pokojná, akoby sa jej nič netýkalo. Voda plynie bez ohľadu na prezidentov, tajné služby, varovania. V tom je jej výhoda. Zabočím doprava k Louvru. Múzeá mám rád. Sú to jediné miesta, kde minulosť nepôsobí dotieravo. Len existuje. Krásna, tragická, hotová. Človek sa tam môže na chvíľu schovať pred prítomnosťou, ktorá je vždy príliš hlučná.

Doobeda nie sú pri pokladni žiadne dlhé rady. Kúpim si lístok, ktorý práve predvčerom zdražili o 20 percent a blúdim medzi obrazmi. Farby, ktoré prežili stáročia. Tvary, ktoré niekto namaľoval v čase, keď ešte neexistovali šablóny na krásu. Pri Pietrovi Bruegelovi sa vždy zastavím dlhšie. Je v ňom poriadok aj chaos zároveň. Presne ten druh pravdy, ktorý sa dnes nenosí.

A vtedy si ich všimnem…

Dvaja mladí muži. Stoja príliš blízko. Príliš sústredení. Vo vreckách niečo, čo do múzea nepatrí. Ich pohľady nie sú uprené na obrazy, ale na publikum. Na budúci záznam o udalosti. Na ten moment. V sekunde pochopím realitu chvíle. Nemeckí ekologickí aktivisti, problém sám o sebe…

Všetko sa to udialo rýchlo. Žiadne hrdinstvo, len reflex. Hnaný pocitom, že niektoré veci sa jednoducho nerobia. Nielen preto, že sú zakázané, ale preto, že sú hlúpe. Skôr než oranžová farba z ich sprejov dostrekne na cenný obraz, ho stŕham zo steny a chránim vlastným telom. Rozozvučí sa alarm. Druhou rukou uštedrujem každému útočníkovi po jednej krátkej, ale tvrdej rane na bradu. Obom cvaknú zuby a zosunú sa na zem ako vrecia zemiakov. Okolostojaci turisti vykríknu. Nepríjemne ostré blesky mobilov sa mi zarezávajú do očí. Niekto začne tlieskať, čo ma úprimne znechucuje viac než celý incident.

Pribehne stráž. Profesionálna, presná, ale pomalá – ako vo väčšine inštitúcií. Vysvetľujem, čo sa stalo. Obraz vešiam nazad na stenu, trochu nakrivo, ale ostal bez úhony. Spútaní aktivisti, ležiaci na zemi vykrikujú dookola ako mantru svoje naučené ekologické slogany. Bruegel visí pokojne ďalej. Prežil vojny, revolúcie, ideológie. Prežije aj ich.

Sláva, ktorá trvá tak dlho, ako nabíjanie telefónu…

Ľudia si stále nakrúcajú túto napätú scénu. Samozrejme. Dnes sa nič nedeje, ak to nie je zaznamenané na sociálnych sieťach. Niekto z davu mi hovorí, že som „hrdina“. Iný, že som „surovec“.

***

Sedím na lavičke v strede sály. Občas ma niekto uznanlivo potľapká po rameni. Ja si to však nevšímam. Rozmýšľam, kam sa to celé posunulo. Svet, v ktorom sa obrazy musia chrániť údermi a násilie sa meria počtom lajkov. Aktivizmus bez ticha. Odvaha bez zodpovednosti. Sláva, ktorá trvá presne tak dlho, ako nabíjanie telefónu.

Kamarát mi práve poslal správu: „Si na TikToku.“ Milión videní. Tvár, ktorá nepatrí mne, ale momentu.

Nechcel som byť hviezdou. Chcel som sa dnes len ukľudniť. Blúdiť pomedzi krásne veci minulosti a pripomenúť si, že niečo sa predsa len dá zachrániť – aj keď len na chvíľu, aj keď len jeden obraz, aj keď len vlastný pokoj.

Keď vychádzam z Louvru, Paríž je rovnaký, aký bol ráno. Seina plynie. Deep state pracuje. TikTok žije. A ja idem ďalej s pocitom, že dnešný deň mi opäť pripomenul jednu starú pravdu: najodvážnejšie nie sú extrémy, ale robenie správnych vecí v správny čas.

***

Večer mi volá neznáme číslo. Sekretariát francúzskej ministerky kultúry. Hlas asistentky na druhej strane linky je zdvorilý, precízny, má taký ten úradný pokoj, za ktorým sa vždy skrýva nepokoj niekoho iného.

– Pani ministerka by sa s Vami rada stretla… kvôli dnešnému incidentu v Louvri... oznamuje mi zamatový hlas v telefóne.

Absurdné. Na chvíľu sa musím usmiať. Ešte pred pár hodinami som chcel len ticho chodiť medzi obrazmi a teraz som zrazu „udalosť“. Premýšľam, či v tom nemá prsty šéfka jej sekretariátu, moja známa Florence. Ale ona je v tom nevinne. Toto je osobná aktivita pani ministerky.

Po spektakulárnej októbrovej krádeži šperkov v Louvri potrebuje body. Politické. Viditeľné. Také, ktoré sa dajú rýchlo premeniť na titulky a úsmevy. Kultúra je vďačná téma – najmä keď sa dá spojiť s „ochranou hodnôt“. A ja som sa jej dnes hodil. Náhodný muž na správnom mieste, v správnom čase, s dostatočne jednoznačným príbehom.

Zvažujem možnosti. Tajná služba DGSI to bude považovať za provokáciu a porušenie našej dohody o mojom neangažovaní sa. Každé verejné gesto je v ich svete podozrivé. Každé fotenie je potenciálna provokácia. A dohody sa v ich slovníku porušujú aj vtedy, keď ich poruší realita, nie úmysel. Lenže ja som v tom nevinne. Aspoň tak, ako sa dá byť nevinne zapletený do niečoho, čo začne TikTokom a skončí politickým stretnutím.

Už si v hlave skladám obhajobu. Pokojnú, racionálnu, bez pátosu. Pre prípad, ak by sa zajtra večer predsa len u mňa znenazdajky objavili tajomné slečny z DGSI. A navyše, jedna fľaša koňaku po ich včerajšej návšteve ešte ostala neotvorená…

***

Pani ministerka ma prijíma vo svojej kancelárii. Veľa svetla. Veľa skla. Veľa fotografov. Dva televízne štáby. Steny s obrazmi pripomínajú múzeum v Louvri. Takéto miestnosti nie sú určené na odborné rozhovory, ale na navodenie správnej atmosféry.

Šéfka jej kabinetu Florence stojí bokom kamier, usmieva sa. Pozná túto hru dokonale. Neverí na náhodu. A ja jej to nemám za zlé. Tvárime sa, že sa nepoznáme.

Pani ministerka je srdečná. Až príliš. Po mojom boku hovorí do kamier o ochrane kultúrneho dedičstva, o občianskej zodpovednosti, o tom, že Paríž potrebuje presne takéto pozitívne príbehy. Mlčím. Viem, že kandiduje na primátorku Paríža. Chápem, že sa chytá každej príležitosti, ktorá sa jej ponúkne. A ja som jej dnes spadol priam do náručia.

Pochopil som to rýchlo. To je moja výhoda. Neodporujem. Usmievam sa. Stajlujem sa do kamier, ako sa patrí na ochrancu žien v núdzi. Robíme si spoločnú fotku. Ruky, úsmevy, krátke vety pre médiá. Kultúrna obrana v praxi. Všetko sedí.

A pritom viem, že zajtra si na mňa už nikto nespomenie. Udalosť prekryje niečo iné. Škandál. Protest. Dopravný kolaps. Paríž má vždy pripravenú ďalšiu kapitolu. Tá predchádzajúca sa zavrie bez ľútosti. Internet ťa urobí slávnym na presne sedem hodín – kým sa niekto slávny nepošmykne na chodníku.

***

Odchádzam z ministerstva s pocitom zvláštnej ľahkosti. Bol som využitý, áno. Ale nie poškodený. V tomto meste je to vlastne úspech. Moc si vytvorila svoj moment slávy. Médiá svoj obraz ideálneho sveta. A mne zostala skúsenosť.

Ako panda v ZOO…

Že v Paríži sa dejiny nerobia veľkými činmi, ale ich správnym načasovaním. Ak v Paríži náhodou zachrániš ten správny obraz, nečakaj poďakovanie od dejín. Zavolá ti ministerstvo, ktoré má reputačný problém. A ak s tebou chce mať fotku ministerka kultúry, neznamená to, že si neodolateľný. Len si dnes mediálne použiteľný ako panda v ZOO.

A to je, paradoxne, celkom upokojujúce. Ja si nenamýšľam, že bezo mňa Parížanky nevydržia samé do víkendu.

***

A ak o dva mesiace pani Rachida porazí v komunálnych voľbách súčasnú primátorku Paríža, progresívnu Anne Hidalgo a nastúpi s veľkou pompou na jej miesto, vedzte, že ja sa k tomu verejne nehlásim. Ja s tým nič nemám.

I keď… možno som si to dnes vyžehlil priamo u jej šéfa v Elyzejskom paláci…

.

.

.

.

.

.

Foto: ja, maps.google.com, AI