RescueRanger

Už hodinu čakáme na dráhe letiska v N’Djamene v lietadle pripravenom na štart a cítim, ako mi srdce bije rýchlejšie než zvyčajne — nie zo strachu, ale z očakávania. Nevyzerá to perspektívne. Letisková dráha, i celé mesto sa čoraz viac zahaľuje do tmavožltej hmly. Zreteľne vidím, ako na krídla nášho lietadla sadá jemný, žltý závoj. Púštny piesok zo Sahary doľahol na celú túto oblasť tesne pred mojim plánovaným odletom. Sakra…

– Dámy a páni, z technických príčin sú všetky lety až do odvolania zrušené… v hlase kapitána lietadla nie je žiadne ospravedlnenie, iba fakty. Technické dôvody. Bodka.

Tu v Čade neplatia žiadne európske regulácie, žiadne „ospravedlňujeme sa za vzniknuté nepríjemnosti“ a už vôbec nie nejaké finančné odškodnenie. Toto je Afrika, nie rozmaznaná Európa.

Gentleman sa s realitou neháda…

Cítim v sebe zmes únavy, frustrácie a hnevu. Ale nepomôžem si. Nevolám Rusom na veľvyslanectvo — nechcem s nimi mať už nič spoločné. Ani s krásnou Lenočkou. Teraz to všetko stratilo zmysel.

Sedím v taxíku na ceste naspäť do mesta. Sledujem, ako toto mesto pulzuje — ponáhľajúci sa ľudia s rúškami na tvárach, autá v oblakoch prachu. Vraciam sa na hotel. Ubytovanie som si musel zaplatiť sám. Recepčný len odmietavo zavrtel hlavou a pokrčil ramenami, keď som sa ho spýtal na zľavu. Zaplatil som. Gentleman sa neháda s realitou, len si ju zapamätá.

***

Dostal som tú istú izbu ako včera, len upratanú, s čerstvou, nažehlenou bielizňou, ktorá ešte voňala škrobom. Hodil som sa oblečený na posteľ, oči do stropu. India sa rozplynula. Misia padla. Misionár, cestovateľ, turista — tie slová dnes neznamenajú nič.

Z letiska mi volali až pred večerou. Sucho, stručne, administratívne: ďalší let do Addis Abeby je plánovaný až o dva dni. Ak Allah dá…

***

Dva dni v N’Djamene, dva dni v tejto prašnej bubline, kde sa nič nedeje a všetko sa vlečie príšerne pomaly. Dva dni, ktoré budú strateným časom. Ale iní rozhodli za mňa. Zostať, čakať. A spraviť si večer podľa vlastného scenára, to je jediné, čo som mal na výber.

Pôjdem aspoň na diskotéku do baru luxusného hotela Hilton N’Djamena Toumai Palace, ktorý v tejto čadskej realite pôsobí ako oáza pre diplomatov, žoldnierov, dobrodruhov a všetkých tých, čo sem prišli hľadať niečo iné než pravdu.

***

Blíži sa polnoc. Vo vnútri hotelovej tanečnej sály duní hudba. Čisté africké etno, pulzujúce basmi a bubnami, ktoré človeku vchádzajú do hrude skôr ako do uší. Na parkete sa vlnia nádherné černošky s ladnosťou, akú nevie zopakovať žiadna škola tanca. Vlasy ako čierne rieky, pohyby ako rytmus srdca, úsmevy, ktoré vás buď pozvú, alebo spália jediným pohľadom.

Pri bare som si objednal orosené pivo, ktoré ma trochu vrátilo na zem. No ešte som sa ani nenapil, keď som ju zbadal…

Lenočka…

Moja tajomná ruská diplomatka, pri ktorej človek nikdy nevie, čo je pravda a čo len hra, rozohraná ešte predtým, než ste ju stretli. Prišla ku mne tak, ako chodia ženy, ktoré vedia presne, čo v mužoch spôsobujú.

– Viem, neodleteli ste… povie mi Lenočka s úsmevom a očami mi prebehne po tvári, akoby kontrolovala škody.

– Tak, ako vidíte… odpovedám. Inteligentnejšia replika ma nenapadla.

Sklonila hlavu nabok, tak ako to robí len ona, s tou zvláštnou kombináciou zvádzania a vypočítavosti.

– Máme na štvrtú ráno hlásený odlet nášho vojenského špeciálu do Ankary. Vrtuľovým lietadlám piesok medzi lopatkami nevadí. Ak by ste mali záujem… Z Turecka sa už dostanete kamkoľvek… prehodila len tak, ako keby mi ponúkala taxík, nie miesto v lietadle, ktoré bežne vozí mužov v uniformách a diplomatické tašky, čo smrdia politikou viac než nitroglycerín.

Hlas mala pokojný, profesionálny, s tým prízvukom, ktorý znie ako sľub aj hrozba zároveň. Dnes ráno. Vojenský špeciál. Ak chcem…

A ja som chcel. Priveľmi. Možno lietadlo, možno ju. Možno všetko spolu, v jednom nebezpečnom balíčku.

***

Sadáme do jej čierneho diplomatického audi. Ideme do hotela po moje veci. Tma vonku je hustá, lepkavá, zmiešaná s jemným saharským pieskom. Lenočkyn parfém v uzavretom aute pôsobí ako zbraň. Taká, čo vás nebolí, iba odzbrojí.

Vlasy má rozpustené. To bolo nové… a nebezpečné.

Na izbe sme spolu nehovorili. Nebolo treba. Jediný pohľad, jedno priblíženie, dotyk na krku. A potom sa to stalo — rýchlo, hladovo, nenápadne aj brutálne zároveň. Ako všetko s ňou. Ako všetko, čo má spoločné s Rusmi v tejto krajine.

***

Striptíz naopak…

Potom sa znovu obliekla, veľmi pomaly… s tou svojou ženskou precíznosťou. Striptíz naopak…

Opäť nasadáme do auta. Ideme priamo na letisko. Bez slov, len za zvukov motora veľkej limuzíny. Sledujem jej odhalené stehná, ktoré som pred chvíľou objímal. Ale teraz mi už znovu nepatria. V tomto aute s diplomatickými značkami sme na ruskom území. A tu platia jej pravidlá, nie moje.

Až za letiskovou bránou s vojenskou kontrolou, vedľa ktorej sme so stiahnutým okienkom bez zastavenia iba spomalili, sme sa na seba konečne opäť pozreli. Až teraz som si uvedomil, že som to nakoniec dokázal. Že som ju dostal… ale možno to bola ona, kto dostal mňa.

Tak to tu chodí. V Afrike. V šedej zóne diplomacie. V noci, ktorá nemá svedkov.

***

Antonov AN-12 čakal na okraji letiska ako starý vojnový kôň. Hrubý plech, hluk, žiadny komfort. Presne môj štýl. Vo vnútri sedeli chlapi, ktorých by ste v bare hotela Hilton nestretli. Wagnerovci. Tvrdé tváre, prázdne pohľady. Muži, ktorí už dávno prestali počítať morálne body.

Sadol som si bokom od nich. Pozdravil som ich. Prikývli. Stačilo.

Motor zareval a my sme sa odlepili od Afriky. Cez malé okno som videl, ako sa nočná N’Djamena mení na škvrnu v prachu. Cítil som úľavu. Aj pachuť. Vždy odchádzate s pocitom, že ste niečo nechali za sebou. Niekedy len čas. Niekedy konkrétnych ľudí s ich osudmi.

***

Let do Ankary bol dlhý a hlučný. Turbulencie v strednej letovej výške, v akej lietajú vojenské lietadlá, sú výrazné. Tu sa šampanské s kaviárom nepodáva.

V hlave som si premietal moju náhradnú destináciu. Paríž. Studený vzduch pri Seine, dlažobné kocky pod nohami, pohár Dom Pérignonu niekde na terase hotela s výhľadom na Eiffelovku. Luxus ako liek. Dočasný, ale účinný. Záplata na srdce za Lenočku, ktorej parfém ešte stále cítim na krku.

Keď sme pristáli, vedel som, že som sa dostal späť do sveta, kde sa veci riešia inak. Civilizovanejšie. Ale pod povrchom je to vždy rovnaké. Len kulisy sú iné.

O pár hodín neskôr už sedím v lietadle do Paríža. Tentoraz bez vojakov, bez ich výkrikov a divokého smiechu. Len šampanské v plastovom pohári a ticho, ktoré si teraz za svoju úspešnú Aqabskú misiu môžem kúpiť.

Usmial som sa. Systém zlyhal, ale nie všetko je stratené, keď máte kontakty, skúsenosti a trochu šťastia. A keď viete, kedy prijať ponuku, ktorá sa neodmieta. Afrika ma pustila. Paríž čakal. Ale ja som vedel, že tento príbeh sa ešte neskončil. Len sa presunul na inú adresu. Možno na ľavý breh Seiny. Možno do tieňa niektorej ambasády.

Ale o tom nabudúce…

.

.

.

.

.

Foto: ja, AI