RescueRanger

Prešiel som cez Most Chucka Norrisa a predomnou sa v diaľke zjavil majestátny rakúsky zámok Schloss Hof. Je to taký mini Schönbrunn, čo do veľkosti, i množstva turistov. Ale o to pokojnejšiu atmosféru ponúka. Mňa tu však dnes čakal mimoriadne adrenalínový zážitok…

Bolo poludnie. Slnko začalo riadne pripekať. I turistov pribúdalo, tmolia sa po krásne udržiavaných záhradách i po nádvoriach zámku.

Po štrkom vysiatom nádvorí sa občas preženie tieň zblúdilého mraku, ale ranná prietrž mračien na slovenskej strane hranice je už dávnou minulosťou.

***

Operný flashmob…

A práve na tomto krásnom mieste, kde okrem rozjímania nad rakúskou históriou nečakáte žiadne prekvapenie, som zažil úchvatný operný flashmob. To je taká náhle zorganizovaná masová akcia na verejnom mieste, kde sa stretne veľa ľudí, tváriacich sa, že sa navzájom nepoznajú, spolu koordinovane vykonajú niečo nečakane absurdné a potom sa rozídu, zanechajúc za sebou stovky nechápajúcich okolostojacich. Napríklad začnú len tak z ničoho nič tancovať, či spievať niekde v nákupnom centre uprostred davu.

Zorganizovať taký flashmob je však drina. Vyžaduje dlhú choreografickú i organizačnú prípravu, scenár, nácvik na odľahlom mieste, načasovanie a prirodzený prejav, aby výsledný efekt vyzeral ľahko a uvoľnene, skrátka akože náhodne. Lebo máte iba jednu jedinú šancu. Po spustení akcie sa už flashmob nedá zastaviť, inak sa stratí moment prekvapenia pre nič netušiacu verejnosť, ktorá je esenciálnou súčasťou a zároveň cieľovou skupinou deja. Ak vám do tanečného predstavenia na námestí vojde nákladné auto, vykladajúce palety s tovarom, či začnú hulákať bezdomovci, máte po zážitku z dlho pripravovaného flashmobu.

To sú situácie, na ktoré sa nedá pripraviť, ale to už je riziko a adrenalín týchto akcií. Ak ste jej aktívny hráč, máte svoju rolu, napäto čakáte na povel a potom už len hráte svoj choreografický part. Ak ste ale nič netušiacim divákom, cieľovka flashmobu, vtedy máte čistý zážitok. Wau efekt z prepuknutej kolektívnej hry okolo vás, stojac s otvorenými ústami nechápete, čo sa deje, ale vždy vami lomcujú silné dojmy z práve prežitého.

Ale niečo úplne iné je, ak ako divák ovládnete cudzí flashmob. Ukradnete si jeho 15 minút starostlivo pripravovanej slávy. A to sa mi práve dnes stalo…

***

Stál som na hornej zámockej terase nad barokovou záhradou, ktorá svojou krásou pripomína záhrady vo Versailles a kochal som sa výhľadom. Predomnou sa tmolili desiatky turistov, šuchotajúc nohami po štrkom vysypaných chodníkoch.

Tesne podomnou, pod kamennou terasou sa zastavila skupinka ôsmych turistov s hudobnými nástrojmi, posadali si na kamenné lavičky a začali prebrnkávať na husliach a trilkovať na flautách. Asi nejaký zájazd hudobníkov, ktorý si chceli spríjemniť výlet na zámok krátkou hudobnou etudou v krásnom parku. Veľmi štýlové… pomyslel som si.

Stojím opretý o zábradlie terasy, čakajú, že zahrajú aspoň Mozarta, keď už sú tu. Kochajúc sa výhľadom na horizont a čakajúc na nejaké ich poriadne tóny som si zapálil cigaru. Ale oni len do omrzenia ladia svoje nástroje.

***

Vyfukujúc oceľovomodrý dym svojej cohiby si všímam, ako sa po stranách terasy pohybujú dvaja kameramani s profesionálnymi kamerami a švenkujú nimi po okolí.

Okolo mňa prešla sem-tam zopár krát pekná blondína. Vo vysokých opätkoch sa zabára do štrku.

Práve sa zastavila vedľa mňa. S niekým telefonuje cez slúchadlá na mobile, prechádza z nemčiny do angličtiny, popisuje situáciu na hornej terase, nádvorí a v zámockých záhradách, asi niekomu, kto tu chcel byť, ale nemôže. Tak som to aspoň povrchne vyhodnotil.

Akoby to tu mala na povel…

Aspoň si ju mám čas prezrieť. Krásna blondína, už hlboko po tridsiatke, s dlhými plavými kaderami, ktoré jej krásne splývajú s letnými čipkovými šatami. Má krásne tvarovanú postavu, nie dievčenskú, ale skutočne ženskú, s úzkym driekom, vyformovanými ženskými prsiami a bokmi, štíhlymi stehnami a tvarovanými lýtkami. Tá už isto kočíkovala, to sa pozná. I jej štýl prejavu je taký zrelý, plynulý, ladný, ale pritom starostlivý a rozhodný. Akoby to tu mala na povel…

Lalala Lololo…

Všade naokolo sa tmolia turisti, cvakajúci mobilmi prekrásne scenérie slnkom ožiareného zámku a jeho starostlivo upraveného exteriéru. Odkiaľsi spoza húfu turistov sa zrazu vynára a ladným krokom prichádza k zábradliu, o ktoré sa opieram, desať úchvatných, vysokých dám v dlhých červených šatách. Pohľad na tie ženy je priam dychberúci, akoby ich do castingu vyberal sám Hugh Hefner. Sú nastailované ako na večerné predstavenie do opery. Zastavili sa meter odo mňa, rozostúpili sa pozdĺž zábradlia a potichu si začali precvičovať hlasivky takým tým operným lalala lololo.

Tá pekná blondína ustúpila nabok a niekomu dole pod terasou dáva rukou nenápadný povel. Ešte stále ma nenapadla tá súvislosť. Ale akonáhle hudobníci zahrali prvé tóny árie z Nabucca, došlo mi to.

Ale nerátali so mnou…

Desať krásnych operných speváčok, stojacich vedľa mňa, opierajúcich sa o kamenné zábradlie, synchronizovane spustilo svoju áriu. Začali z plných hrdiel spievať, gestikulujúc rukami, v snahe dotvoriť dramatickú atmosféru veľkolepými, teatrálnymi gestami a mimikou. Nad hlavami nám lietal dron s kamerou.

Pozerajúc na túto scénu mi došlo, že som sa ocitol uprostred flashmobu. Ako divák… Ale prečo by som tu mal stáť ako taký trtko, okolo ktorého sa prsia takéto nádherné speváčky? Podvedome ma to tak nejak iracionálne nahnevalo, že tieto samice so mnou nerátali… nikto so mnou nerátal… A to bola chyba, lebo môj inštinkt je divoké zviera.

Ako tak stojím vedľa nich, pozorujem teatrálne gestá mojich „kolegýň“, v duchu sa učím napodobňovať ich umelecký výraz. Na prvé tóny ďalšej slohy sa k nim pridávam i ja.

***

Bez pozvania vkráčal priamo do ich stredu. V bielej polokošeli medzi ich červené šaty dokonale zapadám. Vyzeráme ako živá rakúska červeno-bielo-červená vlajka. Dron s kamerou krúži okolo nás.

Otváram ústa naprázdno ako práve vylovený halibut. Notoricky známa ária, použitá v množstve filmov mi dodáva sebavedomie, že vo svojej pantomíme nezlyhám. Presvedčivo sa tváriť veru viem.

Speváčky ma po očku šokovane sledujú, ako svojim playbackom parazitujem na ich zvonivých hlasoch, ale nechcú vypadnúť zo svojej role, preto spievajú ako o dušu, sústrediac sa na svoj výkon. Som pre nich narušiteľom, smetiarskym autom na rannom sídlisku, zvoniacim mobilom v kabelke počas predstavenia… skrátka: nakopať…

Ale z môjho pohľadu – dámy sú profesionálky a museli rátať s tým, že vo verejnom priestore sa niečo také pritrafiť môže. A čo ak som náhodou víťazom Eurosongu?

Desiatky divákov na spodnej terase, i všade okolo nás majú dokonalí hudobný i estetický zážitok.

Dámy po mne nervózne pokukujú, vraštia obočie, jedna z nich, ktorú mám po ľavej strane, do mňa dokonca drgne, ale spievajú ďalej. Ja si svoj playback užívam. Konečne som na slávnej rakúskej opernej scéne…

Dámam nič nekazím, naopak, domnievam sa, že im dodávam ten správny mužský element. Zanietene gestikulujem pri svojom akože-speve ako sám Placido Domingo.

Nasledujú záverečné tóny hudobníkov dole pod nami, posledné vysoké hrdelné tóny speváčok i moja dramatická póza s pravou rukou zdvihnutou do oblohy.

Zvládli sme to geniálne. Obrovský potlesk, dron s kamerou stále krúži okolo nás. Dámy stojace po mojich bokoch chytám za ich útle drieky tesne nad horný oblúk ich zadočkov tak, ako to vídam na záverečnej klaňačke v divadle. Nižšie sa s rukami neodvážim, hoci by som im rád stisol tie ich fajnové polovičky.

Usmievajú sa strojeno profesionálne. Po piatich minútach potlesk ustáva. Ustupujem i s dámami dozadu za kamenné zábradlie.

***

Odrazu sa scéna mení. Vrhnú sa na mňa ako rozzúrené osy. Tie dámy sú v skutočnosti zboristkami Viedenskej štátnej opery a toto ich dnešné vystúpenie bolo dlho pripravovaným flashmobom, propagujúcim zahájenie jesennej viedenskej opernej sezóny. Natesno ma obkolesili, drmoliac mi v nemčine neslušné výrazy, nehodné tak noblesných a pestovaných dám.

No… ale všetky tie umelkyne, keď sa vyzlečú zo svojich divadelných kostýmov, sú tiež len ženami so všetkými svojimi súkromnými emóciami a hriechmi.

Ale veď som im nič nepokazil, naopak, dodal som ich predstaveniu ten správny adrenalínový šmrnc.

Ja, Fantóm opery…

Logika ale nepomáha, ony mali inú predstavu o svojom vystúpení. Ony chceli byť hlavnými a jedinými hviezdami svojej show. Celú sezónu drú v speváckom zbore, kde všetku slávu zožne zopár vychytených sólistiek a tu konečne mohli samé zahviezdiť… a do úsmevu som im vpadol ja… Fantóm opery.

Ich bin der Ehemann von Anna Netrebko…

Cítim ich ostré, dlhé nechty, ktoré zatínajú cez košeľu do mojich svalnatých paží a prsných svalov. Za iných okolností… nedbám… aj by som ich niečomu neslušnému priučil, ale nie tu a teraz. Obkolesili ma zo všetkých strán, že nemám žiadnu únikovú cestu. Ledaže by som sa preplazil pomedzi les ich neskutočne štíhlych nôh na vysokých a veľmi ostrých opätkoch. Ale to by bola smrteľná pasca, podupali by ma ako rozzúrené byvolice hladného leva.

– Som manžel Anny Netrebko… vyhŕknem zo seba po nemecky, keď už ostrá bolesť z ich zatínajúcich sa nechtov prekračuje únosnú mieru.

***

To ste mali vidieť tú zmenu v ich tvárach…. v sekunde sa tie rozzúrené harpie zmenili na prekvapené sovy s vypúlenými očami a doširoka otvorenými narúžovanými ústami a o ďalších desať sekúnd už z nich boli prítulné mačičky, ktoré mi narovnávali golier na košeli a zaprávali niť po odtrhnutom gombíku.

– A ktorý manžel? Súčasný, či minulý, lebo nepodobáte sa na pána Eyvazova… A aká je madam Netrebko v súkromí? A toto a tamto… začali sa na mňa lepiť s dotieravými otázkami o ich zbožňovanej a zároveň žiarlivo nenávidenej primadone, na ktorú ony ani zďaleka svojimi výkonmi nemajú.

***

– Ako teraz z tohto čertovho kola von?… pomyslím si, nevidiac žiadnu schodnú cestu z tohto estrogénového sendviča.

***

Zrazu mi kvaplo na ruku. Opäť a opäť… kvapky veľké ako orechy začínajú všade naokolo dopadať ako bomby na Drážďany. Masívny poryv vetra v sekunde rozfúkava hudobníkom ich noty, ženúc ich pred sebou po otvorenom štrkovom nádvorí.

Dámy s večernými účesmi, ktoré sa až doteraz vtierali do mojej osobnej zóny ako nejaké thajské masérky, sa s piskotom rozcupitali skryť do vnútra zámku, kde majú svoju improvizovanú šatňu. A ja som sa rozhodne za nimi nechystal, ani keby som tam mal byť svedkom ich hromadného striptízu z večerných rób do teplákov… Naopak, toto bola jedinečná príležitosť vypariť sa.

Na nádvorí zrazu nebolo ani nohy, všetci tí, ktorí stihli, vbehli dovnútra zámku, ostatní sa krčia pod stromami v parku. Ten lejak, ktorý sa spustil… to bola ešte silnejšia verzia rannej prietrže mračien v Bratislave.

Tak kam…?

***

Zrazu vidím, ako sa otvárajú posuvné dvere na tmavomodrej dodávke Citroën Spacetourer, zaparkovanej vedľa bočného krídla zámku a zvnútra na mňa máva… tá pekná blondína, ktorá, ako vysvitlo, mala celú túto show na starosti.

***

Skočil som dovnútra jej dodávky. No… dodávka je nesprávne slovo. Skôr pohodlný cestovný kempingwagen. Zadné dva rady sedadiel má otočené oproti sebe, stolík pod oknom, chladnička, zatmavené sklá, mäkké koberčeky. Ideálny dopravný prostriedok na dovolenky, či dlhé cesty.

Zabuchol som za sebou posuvné dvere. Práve včas, lebo cez hustý dážď nie je vonku vidieť ani na krok. Na streche auta počujem bubnovať hektolitre vody, dopadajúce z výšky niekoľkých kilometrov, stekajúc po oknách auta, vytvárajú impresionistické obrazy vonkajšej rakúskej reality.

Slečna sedí oproti mne a smeje sa. Teraz si ju konečne môžem detailne obzrieť…

– Ale veď… my sa poznáme… Vy ste Barborka… tá sprievodkyňa turistov z Bratislavského hradu… vyhŕkne zo mňa.

***

Že si tie fajnové kožené sedadlá dnes ešte užijú všetky funkcie, na ktoré ich vo vývojovom stredisku citroënu tisíce hodín testovali, to som v tejto chvíli netušil. A bude to ešte horúcejšie, než si myslíte. Ale o tom nabudúce…

.

.

.

.

.

Foto: ja, www.maps.google.com