Dnes ráno sa konečne vyčasilo. Včera som napriek chladnému, upršanému dňu pookrial s Adrianou pri skvelom hotelovom obede a tak som sa dnes chcel vyvenčiť niekam mimo mesto. Najlepšie na koniec sveta…. teda… len toho bratislavského, ale pre miestnych aj tak za hranicou hlavného mesta mentálne končí Európska únia.
Rozhodol som sa vybrať na Sandberg, pieskový vrch plný pravekých skamenelín nad Devínskou Novou Vsou. Bol to taký môj okamžitý nápad počas raňajok, pozerajúc pri káve na meteoradar, veštiaci nadnes premenlivé počasie. Škoda by však bolo dnešný deň iba tak preflákať na hoteli, veď predsa neexistuje zlé počasie, iba zle oblečení ľudia. A zatiaľ je krásne jasno.
Na tom sedadle ide autobus opačným smerom…
Nasadnúc na linku č. 31 som sa odviezol k Chatamovi Sóferovi, kde som prestúpil na autobus č. 29 do Devína. Sediac na „zubárskom kresle“ – širokom sedadle pri dverách vedľa vodiča, si užívam nerušený výhľad na plynúcu cestu. Vždy si pritom spomeniem na svojho známeho docenta Kobayašiho z Viedenskej univerzity, ako z tohto exkluzívneho kresla trolluje vodičov viedenskej MHD, privádzajúc ich svojimi hláškami do nepríčetnosti.
Dôchodkyňa, ktorú som pri nastupovaní predbehol, na mňa zazrela s nahnevaným pohľadom v očiach. Pochopil som, že som jej obsadil jej obľúbené miesto a ona sa voľky nevoľky musela porúčať ďalej do hlbín autobusu, nevediac to predýchať, lebo na tom inom sedadle asi autobus ide opačným smerom… Nech si pekne sedí na svojich modrých, dôchodcovských sedadlách, s piktogramom dôchodcu s paličkou.
Radosť z nikým nerušeného výhľadu na cestu (a na štíhlu slečnu stojacu pri vodičovi) mi však dlho nevydržala, lebo pod Mostom Lafranconi nastúpila mamička s malým dieťaťom, ktoré sa mi s vreskotom sápalo na kolená, držiac sa ma ako kliešť. Nebudem mu kaziť radosť a radšej som si odsadol do prázdnej štvorky v strednej časti autobusu.
Koniec výletu…
Rozpršalo sa… priam tropický monzún padal z neba. Autobus vošiel do takej hustej dažďovej steny, že vodič radšej zapol výstražné blikačky a slintal sa pomalým krokom, aby vôbec videl na cestu pred sebou a neskončil na vedľajšej električkovej trati.
Dva veľké stierače kmitajú na vodičovom čelnom skle ako domorodé tanečnice hula-hula, vítajúce vencami z lotosových kvetov turistov po ich príchode na Havajské ostrovy.
Náš vodič má však na krku iba prepotenú visačku s imbusovým kľúčom od motorového priestoru. A nadáva pritom ako náčelník ľudožrútov, lebo kvôli prietrži mračien je riadne mimo grafikon. Mešká dobrých desať minút. To veru cestujúci, čakajúci zmoknutí na zastávke veru neocenia.
– Koniec výletu… pomyslel som si, pozerajúc cez upršané okná autobusu na rozmazanú scenériu podhradia. Tak sa aspoň v suchu odveziem na konečnú zastávku do Devína a tam počkám na spiatočný autobus do mesta na hotel.
***
Na zastávke pri Moste Lafranconi sa otvorili dvere a do autobusu nastúpil kompletne premočený kuriér so zelenou kuriérskou taškou na chrbte, o stehno si opierajúc čiernu elektrickú kolobežku. Mladý chalan, zjavne študent, ktorý si cez leto privyrába donáškou jedla. Sadá si ku mne do štvorky, pridržujúc si rukou kolobežku. Na vedľajšie sedadlo pokladá objemnú zelenú bolťácku tašku s jedlom.
Ešteže ho napadlo v takomto nečase použiť „socku“, za to euro za lístok sa odvezie oveľa pohodlnejšie a bezpečnejšie, než sa viesť mokrý na kolobežke ako nejaký trtko.
***
Suren…
Na to, že bol celý premočený, nemal problém dať sa so mnou do reči. Suren, Armén z Náhorného Karabachu, žijúci tu so svojou malou sestrou a starými rodičmi v panelákovom gete vo Vrakuni, privyrábajúci si brigádami popri škole. Žiadne žúrky, drahé súkromné krúžky, nový iPhone, značkové handry… nič také nepozná. Iba brigády na obyčajné prežitie, pre svoju rodinu a na trochu znesiteľnejší život. Škola je preňho všetko, jedinou reálnou cestou k lepšiemu životu, čo napokon už dávno pochopili i všetky africké deti…
Kostrbatou slovenčinou mi hovorí, aký hraničný zážitok mal včera.
***
Včera podvečer mal dve roznášky jedla na nejaké divoké žúrky do luxusnej štvrte na Kolibe. Kto by tam nechcel žiť… kľud, kráľovský výhľad na mesto, súkromie, bohatstvo dýchajúce spoza každého múra… A nikde žiadne menovky na zvončekoch (klasika v takýchto štvrtiach, anonymita sa cení najviac).
Prvý klient nezdvíhal telefón (no veď žúruje…) a tak Suren blúdil a blúdil po strmých, úzkych uličkách pod Kamzíkom. Jeho chyba, má poznať lokalitu, v ktorej roznáša jedlo. Miestna znalosť sa cení nadovšetko. Taxikári by vedeli rozprávať.
A keď sa nakoniec klientovi dovolal, ten ho nahnevaný poslal do péčka, že už ho došla trpezlivosť a objednávku stornoval. A tak chudákovi ostalo päť stornovaných a nevyzdvihnutých pizzí. Na jeho účet, lebo si to zavinil sám neznalosťou lokality. Za dnes je tak v mínuse sedemdesiat euro a to drel do úmoru celý sychravý deň.
O tri ulice vyššie, tesne pod pásom lesa, s nádherným výhľadom na celé mesto mal druhú donášku. Našťastie nestornovanú.
Top manažér z Volkswagenu…
Zazvonil na bránu, oddeľujúcej túto uzavretú ulicu od verejnej cesty, strážna služba mu otvorila a on vošiel dnu, míňajúc zaparkované luxusné autá. Z vily na konci tejto slepej ulice vyšiel vysoký, pestovaný, nahladko oholený chlapík okolo päťdesiatky, v ležérnej bavlnenej košeli, slimkových rifliach a jemných hnedých mokasínach. Vyzeral ako nejaký top manažér z Volkswagenu, než ako zazobaný milionár.
Z vnútra domu sa ozývala bujará zábava, spoza záclon na presklenej terase sa mihali siluety štíhlych slečien s pohármi v ruke. Začínajúca žúrka, ako má byť. Tie vlniace sa slečny za záclonami celý dojem z toho chlapa kazili, lebo inak vyzeral seriózne.
Suren začal vykladať jeho objednané tri pizze, nejaké krabičky so zeleninovými šalátmi a dve fľaše s tvrdým alkoholom. Pán domáci vyťahuje peňaženku a kontroluje sumu z účtenky ako nejaký účtovník. Pritom si všimne na dne kuriérskej tašky krabice s piatimi pizzami a pýta sa Surena, či má ešte nejakú rozvážku. Na jeho slová, že to je stornovaná objednávka, mu manažér dá ponuku:
– Za dvadsať euro ich pre mojich hostí od teba zoberiem všetky… tyká Surenovi.
– To je málo, prosím, ja za ne musím uhradiť reštaurácii sedemdesiat euro. Vám tie peniaze chýbať nebudú, mne ale veľmi… vraví pokorne Suren, s prosbou v očiach.
-Dvadsať euro alebo nič… to je kapitalizmus chlapče. Zmiernim ti škodu, ale chcem mať z toho profit. Kde by som bol, keby som robil stále len charitu. Žil by som s hypotékou na krku niekde v paneláku… smeje sa manažér a v ruke drží dvadsaťeurovku.
– Nie je to spravodlivé, ja nemám také možnosti ako vy, ja by som sa takto nezachoval. Považujete to za fér? Keď môžete pomôcť a nepomôžete?… šeptá Suren so slzami na krajíčku. V očiach sa mu zračí odovzdanosť voči tomu, čo sa bude diať a čo nemôže ovplyvniť. Sám som to videl v Libanone a Sýrii počas našich tajných akcií, keď sme nad ránom vpadli niekomu do domu a vidieť tie vystrašené deti, ako odovzdane čakajú, či im zoberieme otca či brata, ten obraz vo vás ostane navždy…
– Život nie je rovnica s nulovým súčtom, chlapče, vždy niekto vyhrá a iný prehrá. Taký je súčasný svet. Boj o zdroje. A bude už len horšie. Ja tvoje pizze nepotrebujem, ale ty moje peniaze áno. Tak ber, kým dávam… vraví manažér so sebaistým pohľadom šéfa.
– Takýto svet si pre seba budujete?… bez pravidiel, bez hodnôt… odpovedá Suren rezignovane a z rúk manažéra si berie dvadsaťeurovku. Obracia sa a vracia sa k bráničke, kde má opretú kolobežku.
***
Manažér hľadí za ním. Možno i on sám kedysi počas školy robil kuriéra. Ale teraz je už na vrchole spoločenského rebríčka, pozerajúc na upachtených ľudí pekne zhora. A tak už zabudol na svoje sny a ideály a prispôsobil sa tvrdému, kapitalistickému svetu.
Tie správne otázky...
– Počkaj… povie a podíde k Surenovi. Vyťahuje peňaženku a do dlane mu vtisne novučičkú dvestoeurovku, vraviac:
– Vieš, za čo ti ju dávam? Nie za tú studenú pizzu. Ani za to, že si chudák z periférie.
Dávam ti ju za to, že si mi položil tie správne otázky…
.
.
.
.
.
.
.
Foto: ja, www.maps.google.com
Celá debata | RSS tejto debaty