RescueRanger

Sedím na terase hotela Falkensteiner, bezcieľne hladiac ponad strechy Starého mesta. Sledujem veľké, karmínovo červené slnko, ako pomaly zapadá za kopcom nad rakúskou obcou Berg, svojimi lúčmi rozžiariac biele satelitné antény americkej špionážnej stanice Königswarte, vynímajúcej sa na jeho vrchole.

– Všade samí agenti… vravím si v duchu, pozerajúc po okolitých vilách na hradnom kopci s týčiacimi sa dlhými prútmi krátkovlnných antén na strechách, určených na skryté agentúrne dorozumievanie sa.

Ani tým krásnym ženám nemožno veriť, že pracujú iba pre seba a svoje blaho. Ale ako životná skúsenosť to bolo dnes fajn, pripomenulo mi to tvrdú realitu, že toto sa deje všade na svete, že za pozlátkom bežného, vysmiateho civilného sveta sa odohráva tvrdý boj o cenné informácie, ktoré vládnu svetom. Ako v Matrixe…

Ale obišiel som vcelku dobre, ak nerátam jednu žiarlivostnú facku od agentky Katky, ktorú ešte stále cítim na ľavom líci.

***

tu…tu…tu…tu..

Z terasy hotela hľadím na horizont ponad Most SNP, do ktorého siluety zasahuje budova Múzea hodín, kde sa tá divoká spravodajská akcia dnes ráno začala. Hovorím si, čo asi tak robí krásna Adriana, s ktorou sme predminulé Vianoce v tomto múzeu strávili celú noc, počas ktorej robila 3D skenovanie celej expozície pre nový web múzea.

Je leto, čas dovoleniek, iste i ona oddychuje. Skúsim jej zavolať, prehodíme možno pár slov, nech aspoň zmažem ten dnešný zážitok.

V slúchadle počujem vyzváňací tón… päť, desať sekúnd a potom zrazu prerušované tu tu tu tu … a koniec. Zrušila ma.

Tak nič, skúsil som…

***

O tri minúty mi zazvonil mobil. Volá Adriana, ospravedlňuje sa mi, že ma musela zrušiť, lebo bola práve v rakúskom alpskom diaľničnom tuneli a mala z toho klaustrofobické pocity, musiac sa sústrediť na jazdu v dlhej betónovej rúre, kde sa chyby neodpúšťajú.

– Ale zajtra môžeme… ukončili sme telefonát prísľubom priateľského stretnutia.

***

Panička…

Na druhý deň, v nedeľu doobeda, sa ako naschvál rozpršalo. Obloha potemnela a nad mestom sa prevaľovali ťažké oceľové mraky, haliace hradný kopec do sivého oparu. Ani Dankov hromozvod nebolo vidieť.

Adriana ma však príjemne prekvapila, toto počasie ju od stretnutia neodradilo. Prišla po mňa na svojom Volve. Nebola to však tá veľká, stará herka od bývalého priateľa, do ktorej som jej v to decembrové ráno po skenovaní muzeálnej expozície pomáhal nakladať jej 3D skener. Teraz prišla na… ešte väčšom, novotou žiariacom nablýskanom päťmetrovom kombíku V90. Ledva sa s ním otočila v podzemných garážach hotela. No ale veď bezpečie je vždy na prvom mieste…

Dali sme si obed v hotelovej reštaurácii. Na jej veľké okenné tabule bubnoval chladný dážď.

No veď kam s peniazmi…

Ukázala mi snubný prsteň.

– … Si robíš kozy… vyhŕklo zo mňa ako z pubertiaka, prezerajúc si s ňou jej fotky odniekiaľ z vrcholu rakúskych Álp.

– Toto je tvoj snúbenec??? Na tohto chlapa stoja v kilometrovom rade všetky zlatokopky strednej Európy a ty si ho ulovila??? … ostal som v nemom úžase.

– Robila som mu 3D vizualizáciu jeho vily, ktorú v Dubaji pred pár rokmi kúpil a teraz po rozvode ju predal. A tam sme sa zoznámili… vraví mi hrdo Adriana. A teraz sme kúpili tu neďaleko, cez cestu oproti Múzeu hodín, v Esterházyho paláci tri veľké byty. Ako investíciu, no veď kam s peniazmi…

– Ale to sú byty za milióny… vravím potichu.

– A to je telesná vada?… odvetí, narážajúc na moju obľúbenú baliacu hlášku.

– Tak dúfam, že si si svojho snúbenca poistila dobrou predmanželskou zmluvou… kontrujem jej, v duchu kvitujúc, že Adriana konečne vsadila na správneho koňa.

– On si poistil mňa… odvetí a s úsmevom si rukou prejde po brušku.

***

Keby vypukla vojna, aspoň to nebude mať z domu do bunkra Hlavného miesta riadenia obrany štátu ďaleko. I v papučkách tam docupitá… niežeby tam ona mala nejaké reservé, ale jej snúbenec isto áno. Ten má dvere otvorené všade. Veď financuje víťazným stranám každé parlamentné voľby…

***

Dve nenápadné dodávky s falošnými polepmi inštalatérskej firmy sa so zameriavačmi rádiového signálu na streche pomaly plazia kľukatými uličkách bratislavského podhradia. Už dvakrát prešli pod oknami našej reštaurácie. V toto upršané nedeľné poobedie, keď vonku nie je ani noha, sú nenápadní ako mucha v polievke. V snahe zamerať vysielanie cudzej krátkovlnnej rádiostanice, operujúcej niekde v tejto lokalite už niekoľko týždňov brázdia miestne uličky. Našich tajných to privádza do zúrivosti, ale to je asi tak všetko, čo s tým zatiaľ vedeli spraviť.

Ale napokon, už ich to nemusí trápiť. Včera som dal ich šéfovi dešifrovacie kľúče od oveľa významnejšieho ruského vysielača. Nejaké operatívne inštrukcie pre miestnych agentov sú v porovnaní s tým iba prkotinkami.

***

Vonku stále prší. Sedíme v reštaurácii a rozprávame sa o živote. Za oknom zúri vojna špiónov, ale ani jedného z nás to dnes nemusí zaujímať.

Pozrel som Adriane do jej krásnych tmavých očí. Pripili sme si červeným dezertným vínom, usmejúc sa pritom na seba. V tom iskrivom Adrianinom úsmeve som zahliadol spomienku na tie romantické chvíle spred dvoch rokov. Viem, že keď sa pozrie na úpätie hradného kopca z okna jedného zo svojich bytov v Esterházyho paláci, v hĺbke duše si spomenie na tú našu bláznivú noc v múzeu.

Tak to už navždy nechajme ako spomienku…

.

.

.

.

.

Foto: ja, www.google.com/maps, pravda.sk