RescueRanger

Ako jeden z víťazov vyhecovanej diváckej ankety som sa vo štvrtok 19. decembra 2024 zúčastnil slávnostnej skúšobnej jazdy petržalskej električky po čerstvo dokončenej trati z Jungmannovej až po Janíkov Dvor. Nemal som od tej jazdy žiadne väčšie očakávania, mala to byť iba taká demo jazda, bez zastávok, ktoré ešte nie sú vybudované. Skôr som tam šiel zo zvedavosti, či to všetko bude fungovať a či neostaneme visieť vykoľajení niekde na ohybe trate či v niektorej križovatke.

Sychravý a studený štvrtok tesne pred Vianocami nie je zrovna najlepší deň na promo jazdu, ale termíny výstavby nepustia a tak i celá suita z bratislavského magistrátu merala cestu na Jungmannovu ulicu, kde po úvodných prejavoch nastúpila do električky spolu s nami, vybranou verejnosťou. Úvodné crrrn starej električky – lebo krásnu, modernú, nízkopodlažnú ForCity Plus nechceli riskovať a ide sa na výlet…
Električka sa pomaly sunie prvými kilometrami neskolaudovanej trate. Míňame hlúčiky prizerajúcich sa obyvateľov Petržalky, lemujúcich električkovú trať spoza rozbahneného staveniska.

Pripadám si ako v postapokalyptickom filme…

Pomaly sa šinieme budúcimi zastávkami, z ktorých tu zatiaľ stoja iba káblové skrinky budúcich automatov na lístky, vynárajúce sa v ušliapanom bahne ako periskopy ponoriek. Primátor v električke rozpráva o peripetiách výstavby, sťažujúc sa na vládnu byrokraciu sprevádzajúcu čerpanie eurofondov. Viceprimátorka rozpráva, ako to tu všetko na jar zakvitne, ako rýchlo sa dostaneme do centra Bratislavy a podobné marketingové reči. Cestujúci fotia z okien okolie – no nič moc, iba všade sa povaľujúce hŕby káblov, betónových nosníkov a kopy štrku. No ale buďme radi aspoň za to, čo sa stihlo…Pripadám si ako v nejakom postapokalyptickom filme. Ale skutočná show ešte nezačala…

Práve prechádzame okolo jazera Veľký Draždiak. Popod podjazd cez Panónsku cestu sa blížime k nedokončenému obratisku Janíkov Dvor. Primátor sa presúva ku kabíne vodiča a túžobne vyzerá konečnú zastávku. Blížime sa, ešte dvesto metrov a sme v cieli.

Vodič električky nespomaľuje. Primátor ho s mierne nervóznym hlasom upozorňuje, aby pribrzdil, lebo táto stará električka nemá také dobré brzdy ako nové stroje.

Nekonečná, nevystupovať !!!

– Nehovorte za jazdy s vodičom, pán primátor… upozorňuje ho vodič električky.

– Brzdite, pre boha! Už sme na zastávke… kričí naňho primátor.

– Odstúpte z priestoru vodiča, zacláňate mi vo výhľade! Žiadna zastávka tu nie je, zastávka tu bude až po kolaudácii. Mimo zastávky nesmie vodič električky zastaviť vozidlo. Tak hovorí prepravný poriadok. Pokračujeme v ceste…! hovorí mu vodič prísnym hlasom.

Blížime sa k obratisku, na ktorom už čaká hŕba novinárov, ktorí sprevádzali električku svojimi autami popri trati až sem, na konečnú.

– Nekonečná, nevystupovať !!!… zakričí vodič a dupne na pedál plynu.

Míňame zákrutu na obratisku, vchádzame na nedokončenú slepú koľaj, električka vylietava z koľají a pokračuje rovno do poľa. Zarývame sa pol metra do rozbahnenej zeminy, ale pokračujeme bez spomalenia ďalej, smerom k rakúskym hraniciam.

Bahno sa nám tlačí dovnútra cez dvere až na horné schodíky. Cestujúci kričia v električke od hrôzy. Ponárame sa čumákom do blata, ako potápajúca sa ponorka.

Zo zadného okna električky vidíme, aká panika sa spustila na obratisku. Mestskí a štátni policajti naskakujú do áut, novinári chvatne berú zo statívov svoje kamery, naštelované na predpokladané miesto, kde mala električka zastaviť a kde z nej malo priamo pred kamery vystúpilo vysmiate vedenie mesta… no skrátka chaos.

Nastalo zbesilé prenasledovanie električky.

***

– Všetci sa presuňte dozadu!… zavelí rázne vodič električky. Cestujúci sa v panike presúvajú do zadne časti, kde sa k sebe chúlia ako zmoknuté myši. Pomohlo, predok električky sa vynára z bahna na hladinu ako torpédo. Kĺžeme asi osemdesiat kilometrovou rýchlosťou po poli, míňajúc po ľavej strane Jarovce.

Za sebou zanechávame dva metre širokú brázdu, tiahnucu sa od nedokončeného obratiska na konci Petržalky. Priam ideálny podklad pre nejakú cyklotrasu. Primátor ich zbožňuje. Tentokrát sa však celý zelený v tvári kŕčovito drží zadného madla a neprerečie ani slova. Viceprimátorka panicky niekomu telefonuje.

Zrazu počujeme hlasné škrrrrt a od boku nám lietajú iskry. To sme prešli krížom cez diaľnicu na Budapešť. Nasleduje zhup do prázdna, gejzír blata striekajúci do výšky a opäť sme v rozbahnenom poli. Vidíme, ako vedľa nás po diaľnici upaľujú slovenské policajné autá so zapnutými majákmi, snažiac sa nám skrížiť cestu. Znova škrrrrt a iskry. Prešli sme rakúsky diaľničný privádzač na Viedeň. O chlp tesne sme predbehli policajné passaty.

Sme v Rakúsku, to sme hneď zistili podľa oveľa kultivovanejšej krajiny naokolo. Po pravej strane vidíme, ako policajti zastavujú a ďalekohľadmi nás sledujú, ako sa im strácame v rakúskych poliach. Do Rakúska nemajú oprávnenia nás prenasledovať. Volajú na pomoc rakúskych kolegov, ale čo tí s tým spravia? Cez rozbahnené polia sa k nám ani oni nedostanú. Ale kým sa to úradne zadministruje, budeme už… kde vlastne? Kam nás vodič električky plánuje zavliecť???

***

Cítime sa ako v bahennom krížniku. Po pravej strane míňame Pamu, Gattendorf, Parndorf. Nechávame za sebou v poli širokú ryhu, ktorú iste bude vidieť i z vesmíru. A podľa tej nás iste nakoniec rakúska polícia nájde.

Vodič električky sa záhadne usmieva. Udržuje predpisovú osemdesiatku. Taká platí pre poľné stroje v Rakúsku. Ale… kto by ho tu uprostred rozbahnených polí nameral…

***

Pred nami sa vynára známa panoráma pobrežnej obce Neusiedl am See, obľúbeného rakúskeho letoviska pri Neziderskom jazere. Obchádzame dedinku z ľavej strany a prudko zatáčame priamo k prázdnemu letovisku. Železným čumákom kabíny rozrážame bránu do areálu. Všetci sa inštinktívne hádžeme na podlahu električky. Kĺže to s nami zo strany na stranu.

Prááááááásk… počujeme praskanie drevených roštov prístavného móla vedľa ikonického majáku. Konečne zastavujeme. Vstávame z podlahy a rozhliadame sa okolo seba. Naša električka je zaborená tridsať metrov od brehu v mazľavom bahne jazera. Do vnútra začína cez netesniace dvere vtekať hnedá jazerná voda.

Vidíme, ako sa vodič električky vo svojej kabíne vyzlieka do plaviek a nafukuje si plávacie koleso. Otvára dvere kabíny a prstom ukáže na primátora. Vraví mu:

– V lete som musel jazdiť za kolegov, ktorých ste napriek inzerovanému náboru neboli schopní zohnať, ani na dovolenku som kvôli tomu nemohol ísť! Tak teraz idem!… otvára predné dvere a s nafukovacím kolesom okolo pása čľupne do ľadovej decembrovej vody. Primátor naňho v nemom úžase hľadí, ako sa po dvesto metroch plávania stráca v pobrežných šachorinách.

Pozeráme vyjavene okolo seba. Zatopená električka so zničeným podvozkom, ktorej odťah do Bratislavy a oprava by stála viac, než je jej hodnota, pootĺkané a prestrašené hlavy cestujúcich, hroziacich hromadnými žiadosťami o bolestné, dve poškodené diaľnice a po nábreží sa približujúce rakúske policajné autá so zapnutými majákmi. No fasa…

***

– Za to môže premiér Fico, že pán primátor… hovorím mu.

– Fico? Čo on s tým… ehm, vlastne áno, Fico za to môže… aktivisticky prikyvuje primátor s iskrou v oku. Iste mu práve svitol nejaký marketingový nápad.

– Ale ten cyklochodník, čo vyryla električka z Bratislavy až sem, to bol isto Váš geniálny nápad. Na jar ho stačí iba vyliať asfaltom…za eurofondy samozrejme… podlizujem sa primátorovi.

– Áno, môj skvelý nápad. Vylejeme, otvoríme, i pásku prestrihneme… usmieva sa primátor.

***

Kde máte visačku?

– Moment človeče. A Vy ste kto? Vás nepoznáme. Ako ste sa dostali do električky? Kde máte visačku pre pozvaných hostí?… hovorí mi viceprimátorka s podozrievavým pohľadom, kontrolujúc zoznamy nahlásených pasažierov testovacej jazdy. Primátor sa zarazí.

– A vlastne… ako to, že sme sa dostali tak ďaleko mimo trať, keď elektrické vedenie skončilo v Janíkovom dvore? Na aký pohon sme sem dofičali???… zamýšľa sa ako Newton nad jablkom.

Dajte mi rýchlo facku!

– Veru, čo tu Vy vlastne robíte?… vraví mi primátor s podozrievavým pohľadom. Začínam mať vážne obavy…

– Dajte mi rýchlo facku!… otočím sa na pani viceprimátorku. Ona na mňa neveriacky v nemom úžase pozerá.

– Rýchlo, dajte mi jednu poriadnu šupu ľavačkou, ja sám to nemôžem spraviť, to by nepomohlo … zvýšim hlas na viceprimátorku, spoza ktorej sa ku mne blíži primátor s bojovným výrazom v tvári. Viceprimátorka sa rozmáchne a …plesk mi jednu…

***

Zobudil som sa celý spotený, ležiac na koberci vedľa postele, šúchajúc si líce.

– UFFF… to bol teda šialený sen. A to som pritom večer žiadne ťažké jedlo nejedol…

.

.

.

.

Foto: pravda.sk, www.google.sk/maps, ja