RescueRanger

Do Frankfurtu sme mali doletieť o desiatej doobeda. Zobudil som sa práve včas na vôňu teplých (v palubnej mikrovlnke zohriatych) bagiet, ktoré stewardky práve roznášali spolu s kávou a čajom. Nie sú to zrovna raňajky šampiónov, o tých by skôr mohli rozprávať ony samé, ale niečo teplé ráno do žalúdka poteší nielen ich, ale i cestujúcich po dvanásťhodinovom lete.

Počas letu z Kapského mesta, ktorý som našťastie celý prespal, sme nabrali hodinové meškanie. To ma trochu rozladilo, lebo na prestup na autobus do Štrasburgu budem mať iba minimum času. Tam totiž už viacero rokov z Frankfurtu vôbec nič nelieta, v dvojhodinových intervaloch tam pendlujú iba kyvadlové autobusy. Takže to bude namále. Ešteže mám svoju batožinu v kabíne, ušetrím spústu času čakaním pri páse.

Ale figu borovú. Mantáci opäť nesklamali, kým sa tie dve stovky ľudí predomnou vymotali z lietadla, vypýtal som si radšej od ochotnej stewardky ešte jednu kávu. Tá moje rozpoloženie chápala.

***

Kto ste niekedy cestoval cez Frankfurt, viete, aký dlhý terminál toto letisko má. Vynásobte nový viedenský Terminál 3 trikrát a dostanete predstavu o jeho dĺžke. A túto vzdialenosť som musel i s batožinou ubehnúť za desať minúť, kľučkujúc medzi naschvál pomaly sa prechádzajúcimi cestujúci, križujúcimi moju bežeckú dráhu, ako keby som bol účastníkom šialenej japonskej súťažnej show Takešiho hrad a cieľom súperov bolo potknúť ma, dať mi bodyček či vyraziť mi batožinu z ruky.

S armádnou plnou poľnou by som to dal v predpísanom časovom limite, lebo to by som každého šetril asi ako kuželky na bowlingu, ale ako cestujúci civilista musím brať ohľad na všetky tie paničky, nečakane sa zastavujúce pri každom kiosku s čačkami-mačkami, či klábosiace skupinky, kráčajúce slimačím tempom a zaberajúce na šírku celú chodbu. Na porazenie…

A to ani nespomínam, aký aklimatizačný šok som zažíval, doletiac sem zo suchých a chladných juhoafrických sedemnástok, do týchto vlhkých nemeckých tridsiatok (už viete na čo myslím – na teplotu vzduchu, nie na vek…).

K autobusovému nástupišťu na druhom konci letiska som dorazil po dvadsiatich minútach, vynervovaný a prepotený až po ponožky (a to doslova), už ani nedúfajúc, že tam môj autobus do Štrasburgu ešte bude čakať. A hľa, tá biela potvora práve teraz iba dorazila. Vyrojili sa z nej desiatky cestujúcich, hekticky si berúc svoju batožinu a upaľujúc do útrob letiska, lebo oni práve zažívajú rovnaký stresujúci pocit, že nestihnú svoj odlet.

Dievča z programu Lebensborn

Vodič nám do mikrofónu oznámil, že na diaľnici za Heidelbergom bola nehoda, preto stáli hodinu v zápche. Totálne prepotený a zadychčaný som si sadol na sedadlo do uličky k jednej veľmi fajnovej, árijsky blonďavej nemeckej slečne, doslova archetype germánskej devy, ktorá ako keby vypadla z kinožurnálu na nemecký vojnový program Lebensborn.

A k takej nóbl nemeckej slečne si práve prisadne zadychčaný a úplne, ale úplne prepotený Slovák.

Veď to poznáte, ak si tesne za vás v autobuse či v kine sadne nejaký neustále kýchajúci a kašlúci blbec, ktorý sa ani za dva roky vynucovaných covidových pravidiel nenaučil, že si má pri kašli dať aspoň ruku cez hubu, o rúške ani nehovoriac. Tak nejak sa musela cítiť táto nebohá slečna.

***

„Vadilo…“

Keď som jej ukázal svoj palubný lístok s miestenkou, neochotne, ale fakt veeeľmi neochotne si odložila kabelku z môjho miesta na svoje biele árijské kolienka. Dievča odvrátilo s odporom odo mňa zrak, pozerajúc neprítomne do okna a iste premýšľala nad dôvodom tej smoly, ktorá ju práve postihla, lebo sedieť dve hodiny vedľa zadychčaného upotenca, to musí byť trest za nejaký metafyzický hriech, ktorý ktovie s kým spáchala.

A keď som sa jej opýtal, či by jej nevadilo, ak by som odhrnul záves z okna až na kraj, aby som i ja mal trochu výhľadu, odvrka mi:

– Vadilo...

No tak fajn, ako sa do lesa volá…

***

Obyčajný chlapský, drevorubačský pot.

No, takže takéhoto spolucestujúceho vychytala tá fajnová nemecká deva. Sám som sa cítil veľmi nepríjemne, lebo toto nie som ja… a vysvetľovať slečne okolnosti… čomu by to pomohlo, začala by ma azda ovievať či olizovať mi od ľútosti pot z krku, či čo? Možno keby som bol turecká televízna hviezda Can Yaman… to by si ani nepýtala dovolenie na nežnosti. Ale nie som Can Yaman…

Tak som sa tváril, že si nevšímam, ako až esenciálne vníma moju prítomnosť. Aj keď „esencia“ tu asi nie je to pravé slovo. Skôr pot, obyčajný chlapský, drevorubačský pot.

***

Na displeji nad dverami vodiča som si všimol, že nám do odchodu autobusu ostáva ešte dvadsať minút. Nerozmýšľal som ani na sekundu. Nebudem si krátiť čas nastavovaním mobilnej wifiny, či si prezerať fotky z Kapského mesta. Vyskočil som z autobusu, vybral si z úložného priestoru svoju batožinu a odbehol s ňou do príletovej haly na toaletu.

Každá si privonia.

Vyzliekol som sa do pol pása a normálne som sa tam s tým ich gelovým mydlom celý namydlil a poriadne sa umyl, až mi zatekalo za trenírky. Vybral som si nové, čisté, ešte nevybalené tričko, kúpené ako suvenír v Panama City na letisku, nageloval si vlasy a prepleskol sa po krku parfémom Le Male od Gautiera. Tento parfém je fakt „LE PERFUME“. Každá si privonia. Verte mi, je to také parfémové ferrari parkujúce pred kasínom, za ktorým sa každá žena otočí.

***

Vraciam sa pomalým krokom k autobusu. Pokladám batožinu dole do kufra a sadám si nazad na svoje miesto ku slečne. Ten pohľad teda stojí za to… Prisadol si k nej akoby úplne iný človek. Navoňaný, nastajlovaný, pohodový, usmiaty.

Teraz už nepozerá nezúčastnene von z okna, teraz jej veru zreničky behajú sem a tam po mojom tele, aj keď sa snaží tváriť veľmi nenápadne, ale jej odraz v okennom skle ju prezrádza.

Vodič naštartoval motor autobusu. Konečne sme sa pohli.

Sedadlá pri štarte zavibrovali. Slečna sa ma nebadane dotkla svojim ramenom. Akoby náhodne – tou vibráciou motora. Ale ja som to vnímal a viem, že náhody sa nedejú. A zvlášť ženy sú na dotyk citlivé, takže musela by mať paralýzu, aby necítila, že sa dotýka spolucestujúceho.

Dotýkala sa ma chirurgicky jemne, dávala si pozor, aby to bolo akože nevedomky. Po štvrťhodine už som cítil celé jej rameno i lakeť, položený na opierke, ktorá nás oddeľovala. Hrala sa s prstami svojej ľavej ruky, voľne položenej na opierke, akoby sa chcela dotknúť mojej ruky tesne vedľa jej.

***

No zabudni, dievča…

Ale citujúc môjho obľúbeného filmového režiséra Michaela Moora: „Once you let me down, shame on you“.

Skrátka, keď ma neakceptovala takého, aký som pribehol k autobusu, prečo by som jej mal byť zrazu dobrý teraz? Žiadna empatia z jej strany, žiadne pochopenie, že som si nezabehol tú dvadsaťminútovku len tak pre radosť, neakceptovanie faktu, že po takom prekážkovom behu a s ťažkou batožinou sa človek skrátka zapotí (v inej situácii jej iste mužský pot nevadí…) a i ona iste musela niekedy niekam spotená dobiehať, takže by to mala chápať. Ale nechápala a neakceptovala.

No zabudni, dievča…

A teraz už som snáď Canom Yamanom? Len preto, že sa nepotím, nedychčím, ale sa blahosklonne usmievam a neodolateľne voniam? No zabudni, dievča…

***

Vyberám si svoj mobil a konečne si prezerám fotky z Kapského mesta. Veľa som ich nestihol spraviť, iba z centra mesta a potom až z krstu svojej knihy. Ale oživil som si pri nich spomienky na tie divoké chvíle. Slečnu vedľa mňa som ignoroval, nemôcť si nevšimnúť, ako mi pozerá cez rameno do mobilu.

– Letíte z Kapského mesta? Ako tam bolo?… snaží sa nadviazať so mnou rozhovor.

– Hmmm, zima… odpovedám bez záujmu, ani sa na ňu nepozrúc (keby len vedela, ako horúco mi bolo…)

– A čo vlastne robíte, vidím kníhkupectvo… pokračuje slečna.

– Hmmm, tak nejak… a dávam si slúchadla do uší.

Viem ja byť veru ignorant…

***

Tieto typy žien dušu vo výbave nemajú.

Druhý pokus. Ponúka mi gumové medvedíky. Slušne odmietam, hoci by som si dal. Posmutnela.

Na oplátku ju ponúkam žuvačkami, s radosťou si zobrala, vykrešúc svetielko nádeje vo svojich očiach, že som sa predsa len chytil na udičku.

Ale ja som juhoafrický biely žralok, mňa na silonový vlasec nechytí ako nejakú sardinku. Na mňa by potrebovala harpúnu. Alebo Amorov šíp… ale na to je ona je príliš povrchne sexi, aby som za jej telom videl aj nejakú dušu. Tieto typy žien ju vo výbave nemajú.

Vyberá si svoj drahý mobil a akože pre seba, aby som videl aj ja, skrolluje fotografiami so svojimi „zážitkami“: spoločné fotky s nejakými európskymi papalášmi – no to už sú zážitky… Nemám záujem.

Začínam si tou hrou s mobilmi pripadať infantilne, ako keď si malí chlapci na školskej toalete ukazujú pipika. Ale účel to plní, dievča sa cíti docenená, netušiac, akú hru s ňou hrám.

Vy máte rád Karla Gotta?

Otváram si tablet s anglickým vydaním svojej poslednej knihy. Listujem niektorými pikantnými poviedkami, samého ma zaujíma, ako to prekladateľka preložila. Lebo juhoafrická angličtina je štylistikou i morfológiou trochu iná než tá britská či americká. Slečna mi číta cez rameno. A pýta sa ma…

– Kto je Dora?… Čo je to ten paternoster?… Vy máte rád Karla Gotta?

Ja na ňu vždy iba úkosom pozriem a neodpovedám. Akoby mi vadilo, že mi pozerá cez rameno a dotýka sa ma.

Je na na mňa už úplne nalepená. Zohrieva ma to. Ale radšej si vždy odvetrám tričko, než aby som sa od nej odlepil, nech si dievča namýšľa čo chce. Aj tak nič nebude…

Už len čakám, kedy sa mi svojim malým nosíkom dotkne môjho líca, tak je pri mne blízko. A tá podarovaná žuvačka bol dobrý nápad, cítim mentol z jej úst.

***

– Hej!… decentne ju upozorním, keď sa mi dotkla zápästia. Urazene sa odtiahne k oknu.

***

Ja sa dvakrát neponúkam.

To som ale sviňa, čo? Ale je to dávam… sebareflexívnu lekciu, dúfajúc, že to pochopí, ako sa ona ku mne správala pred hodinou.

Lebo ja sa dvakrát neponúkam. Ani na latino party. Ak nejaká tanečnica bezdôvodne a nevyberaným spôsobom odmietne moje slušné pozvanie do tanca (pochopím, keď je unavená, v debate, bolia ju nohy…) tak si môže byť na tisíc percent istá, že už nikdy v živote pre ňu do tanca neprídem, ani keby bola jediná na sále. Lebo veď… Once you let me down, shame on you.

***

Zober princeznej korunku a začne sa snažiť.

Po ďalšej hodine sme konečne dorazili do Štrasburgu na zastávku diaľkových liniek, neďaleko hlavnej železničnej stanice. Decentne som slečne odopol pás, ani na ňu nepozrúc. Vystupujeme, berieme si batožinu, ktorú nám vykladá vodič na chodník.

Slečna s kufrom na kolieskach prechádza okolo mňa, so vztýčenou hlavou sa však na mňa ani nepozrie. Až teraz konečne vidím celú jej postavu v plnej kráse. Taká vznešená nemecká pávica. Dáva mi jasne najavo, že ma nepotrebuje. Sledujem ju, ako sa hrdo nesie.

Po pár krokoch jej to však nedalo, zastavila sa, pustila kufor, vrátila sa tri kroky ku mne a… pred všetkými spolucestujúcimi mi s náprahom vylepila takú facku… tá teda luskla… až sa mi zatočila hlava.

– Du bist vollkommen ein Idiot!!!… po nemecky mi vmietla do tváre so slzami v očiach.

– Čo som zasa spravil… vravím si v duchu. Veď som nič nevyviedol, ani som sa jej nedotkol, neusmial sa na ňu, nezvádzal ju, nepomiloval sa s ňou na toalete, ani som ju len nepohladil vo vlasoch, slovka na ňu nepreriekol.

Tak nechápem, čo to do nej vošlo. Prečo tá facka a tá nadávka…

Alebo platí to okrídlené porekadlo: Zober princeznej korunku a začne sa snažiť…?

Nebudem predsa flirtovať s každou sukňou, ktorú stretnem…

Ja som sa k nej pritom správal iba jej vlastným spôsobom, čím som jej len ukázal, ako sa jej správanie dokáže dotknúť druhých. A okrem toho, nebudem predsa flirtovať s každou sukňou, ktorú stretnem… a ona si aspoň zbytočne nezamotá hlavu.

Takže sme obaja vlastne vyhrali. Či nie?… Nebolo by lepšie, keby sme podľahli? Bez nezmyselného bojovania, bez dávania si vzájomných lekcií ignorancie… Lebo vedieť v pravý čas prehrať je vlastne víťazstvo.

Pamätáte si na tých vojakov, čo pred jedenástimi rokmi v žilinských kasárňach pred televíznymi štábmi robili kľuky na výdrž s premiérom Ficom a on ich porazil? Čo by sa stalo, ak by sa hecli a pred celým Slovenskom by mu to natreli? Verte mi, viac by sa na žiadnu zahraničnú misiu nedostali…

***

Revolucionárka pred popravou.

Dávam si z pravej ruky dole slonovinový zuluský náramok. Slečna sa hrdo napriamuje ako pravá Nemka. Čaká snáď, že je vrátim facku? Tak typicky horehronsky? Asi hej, lebo už sa prsí ako revolucionárka pred popravou.

Beriem jej pravú ruku do svojej dlane a navliekam je ten svoj náramok na ruku.

Chvíľu ju držím v dlani. Cítim, ako sa jemne chvie. Hryzie si do pery. Nevýslovne sa hanbí za tú svoju emotívnu facku, skláňa hlavu a plače. Ospravedlňuje sa mi.

– Daj mi ešte jednu facku, nech cítim že žijem… šeptám jej.

Odmietavo krúti hlavou. So slzami na tvári ma hladí po líci.

***

Otáčam sa a odchádzam do ulíc môjho milovaného mesta. Mám tu v Štrasburgu totiž ešte svoje tajné poslanie.

Zahliadol som ju, ako jej šofér mercedesu zdvorilo berie kufor z ruky, zatiaľ čo si ona sadá na zadné sedadlo, naposledy sa ešte pozrúc mojim smerom.

Posielam jej vzdušný bozk. Neusmeje sa. Napriek úspešne absolvovanej výchovnej lekcii nemáme ani jeden z nás na to dôvod…

***

Ani neviem, ako si sa volala…

.

.

.

.

.

Foto: www.google.com/maps