RescueRanger

Sedím v starožitníctve na námestí poriadkumilovného stredovekého bavorského mestečka Coburg, kde sa práve konajú tradičné mestské slávnosti, pripomínajúce históriu tohto mesta a významného šľachtického rodu Coburgov, ktorý tu kedysi vládli a ktorý spravili pre toto mesto toľko, čo žiaden veľkohubý politik.

– Ja vás poznám… vraví mi starožitník so štátnickým úsmevom faraóna, podávajúc mi šálku čaju. To vy ste zachránili našu Solingen… sme Vám úprimne veľmi vďační, pane... Už sa v tomto malom meste o mne zjavne vie.

Starožitník, vizážou i štýlom reči až podozrivo podobný Herculovi Poirotovi, má záľubu v starých hodinách, má ich tu vystavené desiatky. Iba ich zbiera, nepredáva ako ostatné kusy, na ktorým mu až tak nezáleží. Lebo hodiny sú verným sprievodcom času. A čas je veľmi uponáhľaný pán. Ešte ho nikto nedokázal presvedčiť, aby sa zastavil a pokochal krásou sveta…

Rozpráva mi o histórii tohto mesta a jeho vlastného rodu. Coburgovia neboli nikdy hlúpi panovníci. Vždy mali prst na pulze doby, vediac, že iba zo šľachtických titulov a výsad večne nevyžijú. Feudalizmus skončil, priemyselná revolúcia žhavila rošty, ľudia sa už zotročovať nedali a žiť z niečoho bolo vždy treba. Preto vždy stáli na špici priemyselného rozvoja, stavajúc fabriky po celej Európe, i v srdci Európy kdesi v ospalých Horných Uhrách.

***

„Gilotína, puška – rýchla fuška.“

Nie ako pyšní Bourbonovci či Romanovci, ktorí po stáročia iba hrabali pod seba všetko bohatstvo impéria, až napokon zmizli ako dinosaury v prachu dejín, opíjajúc sa falošným pocitom nedotknuteľnosti. Lebo krvilační Robespierre a Lenin im to vysvetlili stručným a jasným spôsobom:

Gilotína, puška – rýchla fuška. A bolo po feudalizme…

***

Pred šiestimi rokmi, tu blízko, mala svadbu saská princezná Stephanie, sesternica Solingen. Oni dve sa na seba veľmi podobajú, akoby boli rodné sestry. To sú tie prešľachtené gény…, ktoré treba pre zdravie nasledujúcich generácií z času načas občerstviť nejakou tou plebejskou krvou. Veď i britská kráľovská rodina by vedela rozprávať svoje, však Meghan…

„Spolkový kancelár s charizmou pohára od zaváranín.“

Ono táto stará nemecká šľachta síce nie sú žiadni miliardári, ale pozemkov a nehnuteľností majú po celom Nemecku toľko, že na ich majetkové dane každoročne úpenlivo čaká každá spolková krajina, aby si nimi vylepšila svoj rozpočet. A s patričnou úctou a predklonom všetkých tých spolkových politikov, ktorí sú dnes pri moci, ale zajtra už nebudú, lebo stará šľachta má úplne iný cveng, než nejaký koncernový prezident Volkswagenu, riaditeľ Deutsche Bank či nevýrazný spolkový kancelár s charizmou pohára od zaváranín, pred ktorými sa síce ide celá stredná Európa pos… kloniť, ale doma v Nemecku ich nikto neberie až tak vážne. Mimochodom, viete si z hlavy spomenúť na meno a tvár súčasného nemeckého kancelára?

***

A tak som za týmito, vlastnú históriu si vážiacimi a rodinné tradície udržujúcimi ľuďmi prišiel až sem, do samotného srdca Bavorska aj so stratenou dcérou z ich rodu, unesenou pred mesiacom do cudziny, ukončiac tým traumatizovanie celej ich rozvetvenej rodiny. A oni sú to veľmi vďační ľudia, vedomí si námahy, ktorú musíme všetci vynaložiť, riskujúc veľa, aby sme niečo neodvratné zvrátili. A vedia to oceniť. Veď predsa srdce k srdcu…

***

„Aj ja si chcem konečne vyložiť nohy na stôl.“

V Tichomorí opäť vypukla rebélia proti centrálnej vláde v Paríži, situácia je skutočne nebezpečná a stále viac sa vymyká spod kontroly. A ešte k tomu tie francúzske parlamentné voľby… no hotová katastrofa… A navyše aj tie zbabrané majstrovstvá Európy vo futbale… čistá facka z druhej strany.

Sype sa to riadne tým Francúzom na hlavu…

Ale mňa to už netrápi. Ja predsa nie som Aštar Šeran, aby som na zapísknutie doletel zachraňovať svet. Nech si to miestni Kanakovia medzi sebou vyriešia sami! Mne sa už viac nechce. Už chcem mať svoj kľud. Aj ja si chcem konečne vyložiť nohy na stôl.

***

Zajtra odlietame so Solingen na dlhú dovolenku do južného Karibiku, kde som kedysi dávno začínal ako mladý regrút s bielou Képi blanc na vystrihanej hlave a končil ako ostrieľaný veliteľ so zlatými výložkami, hrdo nosiac na vojenských prehliadkach svoju čiernu Képi noir.

Ukázať jej miesta, kde sa to kedysi dávno všetko začalo…

***

A niekde tam práve niečo končí… a inde za horizontom niečo nové, krásne práve vzniká…

Au revoir…

.

.

.

.

.

Foto: www.google.com/maps