RescueRanger

Svoje dve náhodné známe, slovenské korporátne manažérky som nechal v Singapure s ich pochybnosťami o svojich životných prioritách, ktoré som zasial do ich duší a viac som ich neriešil. Po prílete do Sydney som po dvojhodinovom čakaní v tranzite odlietal menším lietadlom nízkonákladovej spoločnosti Jetstar na zastrčené letisko Ayers Rock uprostred suchého a vyprahnutého vnútrozemia austrálskeho Severného teritória.

Tento záverečný trojhodinový let je už malina, v porovnaní s dvomi predchádzajúcimi medzikontinentálnymi letmi z Dubaja cez Singapur až do Sydney mi to pripomínalo jazdu letiskovým autobusom z rakúskeho Schwechatu na Slovensko.

***

Lietadlo je plné turistov. No veď kto iný by cestoval doprostred vyprahnutého kontinentu, kde nič nie je. Zaľúbené páriky z celého sveta, disciplinovaná skupina Číňanov a partička mexických Latinos. Tesne za mojim sedadlom sedí mladý kanadský párik, na prvý pohľad vzdelaní a rozhľadení tridsiatnici, ona celý čas číta nejakú hrubú knihu o umení, on šuchoce veľkými ružovými listami Financial Times, v driemotách zabárajúc do nich hlavu. Občas sa obaja pochytia pre nejakú hlúposť, po čom nasleduje dlhá tichá pauza, po ktorej sa zasa udobrujú a tak dokola. Zjavne už začínajú trpieť ponorkovou chorobou.

„Romanticky nastajlovaná predstava divočiny“

Prileteli sme do tohto vyprahnutého pekla uprostred ničoho pre šiestou hodinou večer, čo je už príjemný čas, kedy slnko nepečie, iba sa pomaly zberá za horizont. Na letisku nás čakali turistické autobusy, ktoré nás prišli vyzdvihnúť na zážitkový večer pod hviezdnou oblohou. Nie však k monumentálnemu Uluru, ale asi štyridsať kilometrov k západne vzdialenej skupine iných kamenných monolitov zvaných Kata Tjuṯa.

Osobne nerád používam názvy, ktoré rôznym miestam na svete dali krutí dobyvatelia či kolonizátori, oslavujúc tak svojich panovníkov a sponzorov v jednom, ktorí ani netušili, cez ktoré miesta na planéte sa títo ich „vyslanci dobrej vôle“ svojimi mačetami presekávali, či komu nimi práve odsekávali hlavy, šíriac slávu impéria.

Pre mňa je to Kata Tjuta a nie Mount Olga, pomenovaná po nemeckej kráľovnej, a takisto Uluru a nie Ayers Rock, nazvaný po hrabivom austrálskom priemyselníkovi. Je to prejav úcty k miestnej histórii a ľuďom, ktorí v tieni týchto majestátnych skál po generácie žili.

Keby ste len vedeli, ako mimozemšťania z Andromedy vo svojom jazyku nazývajú našu Zem, tak by ste ich najradšej nakopali niekam…

***

S miestnym sprievodcom sme celá turistická skupina absolvovali podvečerný povinný výšlap do slnkom vyhriateho priesmyku medzi červené pieskovcové skaly, kde sme si vypočuli výklad o rituálnom význame tejto lokality. Kanadský párik, ktorý v lietadle sedel za mnou, sa od nás separoval a sústavne spolu niečo riešili, občas nahlas, občas zasa bolo medzi nimi podozrivo dlho ticho. Tá Kanaďanka sa mimochodom neskutočne podobá na Audrey Hepburnovú. I ona mala taký podmanivý úsmev a nevinne čisté oči.

Po výšlape do priesmyku nás v kempingu pred veľkými party stanmi so švédskymi stolmi čakal zážitkový večerný program – faklová šou miestnych aborigénov s poprepichovanými nosmi a oštepmi, pobehujúcich pred turistami za hlbokých zvukov domorodých drevených trúb Didgeridoo, nacvičená a tisíckrát prehrávaná choreografia, na ktorú sa všetci prítomní pozerali cez displeje svojich mobilov, druhou rukou si odždibujúc z plných mís.

„Starostlivá srnka“

Mladému Kanaďanovi sa ten zážitkový program veľmi páči, smeje sa, fotí si ho, popritom vyhuluje vodnú fajku a debatuje s vedľa sediacimi Holanďanmi. Už na prvý pocit je to nejaký dravý manažér bankových podielových fondov či burzový maklér. Jeho žena vyzerá skôr ako historička umenia, či kurátorka galérie, jemná, štíhla brunetka s vyplašenými, ale láskavými očami. Taká starostlivá srnka. Ju táto prehrávaná hula-hoop zábava pre turistov nebaví. Zdvihla sa a ide sa radšej prejsť okolo tábora.

***

„Žije vedľa neho, už dávno nie s ním“

Kultúrny ignorant, snob a vedľa neho rodinne založená, trpezlivá a vnímavá víla. Ako si títo dvaja absolútne odlišní ľudia mohli padnúť do noty, nerozumiem… lebo toto nie sú ani protiklady, toto sú dva úplne odlišné mentálne svety. Možno je Joanna s Markom (tak sa mi počas podvečernej turistiky napokon predstavili) pre jeho peniaze, ktorými financuje jej umeleckú galériu, možno žijú takto dlhé roky a už si iný spôsob života nevedia predstaviť a tento výlet je len ďalším pokusom zlepiť na nervy lezúci a rozpadávajúci sa vzťah, tu ďaleko v exotike, z ktorej niet pred partnerom úniku.

Ale to by sa Mark musel viac snažiť a nie neustále ignorovať svoju ženu a dávať jej najavo, že to ona je všetkému na vine a že to ona musí viac chápať potreby neprekonateľne úžasného pána domu. Ale Joanna je predsa rovnako hodnotný človek, s právom na šťastný život…

Mark nepôsobí dojmom hulváta, to zasa nie, je to iba taký sebavedomý macho, úplne si istý svojou polovičkou. Kufre od Vuittona, safari outfit od klobúka až po podošvy samý Karl Lagerfeld, podľa toho predpokladám, že doma v Kanade nebývajú v nejakej dvojgarzónke na rušnom predmestí, ale v poctivej viktoriánskej vilke obrastenej brečtanom dakde pri jazere, kde jeho žena môže usporadúvať záhradné party pre priateľov z umeleckých kruhov. Takto si Joannu predstavujem žiť vedľa Marka.

Lebo ona zjavne žije už iba vedľa neho, už dávno nie s ním…

***

Mne tento dnešný večer pripomína nastajlované saharské zážitkové nocovania v púšti, kam vás miestna cestovka večer vyvezie z turistického rezortu na džípoch, dva kilometre za prvú väčšiu dunu a vy len híkate nadšením, v akejže drsnej divočine to budete nocovať. Obklopení jedlom, voňavými vodnými fajkami, prenosnými chladničkami plnými chladených nápojov, sediac pred luxusnými zateplenými stanmi a za plápolania olejových fakieľ zo supermarketu zapichnutými do piesku pozeráte na tmavú nočnú oblohu, z bezpečnej vzdialenosti sledovaní debatujúcimi šoférmi džípov a najatou ochrankou pre všetky prípady.

***

Po skončení dnešného večerného predstavenia, v pozadí s karmínovočervenými, vetrom obrúsenými skalami, sa všetci títo potetovaní, polonahí austrálski domorodci s kostenými náhrdelníkmi, hrozivými drevenými oštepmi a bumerangmi v rukách stretli na parkovisku pri svojich pick-upoch, kam naložili všetok svoj divadelný bojový vercajch a pofajčievajúc s manažérom rezortu si dohadujú zajtrajšie predstavenie. A potom už rýchlo zamieria nakúpiť si do supermarketu v centre mestečka Yulara, plnom hotelových rezortov, postavenom pri miestnom letisku za jediným účelom – odchytiť všetkých turistov, prahnúcich vidieť Uluru.

Fakt romantika… ale bežným turistom, šetriacim si celý rok peniažky na to, aby zažili niečo unikátne, to predsa stačí. Zaplatili si za to, tak dostanú svoju romanticky nastajlovanú predstavu divočiny, ako o nej čítali v dobrodružných románoch či videli vo filmoch Anglický pacient, Krokodíl Dundee či Lawrence z Arábie.

Lebo realita púšte či bušu je iná. Spať v spacáku s nastraženými ušami, pri nočných teplotách často pod bodom mrazu, počúvať okolo vás šuchotať škorpióny, chrobáky, hady… a keď vás prekvapí habúb, púštna búrka, ktorá sa na vás potichu dovalí v najnevhodnejšej chvíli, tak máte čo robiť, aby ste sa uprostred púšte bez jediného orientačného bodu neoddelili od kamarátov a vôbec prežili.

Ale na dovolenke, obkolesení miestnymi event manažérmi a animátormi na turistických džípoch, so satelitnými mobilmi a GPS lokátormi vo vrecku, horou jedla a pitia pred vami, bezpečne nadohľad od civilizácie, tam vám hrozí nanajvýš vytknutý členok, úpal, tyčka z prehnaného alkoholu či bolehlav z dehydratácie. A ráno po skvelých raňajkách s voňavou kávou odchádzate nadšení, s množstvom zážitkov a plným mobilom fotiek a ani po sebe nemusíte upratať, či zamiesť stopy.

***

„Tu neďaleko, čo by bumerangom dohodil“

Na druhý deň ráno vyrážame v klimatizovanom autobuse, dobre napapkaní známou cestou nazad, jednu tehlovočervenú kopu nechávajúc za sebou a smerujúc k druhej. Po trištvrte hodine zahýname doprava k pieskovcovému monolitu Uluru. Konečne…

Sedím povedľa vodiča na tom povestnom zubárskom kresle, mám tak dokonalý výhľad na túto monotónne rovnú cestu vyprahnutým austrálskym bušom, s absolútne nudným, plochým horizontom (žeby tu nadobudli experti z našej národnej strany neochvejný dojem o plochosti zemegule?) narušovaným iba jedným malým červeným hrbom v diaľke. Pripomína mi to slávnu a bizarne uletenú road movie komédiu Dobrodružstvo Priscilly, královnej púště o partii transvestitov, križujúcich so svojou travesti show zapadnuté kúty Austrálie a to všetko za podmanivého podmazu skladieb od skupiny ABBA. Veď napokon i mesto Alice Springs, kam vo filme tá partička smerovala, je tu neďaleko, čo by bumerangom dohodil, nejakých päťsto kilometrov na severovýchod.

Spomenul som si na to, keď som nad šoférovým slnečným štítom videl nalepenú vyblednutú spoločnú fotku so skupinou ABBA aj s ich podpismi. Šofér autobusu bol totiž ešte ako mladík členom ich sprievodného tímu počas ich legendárneho austrálskeho turné na jar roku 1977.

***

„Unikát“

Za trištvrte hodiny vystupujeme na záchytnom parkovisku pri Uluru. Skala vyzerá impozantne, ako všetko, čo sa len trochu vynára nad nekonečnú rovinu, nemajúc žiadnu prirodzenú konkurenciu. Unikát.

Snáď len susedné Kata Tjuṯa mu konkuruje. Ale táto jej skalnatá susedka nikdy nemala takú prepracovanú reklamnú stratégiu ako Uluru, takže, hoci je väčšia, členitejšia, impozantnejšia, takmer nikto ju nepozná. Každý sa ženie iba na Uluru. A najväčšia sranda je, že na vrchol Uluru sa aj tak nedostanete, výstup na horu je už zopár rokov zakázaný kvôli ochrane kultúrneho dedičstva aborigénov. Ha…

No veď je to unikát. A ten treba chrániť.

„Odfajknuté v itinerári života“

A tak vám ostáva iba promenádovať sa pod kopcom. Ale ja predsa nebudem chodiť desať kilometrov okolo kameňa ako nejaký venčený kokeršpaniel. Sadol som si do tieňa eukalyptu.

Filozofujem si len tak pre seba s cigarou v ruke.

Som tu, ošahal som si túto tehlovočervenú pieskovcovú skalu ako telo tanečnice salsy, popozeral všetko, čo mi dovolila, vyliezť som na ňu nemohol, ale zato som vyliezol na jej vzdialenú susedku, tak čo… Bol som tu. Misia na druhý pokus splnená.

Viac ma nezaujíma. Toto je jednorazovka, odfajknutá v itinerári života. Nemám s touto skalou žiadnu spirituálnu previazanosť. Nie som miestny domorodec, pre ktorých vždy bola centrom ich vesmíru uprostred rozľahlej a monotónnej buše. Pre mňa má tento kopec rovnakú hodnotu ako Šikmá veža v Pise, Pompeje, Socha slobody, či pyramídy v Gize. Popravde, koľkokrát ste tam boli? Raz a stačilo, však. Navštívené, odfajknuté, nafotené, selfíčka zavesené na instagrame.

To nie sú slovenské hory, chorvátske pláže, či vianočné trhy vo Viedni, kam chodíte pravidelne na tie isté, notoricky známe a pocitovo bezpečné miesta zrelaxovať dušu a načerpať energiu na celý rok.

„Drahokam z Uluru“

Joanna a Mark sa spolu nerozprávajú, túlajú sa po chodníku okolo Uluru osobitne, každý opačným smerom.

Mark to stále celé nepochopil. Doma má takýto unikát, priam drahokam z Uluru a on svoju stále oddanú a milujúcu ženu úplne ignoruje, púšťajúc jej lásku pomedzi prsty. Nedáva jej žiadny náznak citov, iba jej sem-tam venuje chabý úsmev. Ale ona je vďačná i za ten. Dokedy… už asi dlho nie.

Pri takomto jeho správaní ho Joanna onedlho iste opustí. Lebo už je to celé tak-tak na spadnutie. A táto dovolenka bola pre ňu posledným záchranným kolesom, ktoré mu hodila. Ale on to má úplne na háku, mysliac si, že sa obrazne kúpe v plytkej lagúne, obkolesený skákajúcimi delfínmi a plávajúcimi leknami, neuvedomujúc si, že ho v skutočnosti sťahuje silný prúd do dunivých útrob niagarského vodopádu, z ktorého niet návratu.

A keď nastane tá chvíľa, keď mu Joanna oznámi, že ho opúšťa, Mark sa zrúti, spanikári ako dieťa, ktoré sa stratí z dohľadu svojich rodičov, začne ulietavať ktovie na čom, vyhliadne si ho nejaká mladá milenka so zlatokopeckou výbavou, ktorá v ňom prebudí falošný pocit mladosti a sily a on jej pod opakujúcim sa falošným pocitom neohrozenosti otvorí svoje srdce a bankové účty. A tak i dopadne, lebo nie je všetko drahokam, čo sa blyští.

***

Využil som príležitosť, keď Joanna sedela pri odpočívadle u jazierka Mutitjulu zarezaného do skalného záhybu a zapriadol som s ňou opatrný rozhovor. Po chvíli otáľania sa rozhovorila ako začínajúca povodeň vo vyprahnutom púštnom koryte rieky, prejavujúca sa najprv iba nevinným pramienkom vody, predierajúcim sa cez vyschnuté riečne dno posiate okruhliakmi, aby sa o pár minút rozliala do šírky a zobrala so sebou všetko, čo jej stojí v ceste.

Tak i Joanna zo seba dostala v priebehu štvrťhodiny všetko to, čo ju na Markovi trápilo. Slzy jej tiekli po lícach. Ponúkol som ju malou portorickou cigarillos, prekvapivo si ju zobrala a potiahla si z nej, vyfúknuc oceľovo modrý dym nad seba ako dáma v salóne. Uľavilo sa jej.

***

„Posledná šanca na záchranu.“

Napadla ma spásna myšlienka. Keďže s Markom žijú v Beaumonte, pokojnom vilovom predmestí Quebecu (správne som odhadol jej sociálny status…) v mobile som vylovil kontakt na Ryana Hayashiho, hypnotizéra a mentalistu, s ktorým som sa pred dvomi rokmi stretol práve v Quebecu v hoteli Château Frontenac a ktorý ma i s mojimi priateľmi tak hlboko zhypnotizoval, že nás to plieskalo ešte celý nasledujúci polrok. Bola to divoká jazda nepoznanými zákutiami mysle. Ale nebolo to vôbec na škodu veci, naopak…

Dal som Joanne kontakt na tajomného Ryana, aby si s Markom spravili príjemný večer v jeho neodolateľnej prítomnosti. Lebo tam sa budú diať veci… Ona tú Markovu účasť na večery už nejak zariadi, dôverujem jej, lebo je to pre ňu asi posledná zúfalá šanca na záchranu vzťahu a zmenu jeho prístupu k životu.

A už si predstavujem, ako ho hypnotizér Ryan svojim pokojným, hlbokým hlasom počas príjemnej večere v Quebeckom starom meste zhypnotizuje a zavedie v spomienkach do jeho detskej izby v zámožnom rodinnom sídle, plnej hračiek, výnimočných autíčok, ktoré nikomu nikdy nechcel požičať a kvôli čomu ani nikdy nemal skutočných kamarátov a preto z neho vyrástol sebecký a egocentrický elitár, ktorý nikoho k životu nepotrebuje a každého okolo seba berie iba ako vec.

A tam, v prítmí jeho detskej izby mu Ryan vnukne myšlienku, aby sa v dospelosti o všetko dôležité podelil a spravil tak šťastnými aj ľudí naokolo, lebo len vtedy ho budú mať ostatní radi, keď im bude pomáhať a budú mať pri ňom pocit, že mu na nich záleží.

***

Cítil som sa ako párový terapeut. Záchranca. No veď som rescue ranger, i keď iného druhu. Ale nepomôcť tejto krásnej, úprimne milujúcej, oddanej, no neustále zraňovanej žene by ma mrzelo.

Lebo ona je unikát….

***

Spomenul som si na prekrásnu skladbu Unikát od Márie Čírovej, ktorú zaspievala počas spoločného koncertu s vokálnou kapelou Fragile a ktorý som si dosýta vychutnal pri svojej jarnej návšteve Slovenska. Jej text akoby hovoril o osude Joanny a Marka.

Pomaly padá dážď, čas uniká,

Snažím sa zachovať svoju tvár,

Lebo v sebe mám unikát,

Jediná vec, ktorá sa nedá stratiť,

Milióny ciest, pointa uniká,

Stačí len zachovať svoju tvár,

Lebo v sebe máš unikát,

Jediná vec, ktorá sa nedá nahradiť…

***

Lebo keď raz stratíš svoj najcennejší drahokam, jeho nálezca ti ho už nikdy nevráti. Tak si dobre váž, čo máš…

.

.

.

.

.

Foto: www.google.sk/maps/, ja