RescueRanger

V stredu po našom služobnom víkende na Trenčianskej univerzite som sa s Dorou opäť stretol vo Viedni. Zašli sme si na obed na Naschmarkt na skvelý turecký kebab a nazad sme sa zastavili na Rathausplatzi, kde ma v tichom prostredí historickej kaviarne nečakane pozvala na víkend k jej rodičom do Budapešti.

Šokovalo ma to, lebo veď sme sa nepoznali tak dobre, aby som sa mal ísť predstaviť jej rodičom, ale Dora ma upokojila, že iba robí takú malú párty pri príležitosti svojich narodenín a že sa stratím uprostred jej bývalých spolužiakov z vysokej školy. Neviem síce ako, keď som si v mysli predstavil jej budapeštiansku partiu s vekovým priemerom 30+, ktorej ma predstaví ako… neviem koho…, ale predstava víkendu v Budapešti mi pripadala ako docela dobrý víkendový trip. No dobre teda…

„Nejak to prežijem.“

Snáď sa nejak v tom ich panelákovom byte pomestíme, prípadne zapadneme po večery i s jej spolužiakmi dakde do baru v centre mesta, či v lepšom prípade skočíme na salsaparty, lebo žúrovať s Bikavérom v ruke na balkóne paneláku, zatiaľ čo jej rodičia budú pri klobáskach, torte a fľaši pálenky klábosiť so svojimi známymi v obývačke, tak… o takúto reality show z peštianskeho sídliska fakt nestojím.

Nejak to prežijem. Čo by som pre Doru nespravil, keď už som jej pred týždňom v hoteli Elizabeth predviedol svoju odhodlanosť previesť ju slzavým údolím… Veď som „harakter“.

***

V piatok tesne poobede som ju čakal s kávou v ruke na parkovisku pred vlakovou stanicou Viedeň Südbahnhof. Dora sa má po mňa zastaviť na malom bielom Nissane. Do poobedných dopravných zápch ostávali ešte zo dve hodiny, takže som si v kľude opretý o zábradlie parkoviska popíjal kávu z voskového kelímka, skenujúc zrakom hustnúcu premávku na štvorprúdovke pred stanicou, podvedome v nej hľadajúc nejakú doškriabanú bielu sekretársku Micru.

Z ľavého jazdného pruhu zrazu vybočil novučičký biely superšportiak Nissan GT-R s maďarskou ŠPZkou a spoza volantu na mňa cez stiahnuté okno máva… Dora.

Kávový kelímok mi od prekvapenia prekĺzol pomedzi prsty, ledva som ho v poslednej chvíli zachytil.

***

„Nechám sa prekvapkať“

Sedím ako zarezaný, na nič sa nepýtam, iba pozorujem občasnú bleskovú myšičku, ktorú Dora spraví, ak sa pred ňou nejaký dôchodca príliš slintá. Ešteže som tú kávu stihol dopiť, lebo inak by som ju mal na tričku. Až na diaľnici tesne za Schwechatom nadväzujem konverzáciu, vyhýbajúc sa však téme vlastníctva tohto drahého superšportového auta, aby som v jej očiach nebol za sedláka.

Asistentka univerzitného projektového tímu, šoférujúca superšportiak, za ktorým sa otáčajú všetci vodiči naokolo… nechápem, ale nepýtam sa. Nechám sa prekvapkať. Veď víkend je dlhý, možno Dora vyjde s pravdou von. Zatiaľ mi behajú po mojej analytickej mysli iba scenáre typu: bohatý milenec, tajný dubajský escort, bitcoinová investícia z čias, kedy si naivní blázni za desať bitcoinov kupovali pizzu, výhra v rakúskom Lotte… nič z toho mi k nej nesedelo. Dora bola predsa utiahnutá introvertka, ktorá nikdy veľmi neriskovala, ani netipovala, nebola to ani žiadna silikónová Barbie, neviem…, fakt mi k nej žiadny podobný scenár nepasoval.

***

Takže sme riešili len to počasie, to, ako sa mala cez týždeň na univerzite, ako sa cíti, ale to bolo spolu s hladením jej kolena všetko, čo sme riešili počas počúvania Vivaldiho hudby cez nadupaný audiosystém Bang & Olufsen (tomuto sa fakt nedá povedať autorádio), cítiac sa pritom ako uprostred koncertnej sály Viedenskej filharmónie.

***

Po troch hodinách jazdy sme dorazili do Budapešti. Schádzame z diaľnice a južným obchvatom vstupujeme do mesta, kde práve začína automobilový exodus. Našťastie v opačnom smere, von z mesta, takže my máme voľnú cestu. V diaľke za Dunajom vidím siluety sídliskových vežiakov. Predstavujem si ten dvojdňový letný výpek na sídlisku, s klobásovým a pálenkovým odérom, ktorý ma čaká, hmmm, ale čo by som nespravil pre citlivú slečnu, ktorú som pred týždňom tak namotal. Musím sa jej i ja odvďačiť svojou ústretovosťou.

***

Pred odbočkou na Petőfiho most cez Dunaj zrazu odbáčame doľava cez vrch Gellért, niečo ako bratislavský Slavín. Ideme kľukatými cestami po tejto pokojnej štvrti, lemovanej výstavnými vilami a prekrásnym výhľadom dole na majestátny Dunaj s jeho mostami a na peštianske štvrte na druhom brehu rieky. Tento kopcovitý XII. budapeštiansky obvod Hegyvidek je luxusom na pohľadanie. Veru, ak by som chcel niekde v Budapešti žiť, tak tu. Ale to je iba zbožné želanie…

***

Po štvrťhodine jazdy sme dorazili na koniec ulice Zirzen Janka utca, končiacej tesne pod lesoparkom.

Rodinná vila na kopci, s obrovským pozemkom, obohnaná kamenným múrom, postavená na svahu tak šikovne, že zhora od príjazdovej cesty vidieť iba strechu vily, pomysliac si, že na pozemku stojí iba nejaký nízky bungalov.

Ale z dolného príjazdu vidieť celú tú majestátnosť tejto sťaby juhoamerickej haciendy. Toto je priam sídlo premiéra, či nejakého oligarchu… Skrytá majestátnosť. Lebo tí najväčší boháči sa svojim majetkom nechvália, ale si ho užívajú potichu. To len zbohatlíci, predtým nezvyknutí na luxus, sa ním nevkusne predvádzajú, dostanúc sa tak skôr či neskôr do hľadáčika väčších zvierat, než sú oni. Ako sa hovorí: Nie je bohatý ten, kto má peniaze, ale ten, o kom sa nevie, že ich má…

***

Dora ma hneď predstavila svojim rodičom, ktorí nás prišli privítať k autu zaparkovanému pod prístreškom. Objala ma pritom obomi rukami za moju pažu.

Teraz som to pochopil… prišla ma predstaviť rodičom ako svojho nového snúbenca…

***

Odviedla ma do svojej izby, kde som si vybalil veci. Až teraz som sa dozvedel, že Dora žiadne narodeniny neoslavuje, iba jej otec, ale na tie by ma sem do Budapešti samozrejme nedostala. Taký krásne milý úskok. Ach Dora, ty si také nevinné čisté dievča, i tie tvoje triky sú také rozkošné… Žiadni bývalí spolužiaci ani žiadna salsa v meste teda nebude, iba trápna víkendová koexistencia s jej rodičmi. Nevadí, nejak to vydržím. Za ten epický výhľad na mesto mi to stojí.

Pripadal som si ako v horore Uteč, kedy krásna blonďavá volavka vlákala svojho nabudeného čierneho milenca do ich bohatého rodinného sídla, aby ho tam jej krvilačná rodina zhypnotizovala a následne rozkrájala na orgány. Tu však žiadne sadomaso nehrozí. Toto je veľmi slušná rodina, ktorá zajtra oslavuje narodeniny hlavy rodiny.

***

Oranžovočervené slnko zapadalo za horizont, zrkadliac sa v tečúcom Dunaji. S Dorinými rodičmi sme si k tejto krásnej scenérii vyšli sadnúť na vonkajšiu terasu k lahodnému Egri Bikavéru, prevaľujúcemu sa v dekantovacej karafe. Dora odbehla do kuchyne nakrájať štrúdľu, ktorej nezameniteľnú vôňu sme ucítili i tu vonku a ktorú jej mama práve vybrala z rúry, aby trochu vychladla.

***

– Nič si z toho nerobte, pane, toto nám Dora robí pravidelne pár krát za rok. My sme si na tieto jej zásnubné eskapády už zvykli. Už sa s vami stihla zasnúbiť?… pýta sa ma s nadhľadom Dorin otec.

Čo všetko sme už s Dorou stihli absolvovať, vrátane spôsobeného internetového black-outu na tretine Rakúska, som samozrejme „nádejnému svokrovi“ nemohol povedať….

Domáci pán ma ponúkol cigarou a popritom mi porozprával eskapády so svojou dcérou, ktoré s ňou zažívajú. Má za sebou drsný rozchod, snúbenec ju opustil tesne pred svadbou počas poznávacej exotickej dovolenky po Južnej Afrike, priamo v namíbijskom Lüderitzi, tomto bohom opustenom meste, v centre bývalej nemeckej kolónie, neustále zasypávanej tonami pohyblivého púštneho piesku. A toto zaprášené zlatokopecké mesto, kedysi dávno obdarené diamantovými náleziskami, samé stelesňuje sklamané nádeje nemeckých kolonistov, ktorí to po márnej snahe bojovať s navievanými pieskami Namíbijskej púšte a rozbúreného oceánu nakoniec po prvej svetovej vojne vzdali a vrátili sa do Nemecka.

Tak ako i Dora nakoniec vzdala svoj boj o partnera. A tá dvojtýždňová dovolenka (dlhšie dovolenky sú vždy rizikom pre vzťahy…) sa po týždni zmenila na dni smútku a noci osamelosti.

„Skutočná láska sa oklamať nedá.“

Dlho sa z toho rozchodu nevedela spamätať a tak radšej za sebou spálila všetky mosty a napriek svojmu elitnému vzdelaniu zo svetových univerzít odišla minulý rok po Vianociach do Viedne, kde sa zamestnala na univerzite ako obyčajná projektové asistentka, stratiac sa tak všetkým z obrazu, v snahe zabudnúť na traumu z rozchodu a rozplynutia svojho životného sna. A raz za pár mesiacov, plná túžby po partnerovi, manželstve a rodine sa s niekým narýchlo zoznámi a ide ho hneď predstaviť domov, do Budapešti svojim rodičom, aby si tak pripomenula tie krásne chvíle šťastia, ktoré zažívala so svojim bývalým snúbencom a aby i ustarostených rodičov prvoplánovo uspokojila, že už predsa nie je sama… Ale to je iba pozlátko, ktoré jej rodičia dávno prekukli a i Dora chápe, že je to iba naoko, lebo skutočná láska sa nedá oklamať.

A tak som tu tento víkend pre zmenu ja hercom proti svojej vôli, ako náplasť na jej zlomené srdce.

„A teraz tu mám vyriešiť čo…?“

Večer pri víne a štrúdli prebehol vo veľmi príjemnej, ba mal som dojem, že až priateľskej atmosfére. Dostal som pri tom také malé déjà vu na podobné chvíle, ktoré som tu kedysi dávnejšie pred Vianocami zažil, na rovnako exkluzívnom mieste o niečo južnejšie, na Gellérte, kde som pri červenom víne a voňavej štrúdli v spoločnosti Pétera, pravej ruky Najvyššieho a riaditeľky Právneho servisu Európskej komisie pomohol veľmi neformálnym spôsobom vyžehliť jeden vážny spor s Európskou komisiou.

A teraz tu mám vyriešiť čo…? Dorino boľavé srdce? Nie, iba hrať svoju rolu jej nádejného snúbenca. Ale je mi to trápne, lebo všetci tu vedia, že je to iba taká hra na plač, lebo ani jej rodičia to neberú vážne a pre Doru samotnú je to iba taká náplasť na zranenú dušu.

Ale čo už…, keď už som tu, užijem si to plnou lyžicou, ako správny Slovák…

***

Okolo desiatej večer sme si šli všetci ľahnúť. Otec s mamou nám popriali dobrú noc, vediac, že ich dcéra bude zasa ulietať v náručí cudzieho muža do spomienok na časy strávené s Györgym, synom mediálneho magnáta a majiteľa najlepšieho maďarského futbalového klubu. Takého rodiny sa ženia zásadne medzi sebou, aby majetok spájali, nie rozdeľovali.

Ležíme s Dorou v objatí v spálni, ktorá svojou pastelovo hnedou farbou stien pripomína izbu v trenčianskom hotely Elizabeth. Snaží sa ma opäť zvádzať.

– Takto to nechcem, Dora…nechcem byť náhražkou za niekoho… šepkám jej.

Som presvedčený, že každý iný muž na mojom mieste by do toho skočil po hlave, s vopred istou perspektívou nemusieť do konca života pracovať, len benefitovať z manželstva s krásnou mladou ženou, ktorej otec je jedným z najbohatších ľudí v Maďarsku a ktorého si snaží na svoju stranu nakloniť každý úradujúci premiér, lebo každý potrebuje štedrý predvolebný sponzoring, bez ktorého sa voľby nikde na svete nevyhrávajú…

Toto ale nie je moja cesta.

***

Dora mi leží mi na hrudi. Hladím ju po jej dlhých, kučeravých vlasoch. Potichu plače…

Začína sa mi pomaly zdôverovať, hovorí mi o Györgym, ako spolu dlhé roky chodili už od školy a ako jej, hlboko zaláskovanej oznámil počas prechádzky po Lüderitzkom pobreží, na predsvadobnej dovolenke, tam pod miestnym kamenným kostolom, že… miluje inú ženu…

… a ako sa jej v tej chvíli zrútil svet, celá jej vysnená budúcnosť, manželstvo, rodina, deti, spoločné zostarnutie s ním…

Dora tíško plače, objímajúc ma, ležiac v mojom náručí. Od jej sĺz mám premočené tričko. Zrazu potichu zaspala, ako malé dieťa v náručí otca…

***

Zobudili sme sa pred deviatou ráno, slnko stojace už vysoko nad horizontom nám cez biele hrubé závesy pripravilo slnečný kúpeľ.

– Dora, zajtra spolu odletíme do Namíbie, na tie miesta…, aby si sa raz a navždy zbavila tej traumy. Prevediem ťa tým… šeptám jej. Regresná terapia robí divy, poznám to z regimentu z našich surových afrických misií…

Prekvapene na mňa pozrela s odmietavým pohľadom a strachom v očiach. Ale o chvíľu, pozerajúc na slnko nad mestom pochopila, že inak sa toho nezbaví. Súhlasila…

***

Dnes oslavuje jej otec narodeniny. Od skorého dopoludnia mu v kuse vyzváňa telefón a pred vilou sa postupne zastavujú gratulanti na luxusných limuzínach, pripomínajúc týmto opulentným štýlom oslavu volebného víťazstva kdesi na Súmračnej…

Presne o dvanástej sa podáva obed pre pozvaných hostí. Zo tridsať ľudí sa stavia do radu gratulantov s nablýskanými darčekovými škatuľami ktovie s čím (ale iste niečím poradne drahým), najatá cateringová služba kmitá sem a tam, odkladajúc dary poza dlhý, bohato prestretý stôl, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani protokol anglickej kráľovnej.

Ja sa cítim trápne, lebo o tejto oslave som ešte včera nevedel, darček žiadny nemám (snáď nebudem kupovať niekde v darčekovom obchode v metre narýchlo nejakú vonnú sviečku alebo inú trápnosť), iba čo by som sa v prítomnosti týchto nóbl ľudí zhovadil. Tak som Dorinmu otcovi iba zablahoželal a podal ruku.

S dovetkom, že ak sa to podarí, budem mať preňho iný, oveľa hodnotnejší darček, než mu dali všetci títo jeho hostia. Pousmial sa (pochopil som z jeho výrazu: no iste…)

Po gratuláciách sa ešte na niekoho čaká, pán domáci otáľa s predslovom, tak nás catering ponúka čašou šampanského (pozor – pravý Dom Pérignon, žiadna supermarketová šťanka…).

„Môj snúbenec… “

Zrazu sa otvára brána a vchádza… odpadnem… sám Najvyšší so svojou suitou, decentne sa držiacou v úzadí. S kyticou pre pani manželku a decentne zabalenou modrou darčekovou krabicou pre hlavu rodiny sa všetci traja srdečne zvítajú. Zrazu sa Najvyšší pýta matky, kde majú dcéru. Ukazuje mojim smerom… Dora stojí pri mne. Pani matka ju privoláva. Dora ma ťahá za ruku so sebou.

– Môj snúbenec… predstavuje ma Dora Najvyššiemu. Otec s matkou prevracajú očami, ale držia dekórum. Najvyšší mi podáva ruku.

Dostávam tunelové videnie. Ja som za každú srandu, ak má vymedzené hranice, ale ťahať za nos chlapa, ktorý drží za gule celú Európsku úniu… neznášam takého situácie. Ja nie som pokrový hráč…

– Dúfam, že v jesenných voľbách budete voliť našich slovenských priateľov…vraví mi Najvyšší po anglicky.

***

OK, tak i ja prispejem svojim vtípkom do spoločnej kasy, hecnem sa zrazu. Požiadal som Najvyššieho o spoločnú selfie. Dva široké úsmevy. Cvak. Köszönöm szépen…ďakujem mu.

O pár sekúnd selfie preposielam môjmu známemu, Péterovi, pravej ruke Najvyššieho, ktorý cestuje po svete šíriť vplyv tejto malej podunajskej krajiny, s poznámkou, že som práve neďaleko, na „pytačkách“.

Pozerám, čo sa bude diať. O tri minúty Najvyššiemu pípol mobil s preposlanou MMSkou od Pétera. Otvoril ju a prekvapený pozerá na našu spoločnú selfie, ktorú mu Péter s dovetkom poslal. Najvyšší na mňa udivene pozrel a dal mi na diaľku palec hore.

***

Obed a následná garden party bola pre mňa iba zmesou maďarčiny počutelnej všade naokolo a kulinárskych hodov. Dora videla, že sa nudím, lebo okrem Najvyššieho a domácich to tu boli premňa všetko cudzí ľudia a ja som tu vlastne ani nemal byť. Ale oslava po dvoch hodinách skončila, všetci sme sa spolu rozlúčili, Najvyšší mi ešte raz pogratuloval k snúbenici (keby len tušil…) a o piatej sa cateringová služba dala do upratovania.

My s Dorou sme sa zavreli do izby, mali sme plné ruky práce s vybavovaním zajtrajšieho odletu do Namíbie. Rodičia o tom ešte ani netušia. Na pozadí rezervovania letenky a hotela som poveril moje šedé mozgové bunky, aby mi do večera navrhli najvhodnejší spôsob, ako im to oznámiť.

S prestupmi cez Frankfurt a Windhoek, s čakaním na víza po prílete, prestupom na aerotaxi na malé Lüderické letisko, nám cestovanie do Namíbie trvalo od nedele obeda až do pondelka rána osemnásť hodín. Dora bola celý ten čas ako na ihlách. Vôbec nespala, ani v salónikoch na letiskách si nezdriemla. Až v Lüderitzi, v malom hotelíku nad prístavom ju nakomplet opustili sily a oblečená zaspala na neodostlanej posteli.

Nechal som ju vyspať sa. Ja som si zatiaľ pozrel toto malé, ospalé mesto.

Prešiel som sa doobeda po miestach, o ktorých mi rozprávala. Taký preventívny „recon“. Vopred preskúmať cudzí terén, v ktorom máme operovať, je nevyhnutnosť, často je to totiž otázka prežitia. Vedel by som vám hovoriť…

Ale tu je to úplne bezpečné, ničmenej žiť by som v tomto zapadákove rozhodne nechcel, je to síce stále fungujúce prístavné mestečko, ale svoju slávnu zlatokopeckú a neslávnu koloniálnu minulosť má už za sebou. Tu sa už iba tak prežíva a keby sem pravidelne nechodili stovky po dobrodružstve bažiacich turistov, ktorí skvelo živia miestny turistický ruch, tak by tu skapal pes.

Ja som tu nič neočakával, ja som tu žiadnu traumu nezažil, iba budem Doru sprevádzať a podporovať, aby to znovu v kontrolovaných podmienkach prežila a raz a navždy prekonala traumu z rozchodu.

Vrátil som sa do hotelíka na hlavnej ulici, tiahnucej sa až dole k prístavu. Dora sa práve zobudila. Dali sme si neskorý obed a v kaviarni oproti vypili silnú korenistú kávu.

O piatej, keď už slnko pomaly klesalo k horizontu, sme si vyšli na prechádzku na pláž dole pod kostolom. Z baru na rohu sa ozýva clivá skladba od Lori Liebermanovej Killing me softly. Akoby spievala Dore z duše…

Singing my life with his words,

Killing me softly with his song,

Telling my whole life with his words,

Killing me softly with his song.

Prišli sme k malej zátoke plnej drobných kamienkov, na miesto, kde zažila rozchod s Györgym. Bosí sa bezcieľne prechádzame opustenou morskou plážou. Spenené nízke vlnky končiaceho sa odlivu nám s jemným šumením omývajú chodidlá, berúc nazad so sebou drobné kamienky a úlomky mušlí, príjemne nám tak masírujúc členky.

Zrazu ma Dora objíme okolo krku, v očiach má slzy a trasúcim hlasom vzlyká:

– György, povedz mi, že to nie je pravda, povedz mi, že ma miluješ… láska…

***

„Ťažká romantika na konci sveta…“

Je jedenásť hodín v noci. Vonku je tma, na horizonte sa pohybujú svetlá námorných lodí, smerujúcich dole k Mysu dobrej nádeje, aby cez tie nebezpečné vody preplávali kamsi do Indického oceánu. Maják na konci prístavu prerušovanie bliká. Na hotelovej terase pod nami veľké záhradné sviečky mihotavo osvetľujú jej hlinený múrik. Ťažká romantika na konci sveta…

„Necháme to na náhodu…“

Ležím s Dorou v hotelovej izbe, nad posteľou sa pomaly točí vrtuľa obstarožného ventilátora, ktorý si snáď pamätá ešte časy apartheidu, monotónne rozrážajúc teplý a vlhký morský vzduch.

– Vysadila som… šepká mi do ucha, odovzdane čakajúc na moju reakciu.

– Dora, ja nie som György. Ja si ťa nemôžem vziať. Ja ženy z problémov zachraňujem, mňa si nemôžeš skrotiť… odpovedám jej.

Silno ma obopne svojimi prekrásnymi stehnami, panvou sa mi pritlačí o driek a objíme ma okolo krku. Zavzdychá.

– Necháme to na náhodu… šepkám jej a bozkávajúc ju na krk sa vnáram do jej vlasov…

***

O dva dni sme sa vrátili nazad do Budapešti. Dora žiari šťastím, zanechajúc všetky svoje traumy v Lüderitzi. György je minulosťou, ležiacou navždy za hrubým, železobetónovým múrom prístavu. Nechápe, ako mohla toho nevďačníka tak beznádejne bláznivo milovať a umárať sa za ním…

„Veď to je moja misia, zachraňovať…“

Rodičia Doru priam nepoznávajú, je z nej iná žena, plná optimizmu, nádeje, oslobodená od okov minulosti, ktoré ju sťahovali do melanchólie, samoty a vnútornej izolácie. Opäť má chuť žiť a radovať sa z každého dňa. A oni sú tiež konečne šťastní.

Opäť sedíme v kruhu jej rodiny na terase, pri vanilkových palacinkách a sladkom trojputňovom Tokaji. Pre Doriných rodičov už nie som náhradným milencom jej dcéry. Som jej záchrancom a dávajú mi to najavo každým pohľadom.

Veď to je moja misia, zachraňovať…

O desiatej ma Dora opäť vášnivo ťahá do spálne, na ten sladký, neodolateľný, hriešny hazard, ktorý, nech dopadne akokoľvek, bude pre ňu vždy iba víťazstvom.

***

A ako to všetko nakoniec dopadlo?

O týždeň dala Dora na univerzite výpoveď a odsťahovala sa z Viedne domov, kde jej otec vybavil skvelé manažérske miesto v jednej spriaznenej zahraničnej spoločnosti.

A či sa dejú náhody?…

.

.

.

.

.

Foto: ja, www.google.com/maps