RescueRanger

V Berlíne na námestí Alexanderplatz, pod známou televíznou vežou, sa nachádza jedna malá kebabáreň, kde podľa mňa robia ten najlepší, originálny arabský kebab v celom meste. Vlastnia ho sýrski Arabi, ale nie tí utečenci z posledných rokov. Arabi, čo tu ešte za socializmu za Honeckera v rámci internacionálnej pomoci študovali a už tu ostali žiť.

Vždy tu nájdem overenú kvalitu, porovnateľnú s arabským originálom Libanonu, Sýrie či Jordánska. Mňamka. Za tie roky som tu bol už snáď stokrát, som tu známym štamgastom, ani sa ma už nepýtajú, čo si vyberiem za menu, ale mi ho priamo položia na stôl, lebo vedia, čo si vždy dávam.

V pasáži oproti kebabárni je malé hodinárstvo. Prevádzkuje ho taký čiperný sedemdesiatnik, aj sa čudujem, prečo si neužíva nemecký dôchodok, ale nakoniec… čo by robil doma, kŕmil holuby a mlandravel? Takto má aspoň zábavku. S tým hodinárom sa občas vídam na kebabe, kam si odskočí najesť sa. Raz vo februári sme sa pri jedle, sediac pri vedľajšom stole, dali konečne do reči. A z obednej debaty bola poobedná káva u neho v hodinárstve.

Je to bývalý dôstojník východonemeckej tajnej polície Stasi, ale už s tým imidžom nemá žiadny problém, lebo už tá éra nemá žiadny mediálny ani politický výtlak a v jeho veku je mu to už šumafuk. Má vďaka svojej bývalej kariére slušný dôchodok a komunistická história krajiny už veľa ľudí nezaujíma, mileniálov už vôbec nie. Teraz je predsa hlavnou témou green deal.

Bol prítomný pri výmene československého superšpióna Karla Kochera na slávnom moste špiónov Glienicker Brücke a až do jeho nedávnej smrti susedom komunistického funkcionára Güntera Schabowskeho,  ktorý sa preslávil svojim televíznym faux pais o predčasnom otvorení hraníc na Západ, ktorý viedol k masovej hystérii a pádu Berlínskeho múru.

Tento starý čiperný pán má zvláštne zábavky. Je to majster psychologických operácií. Pár razy som s ním večer cestoval domov linkovým autobusom, on vždy vystupoval skôr, už vo štvrti Lichtenberg, ale i to stačilo na šoky, ktoré som s ním zažíval.

Mávanie – autobus ide pomaly v podvečernej  zápche po uliciach Berlína a on si vyhliadne na chodníku stojacich chodcov a začne na nich z okna mávať, ale tak kamarátsky, s vyjaveným výrazom v tvári. Keby ste videli to  zneistenie tých Berlínčanov, vyjavené výrazy a čitateľné duševné pochody obetí jeho vtípkov (poznám ho? nie je to náhodou…, mám mu odmávať?), staval ich do pomykova a náramne sa tým bavil. A ja som nevedel, či sa mám hanbiť alebo smiať.

Usmievanie – jednoducho sa doširoka, ale fakt doširoka usmieva na spolucestujúce ženy. Odozvy boli rôzne – opätovaný úsmev, nebadaná sebakontrola (či dotyčná dáma nemá niečo pod nosom), zneistenie a znervóznenie z toľkého návalu pozornosti (hlavne u tých menej sexi žien), či odmietavé odvrátenie hlavy (hlavne u tých atraktívnych, na aktívne obletovanie zvyknutých žien).

Upozorňovanie – stojí na zástavke, počká, kým jeho vyhliadnutá obeť vystúpi z autobusu a keď sa už-už zatvárajú dvere, jej ukazujúc prstom dovnútra autobusu povie: vypadla vám v autobuse peňaženka… Tie šoky, čo nasledujú – žena (lebo mužov takto nešokuje, nechce riskovať bitku) v panike obratom naskočí nazad do autobusu, dvere sa za ňou zavrú a autobus odchádza. Samozrejme, že peňaženku má v kabelke, ale predsa sa v nej nebude na zastávke prehrabovať a strácať drahocenné sekundy, keď vraj leží niekde na podlahe autobusu. Prevezie sa o zastávku ďalej, aspoň má večernú prechádzku a kardiotréning v cene lístka.

Ale dovtedy sa chodí s krčahom po vodu, kým sa nerozbije…

V jeden utorok normálne idem na svoj tradičný obedový kebab a pri vedľajšom stole sedí štíhla žena v strednom veku v slnečných okuliaroch a šatke na hlave. Dobre udržiavaná čerstvá päťdesiatnička s ostrými črtami tváre, špicatým nosom, veľmi elegantne oblečená žena, postavou i črtami tváre veľmi výrazná. Podobá sa na Meryl Streepovú za mladi, ibaže táto je bruneta. Tými tmavými slnečnými okuliarmi je nápadná, lebo v kebabárni nejak extra veľa svetla nie je, sklá výkladu takmer celé polepené veľkou reklamou vytvárajú vnútri intímne šero. Ani si snáď nemôže poriadne vidieť do taniera. Odpíja si z kávy a zjavne na niekoho čaká.

Berlín je plný bizarných postavičiek

Večer sa náhodou vraciam cez pasáž, nazriem dnu – a ona tam je opäť. Alebo ešte stále. Hmmm. Bezdomovkyňa? – nie, príliš luxusná a pekná. Zranená láska, čakajúca na svojho amanta, čo stále nechodí?  Možno… Ale Berlín je plný bizarných postavičiek, takže to neriešim.

A na druhý deň sa situácia opakovala. Iba s tým rozdielom, že keď do miestnosti vstúpil starý hodinár odvedľa, spozornela, vytiahla mobil a začala si ho nebadane nakrúcať. Arabskí kebabári si to všimli, ale neriešia to. Náš zákazník, náš pán, veď nerobí neprístojnosti. Hodinár si ju tiež všimol, sadol si chrbtom od nej a pokojne jedol svoj obed.

V piatok som tam šiel opäť na obed – a ona tam sedela opäť.

Scéna sa opakovala, s tým rozdielom, že hodinár si len rýchlo vyzdvihol kebab na pulte – žena medzitým rýchlo vytiahla mobil a nakrúcala ho, zaplatil a zobral si ho so sebou do hodinárstva, zamkol sa a stiahol žalúzie. 

Najedol som sa, tváriac sa nezúčastnene, aby som sa nestal ďalším objektom jej čudného záujmu. Vyšiel som z kebabárne, obišiel celý blok budov a druhým koncom pasáže som sa nebadane vrátil k hodinárstvu, ktorého dvere boli tesne mimo zorné pole neznámej ženy, stále sediacej v kebabárni.

Zazvonil som, hodinár ma pustil dnu. A porozprával mi celý príbeh.

Od toho utorka, keď som ju v kebabárni  stretol i ja, ho tá žena sleduje, celý deň tam sedí a bez slova naňho čaká. Keď zavrie krám, ide za ním až k jeho paneláku, v autobuse si ho nakrúca a keď ju chce konfrontovať, na prvej zastávke vystúpi a ujde. Volal i políciu – prišla do kebabárne, skontrolovala ju, ale nič sa nedialo, veď nekradla, len celý deň tam ako platiaca zákazníčka sedela a konzumovala. A to nie je trestné. A že išla za ním až domov? Že vraj za kamarátkou povedľa. Drogy pri sebe nemala, tak polícia len zasalutovala a odišla.

Stalkerka

Niežeby z nech išiel nejaký veľký strach, ale mal som z nej zmiešaný pocit. Na jednej strane to je veľmi pekná žena, na druhej strane jej nenormálne reakcie vo mne i v hodinárovi vzbudzovali obavy. Takto sa predsa nespráva normálny človek.

***

Hodinár už nemal dôvod robiť si srandu zo spolucestujúcich.  Teraz to začalo byť vážne. A nikto mu nemal ako pomôcť. Kebabári s tým nechceli mať nič spoločné, polícia tiež nie – stalking vyžaduje dlhodobé prenasledovanie, bývalí kolegovia zo Stasi sú už tiež dôchodcovia bez moci a vplyvu, kedysi by jej naložili za uši a nielen tam, ale teraz…

Stalkerka. Ale aký má dôvod??? V hodinárstve mi hovoril rôzne hypotézy:

– duševne vyšinutá osoba? Podľa afektov, s akým berie do rúk mobil s kamerou, ako ho bezohľadne sleduje, neberúc ohľad na iných ľudí, asi toto bude najpravdepodobnejšia príčina. Ale prečo si vyhliadla práve starého hodinára?

– nájomná vrahyňa? – to sme vylúčili hneď, neukazovala by sa predsa takto všetkým na očiach, polícia ju už lustrovala a je vidieť na priemyselných kamerách. A spravila by to rýchlo, s tlmičom priamo v hodinárstve. Hit and run.

– tajná ctiteľka? Hodinár nie je žiadny milionár, na rozdiel od bývalých šéfov Stasi, ktorí sa tesne pred pádom komunistického režimu napakovali na tajných fondoch a uliali si dakde na švajčiarske a lichtenštajnské kontá devízy, určené na fungovanie zahraničných špionážnych rezidentúr. A ani to nie je žiadny prešedivený George Clooney a ani keby pravidelne brával modrú pilulku od fajzeru, tak by ju neočaril. Je to skôr taký dôchodca z LIDLu…

– niekto, komu hodinár ako príslušník Stasi kedysi ublížil? Na to je príliš mladá, pri páde Berlínskeho múru by mala sotva dvadsať, nemohla by byť ani vo veku krásnej ruskej špiónky Anny Chapmanovej. Ledaže by bola dcérou niekoho, kto si s ním už nestihol vybaviť účty. Nejaký dvojitý agent, ktorého počas studenej vojny odhalil a KGB či Stasi sa oňho už postarali.

***

Čo s tým? Zavrieť navždy hodinárstvo, nevychádzať z domu? Alebo ju pozvať niekam na bezpečné miesto na otvorený rozhovor, s rizikom, že sa to ešte zhorší a už jej živý neujde? Polícia na to kašle. Dať to do novín? Koho by v čase vrcholiacej migračnej krízy zaujímal nejaký berlínsky dôchodca. A bez dôkazov, tvrdenie proti tvrdeniu. A ešte k tomu s biľagom svojej minulosti, ak by sa náhodou novinári začali oňho viac zaujímať. Ešte by bulvár spravil zo stalkerky obeť komunizmu. A z nevinnej obete by vyrobil páchateľa. Bezvýchodisková situácia…

***

Stalkovať stalkerku

Sledovať ju, kam odchádza po skončení prenasledovania hodinára, to bola jediná šanca, ako prísť tejto záhade na koreň. Stalkovať stalkerku. Aká absurdnosť. Ale iné riešenie než vybíjať klin klinom neprichádzalo do úvahy.

V sobotu hodinár zatváral o jednej hodine poobede. Stalkerka už naňho v kebabárni čakala a hneď vyrazila za ním. Tentokrát však išiel do mesta, nie domov. Na vlakovú stanicu Bahnhof Berlin-Friedrichstraße.

To je legendárna vlaková stanica, odkiaľ pendlovali počas studenej vojny vlaky z Východného do Západného Berlína, často prevážajúc špiónov a kuriérov s tajnými materiálmi. Lenže stanica slúžila zároveň i ako sledovacie stredisko Stasi, v útrobách pod elektrorozvodňou bol tajný bunker s kamerovým monitoringom celého okolia. Po páde režimu a otvorení hraníc, kedy sa obe časti mesta spojili, táto stanica i so svojim tajným poslaním prestala byť zaujímavá a stala sa z nej iba obyčajná vlaková zastávka v centre mesta. Ale labyrint chodieb a bunker samotný ostal funkčný, pripojený na elektriku z trafostanice. Občas ho využívali bývalí pracovníci Stasi na spomienkové akcie, ale v súčasnosti to už nikoho nezaujíma.

***

Plán bol taký, že hodinár príde na stanicu, kde ho už budem na dohodnutom mieste čakať, on sa stratí v útrobách bunkra, kde sa bezpečne ukryje. Stalkerka ho stratí z dohľadu a vráti sa niekam, predpokladám, že asi domov. A ja tak zistím o nej všetko podstatné.

Je február, do čela vrazená čiapka a okolo tváre omotaný šál zo mňa spravili nenápadného Berlínčana.

Hodinár v dohodnutom čase prichádza severným vchodom na stanicu, notifikujúc ma SMSkou. Už ho vidím cez vlakové koľaje na prvom nástupišti. A vidím aj stalkerku, ako ide desať metrov za ním, prešmykujúc sa pomedzi ľudí, nastupujúcich do pristaveného vlaku. Je príliš blízko od neho, takto jej neunikne.

Hodinár schádza schodmi dole do podchodu. Neuvedomuje si riziko, že keď prejde cez elektrorozvodňu a otvorí tajné dvere do bunkra, stalkerka mu bude stále v pätách a pritom odhalí i tajomstvo tohto tajného bunkra. Bežím schodiskom z druhého paralelného nástupišťa v ústrety hodinárovi, vytáčajúc pritom jeho telefónne číslo. Zdvíha ho, ale hluk odchádzajúceho vlaku znemožňuje našu komunikáciu. Strácam ho z dohľadu. Na schodisku je tlačenica, ako na potvoru sa sem hore práve teraz musia trepať desiatky ľudí. Stojím na schodisku bež možnosti sa pohnúť, čakajúc, kým tento protiprúd  poľaví. Akcia je stratená.  Obávam sa, že hodinár tiež, stalkerka ho už iste dobehla. Šípim najhorší scenár.

***

Cestu k bunkru poznám, hodinár mi ju už dvakrát ukazoval. Bežím cez energocentrálu, nikde nikoho. Počujem vrzgot ťažkých kovových dverí dakde za rohom.

Dvere do bunkra sú otvorené, vnútri svieti červené pozičné svetlo. Vbehnem dnu, bežím cez úzku chodbu s visiacimi, ešte sa hompáľajúcimi káblami. Vchádzam do riadiacej miestnosti. Hodinár sedí pri zaprášenom kovovom stole, pozerá do starej socialistickej mapy na stene. Inak tu nie je nikto. Skvelé. Vraciam sa k dverám, aby som ich zavrel. Zrazu počujem zvuk ženských opätkov po kovovej dlážke, klop, klop, klop.  To musí byť ona, stalkerka. Neskoro, sakra…

***

K dverám už nestíham dobehnúť. Stalkerka je v nich prvá. Rukou mi zatarasí cestu.

Pomalým pohybom ruky – ach tie ruky, až teraz som si ich všimol, to sú drapáky jaštera, si skladá dole slnečné okuliare. Ach, tá hrôza… krvavo červené svietiace oči bez belma. A tie ostré zuby… ako upír.

Obrátim sa na hodinára, aby som ho zachránil – ach…, stojí za mnou, popoľavý a nepríčetným pohľadom zazerá na ňu. Stalkerka sa bleskovo naňho vrhne a v okamihu sa mu prudko zakusne do krku. Hodinár sa chvíľu vo vzduchu trepe a po chvíli padá na zem ako podťatý. Stalkerka sa obracia na mňa. Strach a hrôza. Ona nie je z tohto sveta. Už chápem tie grafity KARSO WAS ALIVE. Všade tam, kde sa objavili, bola i ona. Bolo to varovanie. Neskoro. Blíži sa ku mne, s blčiacou zlobou vo svojej strašnej tvári…

***

Alebo to bolo inak…?

K dverám už nestíham dobehnúť. Stalkerka je v nich prvá. Rukou mi zatarasí cestu.

Vstupuje do miestnosti, zatvára za sebou dvere. Sliepňajúca stolná lampa za ňou vrhá tiene na stenu. Skladá si okuliare a šatku z hlavy. Jej bujná hnedočervená hriva splýva s jej ramenami. Rozopína si kabát a ladne ho zhadzuje k svojim nohám. Pod kabátom mala … som šokovaný… iba červené negližé, ktoré jej končí vysoko nad jej štíhlymi stehnami v jemných sieťovaných pančuchách. Je prekrásna, stojí tam na vysokých červených opätkoch ako tanečnica zo striptízového klubu.

Po stoličke vystúpi na hodinárov stôl a začne sa pred ním zvodne vlniť. Hodinár je očarený zvodnou krásou jej tela. Chytá ju za jej dlhá nohy, hladí ju po stehnách, trasú sa mu od vzrušenia ruky. Ona s ním flirtuje, vlní sa, rukami si prechádza po celom takmer nahom tele.

Zrazu sa bočná stena bunkra so škripotom odsúva nabok. Za ňou je … divadlo plné divákov. Svetelná rampa osvetlila celú miestnosť bunkra. Hudba z ukrytých reproduktorov hrá naplno zvučku z východonemeckej estrády Ein Kessel Buntes.

Sála plná ľudí sa smeje, búrlivo tlieska, kamery snímajúce toto obskúrne divadlo švenkujú po sále. Hodinár sa postaví, striptérka sa mu zošuchne do náručia a obaja sa ukláňajú obrovskému publiku v sále Paláca kultúry. Na pódium vystupuje moderátor v kockovanom obleku, nohaviciach do zvonu a hrubých vyleštených platformových topánkach, s bokombradami a mikrofónom s dlhým káblom.

Čo to je, som v nejakej časovej kapsule? Som nazad v sedemdesiatych rokoch? V zlatej ére špiónov a neviazanej zábavy? Vyštartujem v panike von z bunkra pred vlakovú stanicu … tí ľudia vonku sú nejakí iní, oblečení v retro šatách,  smiešnych účesoch a tie autá  – samé staré rachotiny, i ten vzduch je iný…  Ja som… v minulosti…

***

Alebo to bolo ešte predsa len inak…?

K dverám už nestíham dobehnúť. Stalkerka je v nich prvá. Rukou mi zatarasí cestu.

Vyťahuje z vrecka kabáta pištoľ s tlmičom a mieri ním striedavo na hodinára a na mňa. Hodinár ľavou rukou nenápadne siaha pod štós papierov na stole a v rýchlosti tasí starý služobný makarov. Od pasu strieľa štyri rany do stalkerky. Tá v okamihu opätuje streľbu, stihne však na hodinára vystreliť iba dve rany, potom padá ako podťatá na zem. Oproti nej sedí hodinár, nehybne zosunutý na stoličke.  

Stojím pri ich telách ako obarený, práve som zažil scénu ako z filmu Pulp Fiction. Cítim, ako ma jedna od steny odrazená guľka škrabla do ľavého predlaktia. Ale to nič, na také škrabance som zvyknutý. Pristupujem k nehybnej stalkerke, prehľadávam ju. Vyberám jej spod kabáta zakrvavený preukaz v koženom puzdre. No nazdar. Toto bude prúser. Čo tu hľadá naša rozviedka? Prečo ma neinformovali? Volám vojenskému pridelencovi ambasády, informujem ho, čo sa stalo, žiadam, aby sem niekoho poslali, aby to tu nenápadne zahladili. Odchádzam, nečakám na čističov. Ja tu už viac nemám čo robiť. Takto som sa nechal hlúpo tým starým prefíkaným hodinárom nachytať…

***

Alebo to bolo takto…?

K dverám už nestíham dobehnúť. Stalkerka je v nich prvá. Rukou mi zatarasí cestu.

Vchádza do miestnosti, skladá si okuliare. Konečne prvýkrát vidím jej tvár. Má krásne zelené oči. Vyťahuje pokrčenú čiernobielu fotografiu a pokladá ju hodinárovi na stôl. Je na nej on za mlada, v šedej uniforme Stasi a mladá žena v uniforme KGB.

Stalkerka vraví hodinárovi: – Som Irina, Vaša dcéra…

***

Alebo to bolo ešte inak…? Nie, jeden z týchto záverov je skutočný. Vyberte si podľa svojho presvedčenia, fantázie a túžob…

.

.

.

Foto: ja, www.google.sk/maps/, pravda.sk