Je streda, prvého októbra, príjemný teplý podvečer. Vo vzduchu cítiť nezameniteľnú slanú morskú vôňu Stredozemného mora. Večeriam na terase hotela Olive Green v starobylom krétskom meste Heraklion. Od námorného prístavu je to necelých dvesto metrov, takže občasné húkanie lodných sirén či buchot vykladaných lodných kontajnerov dotvára prirodzený kolorit tejto prístavnej štvrte.
Hotel je vzdialený desať minút jazdy taxíkom od letiska, čo mi vyhovuje, lebo v sobotu skoro ráno odlietam. Takže prístavné zvuky beriem ako súčasť stredomorskej romantiky práve končiacej turistickej sezóny.
Čašník púšťa od barového pultu do reproduktorov európsku hudbu a rozsvieti tlmené večerné svetlá. Zdôrazňujem „európsku“ hudbu, nie ten zovšadiaľ sa ozývajúci grécky odrhovák Sirtaki, na ktorý tancoval najznámejší filmový Grék Zorba – Anthony Quinn a po ktorom sa začali všetci opičiť. To je iba magnet na turistov, pochybujem, že si to miestni tiež dobrovoľne púšťajú aj doma.
***
Tri vedľajšie stoly na terase obsadzuje partička mladých turistov. Na prvý pohľad príslušníci subkultúry, akí sa na megakoncertoch pod holým nebom rozbláznení a omámení divotvornými rastlinkami radi hádžu polonahí do blata pred pódiom pod nohy rockových hviezd. Ale neriešim ich. Hluční nie sú, nehulia, nerozbíjajú poháre, iba pri jedle a víne študujú rozložené papierové mapy a pozerajú do mobilov.
Vychutnávam si poslednú dnešnú cigaru. Zvyšok balíčka si nechám na zajtra. Podmanivá vôňa oceľovomodrého dymu mojej cigary sa nepozorovane prikráda k vedľajšiemu stolu, ako nejaké izraelské komando. Dve dievčatá z ich spoločnosti zavetria neznámu vôňu ako poľovnícke psy. Nuž, toto je niečo iné, než tie ich elektronické cigarety s vanilkovou príchuťou. Toto je pravá kubánska Cohiba Esplendidos. Taký Rolls-Royce medzi cigarami.
Dievčatá najprv iba pokukujú mojim smerom, ale po pár minútach sa odpútajú od svojich kamarátov a s drinkami v ruke prichádzajú k môjmu stolu. Po otázke, či si môžu prisadnúť, ani veľmi nečakali na odpoveď.
***
Slečny z Gibraltáru…
Nemám rád, keď niekto odo mňa dranká moje obľúbené cigary, ale toto boli fakt krásne baby. Angličanky z Gibraltáru. Ellen a Vivien, vysoké, štíhle, asi dvadsaťpäťročné tmavovlásky, šmrncnuté arabskými génmi (realita súčasnej mixnutej Európy), s postavami vyšportovanými ako z fitka. Dara Rolins by im mohla závidieť…
Ponúkol som ich každú po jednej cigare. Aj som im ich rituálne zapálil… taká fajka mieru a príležitosť nadviazať hlbší rozhovor. No veď streda…
From the River…
Vytiahol som z nich, že sa plavia sa s partiou kamarátov z Barcelony, cez Baleáry, Tunis, Sicíliu, až kamsi na východné pobrežie Stredozemného mora. Raz za pár dní, keď dorazia do nejakého väčšieho prístavu, si spravia prestávku na pevnine, načerpať vodu a palivo a zopár bohatších z nich, ktorí na to majú peniaze, tí si rezervujú noc v nejakom lepšom hoteli, v normálnej posteli, s vaňou plnou horúcej vody a vysokou, bielou penou.
Nezabudnuteľná niekoľkotýždňová dovolenka, pomyslel som si. No veď to, nezabudnuteľná… ale ako veľmi, to som zistil o pár dní…
…to the Sea
Po hodine, troch ďalších objednaných drinkoch a dofajčených cigarách sme sa rozlúčili. Bez spoločného selfíčka, ktoré slušne, ale rázne obe slečny odmietli. Sľúbili sme si, že keď náhodou zavítam na Gibraltár, tak sa im iste ozvem a pôjdeme sa niekam zabaviť. A ony mi rady poukazujú mesto a svoje zaujímavosti. Teda toho mesta, myslím…
Vrátili sa k svojim kamarátom z lode, ktorí stále ešte študovali námorné mapy a ja som cítil, že na mňa ide únava. A keďže žiadna ďalšia zábava sa nerysovala, bol najvyšší čas ísť sa vyspať na hotelovú izbu. O tri dni totiž odlietam do Tel Avivu, takže si ešte musím užiť teplé jesenné more v príjemnom prostredí tohto dovolenkového ostrova.
***
Palestine…
Necelé dva dni sa nič nedialo. Až v piatok večer som to zbadal v neustále opakovaných správach na CNN, vysielaných na veľkej obrazovke v hotelovej lobby…
Izraelské komandá z jednotky Šajetet 13 koordinovane zasiahli proti medzinárodnej humanitárnej flotile, plaviacej sa s humanitárnou pomocou do Pásma Gazy a niekoľko desiatok kilometrov od pobrežia nad ich loďami prevzali kontrolu.
will be free…

Zábery výsadku izraelského námorného komanda na gumových člnoch, vyliezajúcich na palubu lode Marinette, hlavňami samopalov mieriacich na pasažierov a posádku lode, sediacich na palube so zdvihnutými rukami nad hlavou a medzi nimi som na okamih, ale zreteľne rozoznal mojich predvčerajších hotelových známych od vedľajšieho stola, medzi ktorými sa vynímali dve vystrašené, vysoké slečny z Gibraltáru.
Teraz mi to všetko došlo… figu borovú výletná plavba po Stredomorí na jachte s kamarátmi. Som ja ale naivný, takto sa nechať opiť, či skôr ofajčiť dvomi exotickými slečnami.
Ale fajn… pomyslel som si, aspoň majú srdce na správnom mieste. A odvahu, kuráž a odhodlanie pohnúť svetom. Aj keď im to nevyšlo.
***
To zasa budú problémy…
Zajtra odlietam do Tel Avivu, kde som plánoval stráviť štyri kľudné dni, zúčastniť sa jedného bezpečnostného teambuildingu, stretnúť sa s dávnymi priateľmi a potom pokračovať ďalej.
Ale podvedome som tušil, že teraz, keď je izraelská armáda na západnom pobreží v najvyššom stupni pohotovosti, odchytávajúc lode humanitárneho konvoja a deportujúc stovky zadržaných členov ich posádok lietadlami späť do krajín ich pôvodu ako na bežiacom páse, dostať sa bez problémov do krajiny nebude ľahké ani pre niekoho, ako som ja.
Ale že zažijem až taký šok, aký ma po prílete čakal, no teda… ale o tom až nabudúce.
.
.
.
.
.
Foto: maps.google.com




Celá debata | RSS tejto debaty