Keď sme na bratislavskej hlavnej stanici vystúpili z rýchlika, chcel som sa s krásnou sprievodkyňou rozlúčiť. Veď predsa, bola to iba taká jednorazovka, zvonec a koniec, divočina, na ktorú budem spomínať len ako na úlet.
Na vedľajšej koľaji práve hlásili príchod medzinárodného rýchlika Metropolitan z Prahy do Budapešti.
Čo s načatým večerom?…
– Poďme spolu na večeru do Budapešti, spravíme si opäť pekný večer… ševelí mi do ucha na peróne.
Kalkulujem… dve a pol hodiny tam, akurát na večeru, potom kto vie čo (no, viem čo…) a ráno nazad. No ale nakoniec, čisto prakticky, čo s načatým večerom?

Ideme nudnou, rovinatou krajinou Podunajskej nížiny. Monotónna jazda ma uspáva. Vyčasilo sa, ťažké mraky ostali dakde v slovenských horách. Po hodine cesty vidím po pravej strane Dunaja na náprotivnej strane majestátnu Ostrihomskú baziliku.
Sprievodca nás za celú dobu od Bratislavy ešte nekontroloval. Inštinktívne ho vyzerám, aby som si od neho mohol kúpiť lístok. Tak asi až v Maďarsku… Ale nepredpokladám, že by sa aj v tomto vlaku objavila nejaká maďarská domina vo vysokých štekloch, ktorá na pol úväzku experimentuje s emóciami cestujúcich.
Nehrozí. Prišla mladá dievčinka v šmatlákoch. Žiadna konkurencia pre moju spolucestujúcu. Poloprázdnym vlakom sa iba mihla. Skasírovala ma o dvadsať euro a viac som ju nevidel.
***
Len tak na okraj príbehu, raz som cestoval vlakom s jedným z architektov Gabčíkovského vodného diela a jeho dcérou a ten mi prezradil, že v skutočnosti hlavným dôvodom, prečo Maďari nepostavili dolný stupeň vodného diela v Nagymarosi, bol fakt, že v tejto tichej lokalite Dunaja, na skok od Budapešti mali maďarskí komunistickí prominenti postavené svoje víkendové vily a tie by priehrada zatopila. A preto vôbec nezasahovali proti ekologickým aktivistom, protestujúcim proti jej výstavbe, lebo oni spravili nepríjemnú prácu za nich. Ale to len na okraj krachu projektu tejto priehrady…
***
O pol siedmej sme dorazili na budapeštiansku stanicu Nyugati. Moja sprievodkyňa sa zašila do blízkeho nákupného centra, kde nahádzala zarobené eurá zo svojho bojnického Las Vegas do bitcoinomatu a po štvrť hodine s úsmevom a vytlačeným QR kódom nasadáme do taxíka, ktorý nás vezie na druhý breh Dunaja, pod Budínsky hrad, do útulného hotela Carlton, kde má na dva mesiace prenajatý apartmán. A celodenné stravovanie, saunu a fitness má samozrejme v cene. Vyjde ju to paradoxne lacnejšie než prenájom väčšieho bytu v centre Budapešti, lebo teraz mimo sezónu sú hotely vďačné za každého klienta a vedia ísť s cenou riadne dole.
O pol ôsmej večer už sedíme v útulnej hotelovej reštaurácii pri pohári lahodného Égri Bikavér, tešiac sa na hlavný chod. Čakáme však ešte jednu návštevu. Sprievodkyňa má dcéru Noru, ktorá tu v Budapešti žije a študuje moderný tanec.
Tak preto sme cestovali do Budapešti… už mi to došlo. Žiadny výlet pre nič za nič. A ja som si už začal namýšľať… Sprievodkyňa skrátka spojila príjemné s užitočným. Chytré…
***
Bol som veľmi zvedavý na tú jej dcéru. Ak je to taká príťažlivá kosť ako jej mama, tak to bude veru nebezpečná žena…
O štvrť hodinu dorazila za mamou do reštaurácie. No, poviem vám, v jedinom, v čom sa podobala na mamu, bola jej postava. Inak to bola žena z paralelného vesmíru.
***
Diskotéková subkultúra…
Tak tohto ma mohla ušetriť…
Devätnásťročná punkerka s čiernymi havraními vlasmi, zmachlená lacným make-upom, s krúžkom v nose, piercingom v dolnej pere, hrubými prsteňmi na všetkých prstoch, ktoré jej trčali z vyťahaného svetra, v XXL roztrhaných bedrových rifliach do pol zadku, s vyzývavo odhalenými stehnami, ktorých rozstrapkané konce ťahala po zemi, prišľapávajúc si ich hrubými, neforemnými martenskami… Ale všetko značkové, lebo inak sa to nepočíta. Hlavne, že je to trendy…
No skrátka diskotéková subkultúra… Ešteže nie je potetovaná. Ale ktovie, možno niekde skrýva nejaké prekvápko…
***
Prisadla si k nám, elegantne oblečenému páru. V tomto decentnom hotelovom prostredí pôsobí Nora ako päsť na oko, ako somráčka, čo ide žobrať od hotelových hostí pár hufnágelov.
Hanbíme sa za ňu neskutočne. Ešteže tu v reštaurácii je iba zopár hostí. Vstávame od stola, jej mama ju schmatla za rameno a mierime k výťahu.
Na hotelovej izbe sa strhol poriadny bašável. Nadávky, plač, padlo i zopár faciek.
Večne neprítomný otec…
Decentne som sa zdekoval do kúpeľne, sadnúc si na hranu vane, aby som nerušil túto výchovnú lekciu, ktorá aj tak na mladú slečnu nebude mať žiadny efekt. Dieťa vzdorujúce rodičom, bojujúce s nimi, ukazujúc im svoju hranú samostatnosť a nezávislosť, druhou rukou si však od nich berúc pravidelné vreckové, to je začarovaný kruh.
A do tohto scenára ešte zapracujte večne neprítomného otca, známeho maďarského divadelného režiséra, zaneprázdneného prácou (a tiež nohatými herečkami, čo je o ňom v celej Budapešti známe), ktorý na dcéru, ktorá sa mu narodila po krátkej známosti so sprievodkyňou, nemá čas.
Alimenty platí, s dcérou sa občas vída, ale do divadla na svoje predstavenie ju ani raz nepozval. Punkerku??? Čo by tam ešte zo vzdoru vyviedla? Iba hanbu na sto rokov…
Vééélice špatný…
Tak z toho musí mať dcérenka v hlave riadny hokej. A trápenie. Vnútorne sama. Tak sa nedivím jej vzdoru. Ešteže si nerežie zápästia a neulietava na divotvorných rastlinách.
Ale aj tak je to vééélice špatný…
***
Zrazu som si uvedomil, že už štvrť hodinu nepočujem žiadny krik. Nebodaj sa v izbe nepovraždili?
Vtom sa pomaly otvárajú dvere a do kúpeľne vchádza Nora. V šminkách roztečených pod očami vyzerá groteskne, ako klaun. Zatvára za sebou dvere a sadá si oproti mne na bielizník. Spoza dverí počujem tichý plač jej mamy, ležiacej na posteli.
Pozeráme s Norou na seba, sediac oproti sebe bez slov.
Neviem čo mám povedať. Nemám právo na nič, som tu iba hosť – pre Noru votrelec, jednorazová známosť jej mamy. Takého chlapa si Nora nemôže ani vážiť – odmocnená nula. Veď pre ňu nemôžem byť vzorom v ničom. Môžem ju len zachrániť…
***
Hlboko transformatívny zážitok…
Vyťahujem mobil, hľadám fotky s mojou krásnou parížskou kamarátkou Jacqueline, ktorú som kedysi zachránil pred ňou samou… Ukazujem ich Nore, na začiatku ako rebelku, v stave, v akom som ju počas protestov francúzskych Žltých viest doviedol domov k rodičom a potom po pár týždňoch, keď som jej zmenil pohľad na život, keď z nej už bola iná žena.
Nora sa hypnoticky pozerá na tie naše spoločné parížske fotky, na zážitky, ktoré sme na nich so Jacqueline zachytili.
Odkladám mobil. Pozerám Nore hlboko do očí. Prestáva bojovať. Skladá zbrane. Cítim, že nadobúda voči mne silnú dôveru, že jej pomôžem v jej trápení, v jej vnútornej rozorvanosti.
Vyberám jej všetky tie piercingové hlúposti z jej prekrásnej tváre, sťahujem brutalistické prstene, vyzliekam ju len do spodnej bielizne a hlavou jej rázne ukážem na mamine krémy pod zrkadlom. Pozerám na ňu, ako sa poslušne odličuje. Nahýna sa k zrkadlu, ako laň k prameňu vody. Takto zozadu je prekrásna. Má postavu svojej mamy, útly driek, krásne vyformovanú panvu, prekrásne hladké lýtka a vysoké štíhle nohy.
Vychádzam z kúpeľne a na drzovku hľadám na chodbe v posuvnej skrini nejaké vhodné šaty, patriace jej matke. Vyberám pletené, elastické čierne šaty pod kolená. Budú jej krásne obopínať postavu.
Podávam ich Nore. Bez slova si ich oblieka. Upravuje si vlasy a balzamom obťahuje zvodné pery. Pozerá sa do zrkadla a nevie od seba odtrhnúť zrak. Sama vidí v jeho odraze svoj vlastný prerod. Je to pre ňu hlboko transformatívny zážitok…
Zo vzdorovitého káčatka je zrazu majestátna labuť. Krásna dáma, s nádhernými črtami tváre, upravená, ladná, s dlhými čiernymi kaderami, padajúcimi jej na krásne ramená.
Je z nej iná žena. Pomaly prichádza ku mne. Opierajúc sa o moje rameno si nazúva červené lodičky na vysokých opätkoch. Zrazu si pozeráme narovno do očí.
Teraz je z nej dokonalá mladá dáma. Objíma ma. Cítim jej dych na mojom krku. Nosíkom sa mi dotýka líca. Stojíme takto v objatí asi päť minút.
***
Ani Vám nemusím hovoriť, čo nasledovalo, keď ju v izbe uvidela jej mama. Ako si padli do náručia a spolu takto v objatí plakali dobrú pol hodinu.
Ja som si zatiaľ zašiel do hotelového baru na cigaru. Zaslúžil som si. Dnes to bol šialený deň. Bojnice, Bratislava, Budapešť… myšlienky sa mi strácali v oceľovo modrom dyme lahodnej kubánskej Cohyby Esplendidos.
***
Stihneme to?…
Ale moja misia ešte dnes neskončila. Norin otec má dnes na svojej domovskej scéne, v Národnom divadle predpremiéru novej, dlho očakávanej divadelnej hry. Ale on ešte nevie, že dnes nebude hlavnou hviezdou večera.
Stihneme to? S Norou sme taxíkom prefičali na protiľahlú stranu Dunaja k Národnému divadlu, kde práve skončilo predstavenie. Poslední diváci práve vychádzali z budovy. Nora vystúpila a čakala pred hlavným vchodom na svojho otca, ktorý ani vo sne netušil, kto a prečo ho vonku čaká.

Túto scénu som pre istotu sledoval z úctivej vzdialenosti.
Pán režisér plakal ako malé dieťa. Sedel pred dcérou na kamenných schodoch s tvárou v dlaniach, prechádzajúc si vlastnou sebareflexiou, pochopiac, že nie on má svojej dcére čo odpúšťať, ale že ona prišla odpustiť jemu…
V objatí s dcérou tam len tak nerozlučne sedeli… a ja som vedel, že moja ďalšia misia sa vydarila na jednotku.
Zachránil som jednej mladej žene jej najdôležitejší vzťah v živote…
.
.
.
.
.
Foto: ja, maps.google.com
Celá debata | RSS tejto debaty