RescueRanger

Sedím na urgentnom príjme v parížskej univerzitnej nemocnici Hospital Saint-Antoine neďaleko Námestia Bastilly. Som tu ako doprovod mojej zranenej kamarátky, Slovenky Katky, krásnej bratislavskej latino tanečnice, ktorá pred rokmi začala navrhovať voľnočasové športové oblečenie a podarilo sa jej preraziť i tu v Paríži, dostanúc sa do povedomia parížskej módnej scény. I keď jej malosériové kolekcie nezapĺňajú výklady najväčších parížskych módnych obchodov, sú veľmi žiadané medzi parížskymi športovcami a umelcami.

Preraziť v tomto meste však vyžaduje neskutočné úsilie. Ale Katke sa to do značnej miery podarilo. Samozrejme za pomoci svojho celebritného snúbenca, ktorý ju zoznámil s tými správnymi ľuďmi, lebo bez prvotriednych kontaktov sa v tvrdej parížskej konkurencii nikam nedostanete.

V posledný januárový pondelok sa Katka zúčastnila v Grand Palais na otváracej módnej prehliadke Parížskeho týždňa módy, zahajujúceho francúzsku módnu sezónu. A tak celý týždeň behala z jednej prehliadky na druhú. Dovolať sa jej… bez šance. Zato instagram má plný spoločných fotiek s hviezdami svetového módneho neba. Aspoň tam nadviazala nové kontakty a vychutnávala si toto svoje malé súkromné šťastie. Ono… to jej šťastie je o trochu väčšie, lebo jej súčasný priateľ a snúbenec, s ktorým už niekoľko mesiacov tvoria pár, je známym francúzskym futbalistom.

Ťažký život priateľky futbalistu…

S výhodami z toho plynúcimi v podobe zdieľania jeho rozľahlého penthousu v luxusnej parížskej štvrti Neuilly-sur-Seine, s výhľadom na oproti stojacu miestnu radnicu, z ktorej sa (neviem podľa akého kľúča) regrutujú neskorší parížski starostovia i francúzski premiéri a prezidenti. Takže večery plné pozvánok na všemožné bankety, celebritné recepcie, slávnostné vyhlasovanie výsledkov športových ankiet a módne prehliadky… ťažký život priateľky futbalistu Paris Saint-Germain…

Lenže predvčerom si Katka pri odchode zo záverečnej módnej prehliadky nešťastne podvrtla na schodoch Grand Palais ľavé koleno. Vydržala v bolestiach celú noc i celý hektický piatok, dúfajúc, že to prejde, ale dnes v noci jej koleno nebezpečne napuchlo a nevyzeralo to veru vôbec dobre. Dnes, v sobotu ráno mi v bolestiach zavolala, aby som ju odviezol na urgent, kde práve slúži jej známy lekár. Jej snúbenec je totiž ešte stále v Nemecku, kde včera večer hrali futbalový zápas, takže jediným vhodným kandidátom na (dúfam, že nie…) celodennú starostlivosť som ostal iba ja.

***

Je tiché, mrazivé sobotné ráno. Vystupujem z metra na stanici Les Sablons a peši prechádzam dva bloky až ku Katkinmu domu. Už ma čakala v byte zbalená s nevyhnutnými vecami do nemocnice. Utrápená, nevyspatá.

Chcem privolať taxík, ale Katka ma zastaví. Na urgent, možno ešte aj k súkromnému ortopédovi do Saint-Denis sa nebude voziť zafajčenými rannými taxíkmi, v ktorých to ešte stále cítiť všemožnými pachmi po zákazníkoch, rozvážaných domov po celonočných piatkových žúroch.

Čo sú títo futbalisti za ľudia?

Zvlášť keď majú doma tri autá… Výťahom vchádzame do podzemnej garáže… no… do garáže…, showroom je asi lepšie slovo.

S Ferrari F40 veru do nemocnice nepôjdeme, dupať na plyn takémuto žrebcovi si netrúfam. Nie som žiadny infantilný teenager, aby som sa chcel po nerozvážnom pridaní plynu vyfláknuť v prvej križovatke. Modrý Lamborghini Aventador nie je o nič bezpečnejší a nasúkať sa dnu s Katkiným zraneným kolenom by ani nebolo veľmi ohľaduplné.

Čo sú títo futbalisti za ľudia? To si nemôžu kupovať normálne autá???

Veľká a vysoká Tesla X s vyklápacími dverami bude veru najvhodnejšia. A zvlášť v Paríži, kde elektrika fičí, pretláčaná progresívnou parížskou starostkou.

Ako sa toto ultramoderné auto vlastne ovláda? Katka opatrne dosadla vedľa mňa na sedadlo spolujazdca, ukazuje mi základné funkcie, hlasom zadá do navigácie adresu nemocnice a s tichým bzuuuum sa auto pohýna z garáže, zahnúc na širokú a dlhú Avenue Charles de Gaulle. Vlastne nemusím nič robiť, iba jemne pridržiavať volant. Aktivovaný autopilot v podstate riadi za mňa. Paráda, môžem sa kochať okolím.

Len aby som nedopadol ako Rudolf Hrušinský vo filme Vesničko má středisková: Vy ste se zase kochal žejo pane doktore...a skončil niekde v kandelábri. Autonómne autá to občas robia, ak im nevenujete pozornosť. To je ako so ženami…

Sobota v péčku…

Víkendové ranné ulice sú prázdne. Po štvrťhodine jazdy sme na mieste, pred budovou univerzitnej nemocnice Hospital Saint-Antoine. Parkujem… no… auto zaparkovalo do štrbiny medzi dve autá samo, nebudem sa chváliť cudzím perím. Držiac krívajúcu Katku pod pazuchou ju odvádzam na urgentný príjem na prízemí nemocnice.

Pred nami je iba pár pacientov. Po pol hodine a telefonáte onomu Katkinmu známemu lekárovi sa dostala do úrazovej ambulancie. Zavreli sa za ňou dvere a potom sme si už len na diaľku četovali spoza nich.

Po prvotnom vyšetrení ju vraj ešte čaká röntgen, odvoz na magnetickú rezonanciu na poschodí, čakanie na výsledok, popis snímkov a následné lekárske konzultácie. Sestrička to vraj odhaduje na dobré štyri hodiny. No fasa, sobota v péčku…

***

Sedím v čakárni. Ešte šťastie, že toto je nemocnica, patriaca pod lekársku fakultu univerzity Sorbonne, v luxusnej štvrti, nie v nejakom prisťahovaleckom ghete na severných predmestiach Paríža, kde urgentné príjmy pripomínajú vojnovú zónu plnú dobitých migrantov, bezdomovcov a feťákov. Tu je kľud, iba zopár na prvý pohľad „lepších ľudí“, až príliš veľký kľud. Našťastie…

Pripadá mi, akoby sa za dverami ambulancií nič nedialo, ale pritom viem, že lekári a sestry tam usilovne makajú. Len to nie je cez tie dvere vidieť ani počuť. Mám aspoň kľud na vymýšľanie reklamných sloganov pre Katkin web, o ktoré ma poprosila. Veď písať viem, to ste snáď už zistili…

***

Z dverí vedľajšej internej ambulancie práve vychádza štíhla dáma, už tak hlbšie po päťdesiatke, s kabátom prehodeným cez ramená. Sadá si o dve sedačky odo mňa. Pravú ruku má ohnutú v lakti, s čerstvým vpichom po ihle. Má počkať na výsledky testov.

Sedíme takto vedľa seba dobrú pol hodinu. Mlčíme. Nemôžem z nej však odtrhnúť oči. Dáma sa neskutočne podobá na herečku Audrey Hepburn. Tie jej prenikavé oči, mimika, jemné pohyby, neopísateľná dôstojnosť. Priam víla… prestávam ľutovať, že tu dnes som, za tento čarovný okamih mi to stojí.

Dáme nie je dobre. Vidím na nej, že ju niečo veľmi bolí. Drží si podbruško. Ale tú veľkú bolesť nedáva nijak viditeľne najavo. Nesťažuje sa, nevyklopáva na dvere ambulancie. Decentne trpí. Len jej modré oči a občas zaťaté pery prezrádzajú jej silnú bolesť. Utlmujúce lieky jej zjavne nezaberajú.

V duchu ju analyzujem, predstavujem si, kto to asi tak môže byť…

Aká žena príde cez víkend sama na urgentný príjem, prečo ju sem nikto neodvezie, nikto nesprevádza…? A ona za celý ten dlhý čas nikomu ani nezavolá, kde sa nachádza…

***

Ubehli dve hodiny. Občas mi pípne správa od Katky, v akom štádiu vyšetrenia sa práve nachádza. Práve jej dotiekla infúzia. Čaká na výsledky. Nevyzerá to dobre…

Naťahujem si v prázdnej čakárni ubolené telo, lebo sedieť bez pohybu už tri hodiny je náročné. Preťahujem si kríže, ruky, nohy, pripadám si ako ospalý kocúr na slnkom vyhriatej verande.

Dáma sa vtedy na mňa so záujmom nenápadne pozrie.

Trochu sa predvádzam, ako každý chlap pred krásnou ženou. Aj keď v tejto situácii je to trochu nemiestne. Ale nadväzovať rozhovor s utrápenou ženou asi nie je veľmi fér. Ani na povzbudenie. Na čo by som sa jej pýtal… na jej zdravotný stav? Trochu drzé… V dôchodku bude na reči o zdraví času habadej…

***

Volá mi Katka, oznamuje mi výsledky vyšetrenia – je to našťastie len trochu natrhnutý vonkajší kolenný väz. Dnes si ju tu ale nechajú. Operovať ju nebudú. Zajtra jej dá ortopéd špeciálnu ortézu a pôjde domov.

Dáma sa na mňa počas rozhovoru pozerá s empatiou v očiach. Je súcitná. O pár minút ju sestrička spoza dverí s vážnou tvárou volá do ambulancie pre výsledky.

***

Odvez mi domov Ferrari…

Na urgent dorazil o štvrť hodinu i Katkin snúbenec Lukas. Pred hodinou doletel so svojim futbalovým tímom do Paríža a keď ju nenašiel doma a prečítal si odkaz, začal sa po nej zháňať. Prisadol si ku mne, pýta sa ma na okolnosti Katkinho úrazu. Hovorím mu iba to, čo mi Katka povedala a ako som ju sem dnes doviezol na ich Tesle.

Lukas na chvíľu odchádza niečo vybavovať na centrálny príjem. Po príchode mi hovorí, že si vybavil nemocničnú izbu u Katky ako jej sprievod. Za dva autogramy a úsmev pre sestričky na príjme.

– Odvez mi domov Ferrari, prosím. Nenechám ho tu v noci stáť na ulici… Zajtra sa vrátim domov na Tesle… vraví mi.

Vyrazil mi tým kompletne dych. Ferrari som ešte nešoféroval, cukám sa, strečkujem, vyhováram sa. Hocikto iný by po takej ponuke chňapol ako chameleón jazykom po muche, ale ja nie som sedlák nadržaný na superšportiak. Ale dobre, nebudem Lukasovi priťažovať v jeho situácii. Nejak to snáď zvládnem.

Dáva mi kľúče a doklady od auta. Rozlúčili sme sa. Telefonujúc s Katkou odchádza za ňou do lôžkovej časti nemocnice.

***

Sedím v nemocničnej čakárni s kropajami potu na čele. V ruke držím kľúče od Ferrari F40 za tri a pol milióna. V eurách…

Do čoho som sa to nechal navliecť? Pre Lukasa je to ale iba červená hračka za pár týždňov behania po trávniku. Je dúfam poistené… no jasné, boháči nie sú predsa žiadni hlupáci, lebo potom by neboli boháčmi, však…

***

Z ordinácie vychádza sklesnutá Dáma. S lekárskou správou si sadá o dve sedadlá povedľa mňa. Pozerá do prázdna na stenu naproti, so slzami v očiach. Papier sa jej vyšmykol z ruky a potichu ako pierko pristáva na linoleu uprostred čakárne. Zdvíham ho a podávam Dáme. Usmeje sa na mňa, ale v jej krásnych očiach vidím veľké vnútorné trápenie.

– Odveziem Vás domov… vyhŕklo zo mňa intuitívne.

– Ste tu autom?… obrátila sa na mňa so smutným a neprítomným pohľadom v očiach.

– Som tu… takým autom… ak ma budete navigovať… odpovedám, s nepriamou prosbou o spoluprácu.

Ešteže toto červené Ferrari nie je žiadny dotykový high-tech počítač na kolesách, ale poctivý manuálny stroj s budíkmi a tlačidlami. Raz som ho na chvíľu šoféroval, či presnejšie naštartoval a obkrúžil parkovisko za Lukasovej pozornej asistencie. Ale aj tá ochutnávka mi teraz náramne pomohla.

Chodiť niekade pešo a jazdiť tadiaľ autom sú dva odlišné svety. Ako chodec neriešite jednosmerky, zákazy vjazdu, prikázané smery, preraďovania sa medzi pruhmi na kruhovom objazde okolo Víťazného oblúka, stopky, prednosti, ani nemusíte hľadať voľné parkovacie miesto. Ako vodič však hráte podľa úplne iných pravidiel. Priamočiara cesta totiž v aute nikdy neznamená rovno. Paríž je dopravne tak sprevodovaný, v snahe vylúčiť autá z centra, že tu sa ako vodič fakt musíte vyznať ako astronaut v paralelnom vesmíre.

A Lukasovo Ferrari žiadnu navigáciu nemá, toto je čistý superšport a s mapou rozloženou na palubnej doske v takomto aute, vezúc domov noblesnú parížsku dámu, blúdiť večerným mestom, to by bola totálna strata imidžu. A tak som veril, že si pomôžeme navzájom…

Trápnosť chvíle…

– Teraz ste mali zabočiť vľavo… neskoro… šepne útrpne, nebadane zavrtí hlavou a privrie oči. Neviem, či od bolesti alebo z trápnosti chvíle. Došlo jej, že taxíkom by už bola dávno doma.

– Nemáte prosím v mobile vážne žiadnu navigáciu?… opýta sa ma s frustrovaným pohľadom.

Teraz kadiaľ?…

Som ja ale blbec, na to som si nespomenul. Zvyknutý z regimentu na mapu a kompas z čias, kedy GPS neexistovalo, som si na mobilnú navigáciu ani nespomenul. Ale mobil mám vzadu, tam nedočiahnem… Aspoň sa teda vozíme romantickým, podvečerným Parížom…

Trápnosť chvíle prekrytá krásou večerného mesta, s krásnou dámou v krásnom aute. Za normálnych okolností ťažká romantika…

– Teraz kadiaľ?… pýtam sa preventívne už sto metrov pred každou blížiacou sa križovatkou.

Dnes večer mám svoju misiu…

Prechádzame okolo rekonštruovanej Opery Garnier. Napriek tomu, že v Paríži sú ľudia na Ferrari zvyknutí, hromovým, hlboko posadeným brumkajúcim trojlitrovým motorom aj tak budíme všeobecné pozornosť.

To je skrátka praveký inštinkt z blížiacej sa búrky. Otáčajú sa za nami nielen turisti, ale i mladé Parížanky. Rezonujúce dunenie vyladeného osemvalca dokáže tieto mladé slečny neskutočne rozvibrovať. Vidieť im to na očiach.

Ono aj taký starý východonemecký trabant riadne vibruje a rachotí, ale na sedadle červeného talianskeho žrebca je to predsa len iný pocit… A veru by si slečny aj rady naskočili, ale dnes večer mám svoju misiu. Veziem domov prekrásnu, neznámu dámu, svoju Audrey Hepburn…

Stmieva sa. V pomalom prúde červených koncových svetiel áut prechádzame cez most Alexandra III. na druhý breh Seiny, zaradiac sa do rovnako pomalého prúdu áut okolo vysvietenej Invalidovne.

Vychádzajúci mesiac sa odráža na bridlicovo čiernych strechách domov. Prechádzame okolo Eiffelovky opäť na druhý breh rieky, do XVI. obvodu. Dáma mlčí. Obaja mlčíme. Viem, že jej lekári oznámil niečo vážne, ale nepýtam sa na jej zdravotný stav. Oproti nemu sú Katkine kolenné väzy iba banalitou.

Stúpame cez strmé nábrežie na úpätí mestskej štvrte Passy. Mierne pridám do kopca plyn, ale Ferrari sa okamžite rozbehne ako raketa. Ozvena burácajúceho motora a výstrely z výfuku sa odrážajú od okolitých domov. To musia mať domáci radosť…

Vyruší nás to z nášho vzájomného mlčania.

– Milujem toto mesto… vraví Dáma, nostalgicky pozerajúca z okna auta.

***

Prechádzame okolo mojej obľúbenej, ale drahej reštaurácie La Rotonde. Zastavujem na križovatke na červenú.

– Môžem Vás pozvať na večeru, či aspoň na drink?… na semafore sa pýtam Dámy.

Jemne nesúhlasne zavrtí hlavou a smutne sa na mňa usmeje. Pohladí mi ruku na riadiacej páke.

Spomínam si, ako som kedysi dávno ležal v bejrútskej vojenskej nemocnici s výhľadom z okna na horizont mesta. Každý deň rovnaké východy a západy slnka nad strechami mesta boli jedinou živou scenériou, ktorú som z okna nemocničnej izby mohol pozorovať. Ale ten pocit osamelosti, izolovanosti, potenciálnej bezvýchodiskovosti, že mi uniká ten pulzujúci život tam vonku, to sa mi vrylo do pamäte. A to sú pocity, ktoré teraz prežíva moja neznáma spolucestujúca…

O desať minút zastavujeme pri bráne jej domu. Tu, v exkluzívnych meštianskych palácoch na dohľad od Boulonského lesíka nebýva len tak hocikto. Vidieť to i na parkujúcich fárach. Čo auto, to exkluzívny kúsok. Dokonale sem s Lukasovym Ferrari zapadnem.

Vypínam motor. Óóóó, aké ticho sa zrazu rozvinulo kabínou auta.

Pozeráme s Dámou mlčky na seba.

– Asi to už nezvládnem. Vracia sa mi to… vraví mi Dáma so slzami v očiach.

Slzy v očiach mám teraz z jej slov i ja. To je nespravodlivé od osudu, takáto krásna a vznešená žena… a nasleduje smutný osud Audrey Hepburn…

***

Dáma vyberá z kabelky svoj mobil, na pozadí ktorého svieti fotka jej dospelých detí.

– Toto je moje číslo… ak by predsa len… vraví potichu.

Nakláňa sa ku mne a jemne ma pobozká na ústa. Tak veľmi jemne, étericky… ako víla.

V tom bozku bolo všetko, lúčenie i nádej…

***

Vystupuje z auta, naposledy sa na mňa so slzami v očiach pozrie a so sklonenou hlavou vchádza do brány, kde ju doma nikto nečaká.

Pozerám za ňou, ako sa táto éterická žena elegantnou, pomalou, ladnou chôdzou odo mňa navždy vzďaľuje. Ale som rád aspoň za tento krátky spoločný okamih, kedy sa naše osudy na chvíľu previazali.

Nedá mi to… takto to predsa nemôže skončiť… Vyberám mobil a píšem jej správu. S trasúcou rukou ju odosielam…

Dáma sa v bráne zastaví, vyberá z kabelky mobil a prečíta si môj odkaz, písaný z absolútnej úprimnosti duše… Potom si priloží mobil k srdcu a stráca sa vnútri domu…

.

.

.

.

.

Foto: ja, maps.google.com