RescueRanger

Keď som dnes ráno publikoval svoj posledný príbeh „Nočná návšteva na úrade vlády“ o tom, aké haló spôsobil na úrade vlády jeden môj starší článok, ani vo sne ma nenapadlo, aké manévre tam spustím opäť. Tesne poobede som dostal odkaz v štýle: „Tak to teda nie, takto o úrade písať nebudete, to zariadime v redakcii po svojej linke…“.

A stalo sa, podvečer môj článok bez vysvetlenia z webu zmizol.

Globsec zmizol z obrazu, maniere ostali…

No veď dobre. Slovenská realita… masírovaná posledné roky globsecovským strašením dezinformáciami, hybridnými vojnami a ktovie čím všetkým. Globsec však po voľbách zmizol z obrazu, maniere však ostali rovnaké…

***

Za neskorého socializmu v priamom prenose československej televízie jeden národný umelec – slávny český herec povedal: „Nejvyšší pocta pro umělce je … být zakázán“. Svätá pravda. Koľkí umelci si na zákaze svojej tvorby vybudovali po páde režimu svoju kariéru…

Ja samozrejme nie som umelec, píšem iba svoje životné zážitky, sem tam okorenené nejakým tým… ňu ňu ňu.

Ale ruka moci dopadla i sem, do „nezávislých“ médií.

Ešte aj maďarský komunistický pohlavár János Kádár chodil do budapeštianskych kabaretov, kde si v polovici osemdesiatich rokov robili umelci z jeho režimu srandu – a sám sa na ich vtipoch o sebe dobre bavil. Je to samozrejme o veľkosti osobnosti, veľkosti ducha – alebo naopak o jeho malosti…

Ak si vládna moc nevie zo seba robiť srandu a prostredníctvom svojich kanálov cenzuruje „slobodné“ médiá, tak v takomto prostredí ja veru písať nebudem.

Končím tu. Nie som na to odkázaný.

A prekvapivo skoro musím opäť použiť citát môjho obľúbeného filmového režiséra Michaela Moora: „Once you let me down, shame on you“ (Raz ma podveď a končím s tebou).

Končím tu. Nie som na to odkázaný. Pokračujem inde, kde som kedysi dávno začal písať svoje zážitky z iných mojich skutočných misií – oveľa hlbšie, intenzívnejšie, ešte autentickejšie.

***

Veľmi ma to s vami tešilo. Som vám všetkým veľmi vďačný, že ste ma vydržali tak dlho čítať. Napísal som toho na Pravde.sk veľa, za dve knihy… Myslím si, že sa tie moje príbehy dali čítať, umožnili vám niekedy sa i hlbšie zamyslieť, zasmiať sa, ba i slzu uroniť.

Veď o tom je život sám.

***

Vlastne je to už presne rok, odkedy som si tu zriadil blog, presvedčený o normálnosti a slobodomyselnosti tohto média a začal som tu publikovať svoje zážitky.

Dúfam, že ste si so mnou pekne pocestovali po svete, kam som vás takto virtuálne zobral.

Tak teda zbohom, tešilo ma, priatelia.

Au revoir…

Váš Rescue Ranger

.

.

.

.

.

.

Foto: ja