Kedysi v polovici devätdesiatych rokov sme boli v rámci spojeneckého zimného výcviku špeciálnych síl spolu s nórskymi prieskumníkmi vysadení neďaleko nórskeho mestečka Tana, v arktických podmienkach pri mínus 25 stupňov, s plným vybavením a zásobami na týždeň, lyžami, bielymi maskovacími kombinézami, mapami, kompasom (GPS sa vtedy ešte veľmi nepoužíval a v arktických mrazoch bez záložného zdroja energie je len na dve veci), našim cieľom bolo 220 kilometrov vzdialené miesto nášho vyzdvihnutia južne od Vaggatemu. Bol to taký klasický hĺbkový prieskum. Po našom recon.
Pohybujeme sa na lyžiach, v jednej stope za sebou, tichou zimnou tundrou, dvojmetrový sneh objíma zakrslé borovice až do polovice ich výšky. V tom ukrutnom mraze sa na stromoch nepohne ani vetvička, všetky zvieratá i vtáky čučia pod snehom či v korunách stromov, obložených haldami snehu. Počuť iba brodenie našich lyží v hlbokom snehu.
V noci tu klesá teplota ešte hlbšie, až na mínus 35 stupňov. Fľaše s vodou si zohrievame na tele, pod uniformou, aby nám nezamrzla a dala sa piť. Na uniforme nemáme žiadne zipsy, iba gombíky, lebo ak sa preboríte cez ľad do mrazivej vody, v okamihu by vám zips zamrzol a nestihli by ste si tak premočenú uniformu vyzliecť. Do minúty by na vás zamrzla ako brnenie. A vy s ňou.
Už vieme, ako sa cítili Nemci za vojny pod Moskvou, podceniac ruskú zimu, tak ako to kedysi spravila Napoleonova Grande Armée. A komu sa podarilo z toho mrazivého pekla v zime 1941 so zranením uniknúť do tyla a byť evakuovaný do vtedy ešte bezpečného Nemecka, ani tam nič nezískal, lebo po pár týždňoch vyliečený rukoval nazad. Alebo dezertoval, chytili ho a skončil pred popravčou čatou. Vtedy nebolo žiadneho úniku pred vojnou. Tabuľky vedeli Nemci vždy vyplňovať precízne.
***
Pan Tau
Chce sa nám zmiznúť tak, ako to robil rozprávkový Pan Tau, ktorý si paličkou poklepal po svojom čiernom klobúku a zmizol. Aj my by sme najradšej zmizli domov, na našu domovskú základňu do teplého Karibiku. Zaklopeš si po helme a si preč.
Ale v skutočnosti to tak nefunguje, musíš si tú ukrutnú zimu odtrpieť v spacáku zahrabaný v snehovej nore až do rána. Rýchlo a správne spravený záhrab do dvojmetrového záveja ťa ochráni. A ráno ťa čaj z natrhaného ihličia postaví na nohy. Opäť vstávame do surovo šedivého, ostro mrazivého dňa. Pred nami je ešte osemdesiat kilometrov tichou, nehostinnou, zasneženou tundrou. Pozajtra by sme mali byť podľa prepočtov v cieli.
***
Rozmýšľame (čo iné robiť počas neskutočne dlhej noci?), či toto bude budúcnosť polovice sveta, až sa kvôli globálnemu otepľovaniu o päťdesiat rokov zastaví Golfský prúd? Život v norách, jaskyniach a záhraboch, ako nejakí Neandertálci? Ale asi si to ľudstvo vykoledovalo, lebo ten súčasný chaos a nenávisť pripomína obdobie pred pádom Rímskej ríše. Chorá spoločnosť s chorými ľuďmi nikdy nevytvorí zdravú spoločnosť, tak ako ju už nikdy viac nevybudovala v starom Ríme v šiestom storočí, v období hedonizmu, orgií, rozvratu a násilia. A potom prišiel náhly kolaps, do rozvráteného Ríma sa vovalili hordy divokých Germánov zo severu, so zdravou krvou a jasnou mysľou a zresetovali a vymietli celý ten zahnívajúci rímsky chliev. To bol ten transformačný bod zlomu. Čo mi to len pripomína?…
A až po tisícročí ticha začala na tých pamätných miestach opäť pomaly, ako tráva pomedzi zrúcaninami kolosea, vyrastať nová, zdravá spoločnosť, ktorá priniesla svetu osvietenstvo, barok, renesanciu, kultúru a prosperitu.
***
Nikel
Ale chybička v navigácii sa dnes vloudila. Omylom sme po lade prekročili ruské hranice. Prúser. Sme jeden kilometer v ruskom pohraničí, pri meste Nikel. Rota commandos prikrčených na brehu kontaminovaného zamrznutého jazera plného toxického svinstva, pozorujeme ďalekohľadmi toto kedysi strategické mesto, kde sa dlhé roky ťažil… no čo asi… nikel.
Zrazu sa k nám spoza ohybu zamrznutej zátoky veľkou rýchlosťou po lade blížia štyri snežné skútre s po zuby ozbrojenými ruskými pohraničníkmi.
Exfiltrácia! Plazíme sa za násyp, nazúvame lyže a po svojich stopách unikáme nazad. Kontrolujeme, či každý má svojho buddyho, spolubojovníka, s ktorým sa navzájom chránite. O hodinu sme v bezpečí nórskeho vnútrozemia. Taká hlúpa chyba v navigácii, ktorá nás mohla stáť život, v lepšom prípade zajatie a následný diplomatický konflikt. Ale ten by sa dal vyžehliť. Iné veci sa podarilo vyžehliť, zajatci a agenti sa vymieňajú bez mediálneho humbugu, v tichosti… Ako počas studenej vojny na Moste špiónov v Berlíne.
***
Ruský Macaulay Culkin
Pamätám si, ako sme rok po tejto udalosti boli ako súčasť jednej delegácie na prijatí u primátora Sankt Peterburgu. To bolo v čase, keď boli vzťahy prezidentov Chiraca a Jelcina na veľmi vysokej, ba až priateľskej úrovni. Okolo primátora Sobčaka sa ako ostrozraký rys stále motal jeho bezpečnostný poradca, taký nižší chlapík, čo sa veľmi podobal na Macaulaya Culkina z filmu Sám doma.
Keby len tí Rusi vedeli, že sme už rok predtým s nimi prišli do prvého priameho kontaktu a ozbrojení sa pohybovali po ruskom území, tak by sme z radnice len tak po svojich neodišli. A nebolo by to z dôvodu pitia vodky…
***
Bond girl
Ale svet je malý. O dvadsať rokov neskôr som sa v Bruseli na Stálom zastúpení stretával s jednou mladou, krásnou, tichou a očarujúcou Slovenkou, takou tajomnou Bond girl, ktorej mama bola spolužiačkou na Leningradskej univerzite… práve toho Sobčakovho vtedajšieho poradcu. Ale ani jej som nepovedal o našej Murmanskej eskapáde, ktovie kam by sa tá informácia dostala, ak by sa s tým raz doma dievča pochválilo rodičom. Možno až do Kremľa by sa to dostalo, lebo kamarátske linky treba predsa utužovať, či nie? Lebo ten poradca už veru nie je nikoho poradcom, ale sám má vlastných. Ale to dievča je stále krásnym dievčaťom s prístupom k citlivým informáciám.
***
– Kde si sa naučil po francúzsky?… pýta sa ma v piatok večer tmavovlasá Bond Girl s krásnym, rusky znejúcim menom, pozerajúc z okna útulného bruselského hotela, pod ktorým sa pomaly vlečie riava áut.
– Ďaleko za horizontom, kde presne, to ti nemôžem povedať… ale môžem ti to napísať jazykom na tvoje odhalené lýtko… šepkám jej, nakláňajúc sa nad Ninou, ležiacou ako Venuša na posteli.
– To je príliš dlhý názov, strácam sa v tom, ale pokračuj… šepká mi Bond Girl. Strácam sa kdesi v jej tele, tak dlhé to slovo je…
Tri slová, obyčajné slová… spievali kedysi dávno Miro Žbirka s Marikou Gombitovou vo filme Neberte nám princeznú. Ale tie tri slová ostali iba medzi nami. S týmto sa Bond Girl doma rodičom iste nezdôverí. Ani ruskému cárovi.
.
.
.
Foto: ja, www.google.com/maps, pravda.sk
Celá debata | RSS tejto debaty