RescueRanger

Včerajší večer v Štrasburgu mal zvláštnu chuť. Niečo medzi červeným vínom, vlhkým kameňom starého mesta a pocitom, že sa tu vždy deje viac, než je na prvý pohľad viditeľné. Sedel som včera v reštaurácii s europoslancom Blahom, ktorý rozprával tak, ako keby každé jeho slovo malo byť raz citované. A možno aj bude. Politika, ideológia, irónia. Smiali sme sa, ale každý z nás vedel, že to nie je celkom smiech. Keď sme sa rozlúčili, necítil som únavu. Skôr zvláštne napätie, ktoré vás núti pokračovať. Ako keď otvoríte dvere, za ktorými tušíte ďalší príbeh.

***

Dnešný večer bol ale iný. Tanečný Club Latin v centre Štrasburgu mal presne takú atmosféru, aká má v tanečnom klube byť: teplo, salsová hudba, ktorá sa lepí na kožu, tlmené svetlá, ktoré odpúšťajú všetko, čo sa má stať a lahodné drinky, ktorých nie je nikdy dosť. Prisadol som si k voľnému stolu, objednal si kubánsky rum a chvíľu som len sledoval parket. Páry sa miešali, dotýkali, vzďaľovali. Salsa je vlastne taký kontrolovaný chaos.

A potom prišli. Tri dievčatá, smiech, roztrasené vlasy po tanci. A medzi nimi ona.

Zbadala ma skôr, než som stihol dopiť prvý dúšok. Ten pohľad som dešifroval hneď. Nebol prekvapený. Bol presný. Ako keď niekto konečne nájde odpoveď na otázku, ktorú nosil v hlave celú tú dlhú dobu.

– Ty?… opýtala sa, ale znelo to skôr ako rečnícka otázka.

– Ja… odvetil som s úprimným prekvapením.

Bola to ona. Dievča z letiskového autobusu. Príťažlivá blondína, ktorú som sediac vedľa mňa cestou do Štrasburgu z frankfurtského letiska ignoroval s takou dôslednosťou, že to na ňu muselo pôsobiť ako osobná urážka. Ale ona bola zo mňa namäkko. Nebadane sa ma dotýkala ramenom, vypytovala na nezmysly, len aby mohla nadviazať rozhovor, ale ja som ju poctivo ignoroval. Naoplátku. Veď čítajte tu, pochopíte prečo. A keď sme vystupovali, dala mi facku. Rýchlu, štipľavú, takmer profesionálnu. Z čistej ženskej hrdosti.

– Stále ignoruješ ženy, alebo si sa už polepšil?… spýtala sa a sadla si oproti mne.

– Zlepšujem sa… povedal som. Pomaly...

Sadli sme si bližšie k sebe, na dotyk kolien.

– Kristína… predstavila sa, keď sme si priťukli na prípitok.

– Viem… odpovedal som.

– Samozrejme, že nevieš... zasmiala sa.

Ľady sa prelomili. Nadviazali sme normálny mužsko-ženský rozhovor. A potom to prišlo…

Hudba nás vtiahla skôr, než sme stihli dokončiť druhú vetu. Na parkete sa vzdialenosť medzi nami rozpustila. Telo si pamätá veci, ktoré rozum nestíha analyzovať. Hodina prešla ako nič. Jej ruka v mojej, jej dych pri mojich perách.

Pozeráme si do očí. Všetko vyzerá veľmi nádejne na dnešný večer.

– Kde pracuješ?… pýtam sa je pošepky, aby som nenarušil intímnu atmosféru večera.

– Som asistentka europoslanca Pétera Magyara. Možno vieš, budúceho maďarského premiéra…

***

Svet sa mi na chvíľu zastavil. Potemnel. Nie dramaticky, skôr technicky. Ako keď niekto stlačí vypínač.

V hlave sa mi rozbehli mená, stretnutia, rozhovory, Budapešť, návšteva Viktora Orbána u Doriných rodičov, naša večerná účasť na pochode na podporu Pétera Magyara. Muža, o ktorom sa s nádejou hovorí v kuloároch európskych inštitúcií a ktorého teraz sledujú všetci s napätím. A ja som práve v náručí držal jeho poslaneckú asistentku. Keby tá vedela, že pred mesiacom som v náručí držal dcéru Orbánovho najlepšieho priateľa a volebného sponzora, s ktorým kujú volebného stratégiu… to nevymyslíš.

– Vyzeráš, že práve prepočítavaš pravdepodobnosť úspechu… poznamenala.

– Len si uvedomujem, že náhody majú zvláštny zmysel pre humor... usmejem sa.

***

Zasiahnuť do budúcnosti Maďarska…

Po záverečnej som odprevadil Kristínu domov. Starý dom, úzka ulica, svetlo, ktoré sa lámalo o mokré dlažby. Dúfal som, že tam hore získam viac. A nemyslím tým jej lono. To by bol len taký nepodstatný, i keď veľmi sladký bonus. Mňa však zaujíma niečo dôležitejšie: informácie, fotografie, dokumenty. Čas sa kráti, maďarské parlamentné voľby sú už za pár dní. Pomer síl je príliš vyrovnaný, výsledok príliš vratký na to, aby som len tak ležal s krásnou Kristínou v posteli a nezasiahol do budúcnosti Maďarska.

– Dnu ťa dnes nepustím… povedala a jemne ma odstrčila. Ani sa poriadne nepoznáme...

– Ani som to nečakal... zahováram sklamanie z odmietnutia. Ale spravodajská taktika je dôležitejšia, než kvôli nedočkavosti stratiť takýto cenný zdroj informácií.

– Klamár… zašepkala a usmiala sa. Zatvorila dvere a ja som ostal stáť na ulici s pocitom, že ten skutočne napínavý príbeh sa práve začal.

***

Na druhý deň som zavolal europoslancovi Blahovi, ktorého vizitku som vylovil z peňaženky. Našťastie som ju včera nehodil do koša… Pamätal si ma. V rýchlosti som mu vysvetlil situáciu. Mal som obavy, že zloží telefón, ale nezložil. Súhlasil. Veď ide o záchranu susednej krajiny. A on ako správny revolucionár sa s radosťou vrhá do každej bitky, rovnako ako jeho veľký vzor – Ernesto Che Guevara.

Plán vznikol rýchlo. Príliš rýchlo na to, aby bol bezpečný, ale presne tak rýchlo, ako to má byť, keď ide o niečo extrémne dôležité.

***

Ten obed bol nenápadný. Aspoň na prvý pohľad. Sedeli sme spolu, Kristína rozprávala o svojej asistentskej práci, o únave, o tom, ako sa politika mení na osobnú vec. A potom „náhodou“ prišiel Ľuboš Blaha. Prisadol si, akoby šiel okolo. Usmial sa, objednal si.

Chcete vidieť?…

A začal hovoriť. Pomaly začal Kristínu variť. Mierne zvyšoval plameň, vťahujúc ju do spárov svojho rečníckeho kuchárskeho umenia.

Je zvláštne sledovať, ako niekto ovláda slová. Nie ako nástroj, ale ako prostredie. Kristína ho počúvala bez zábran. Vypla všetky kontrolky. Každá veta sa jej zapisovala priamo do výrazu.

Chválil Pétera Magyara. Jeho schopnosti, jeho potenciál byť budúcim premiérom. Farbisto ukázal jeho miesto na mape budúcej európskej politickej scény. Nebola to kritika. Bola to rafinovaná pochvala, ktorá otvára dvere.

A Kristína tie dvere otvorila.

– On sa stretáva s ľuďmi, ktorých by ste nečakali… povedala. Chcete vidieť?… naivne sa nás spýtala, už dokonale uvarená smeráckym majstrom reči.

Mobil. Fotky. Rýchle pohľady, ale dosť na to, aby sme vedeli, čo vidíme. Mená, ktoré sa objavujú na titulných stranách konšpiračných médií. Tváre, ktoré rozhodujú o veciach, o ktorých sa verejne nehlasuje. A medzi nimi arciknieža amerického liberalizmu.

Špionážne Labutie jazero…

Dohody, ktoré ešte nie sú oficiálne na papieri. Ale už existujú. Len sa čaká na Magyarovo víťazstvo. Operácia Piroska je v plnom prúde. Americká, slovenská, maďarská i francúzska tajná služba sú teraz v defenzíve, zatlačení do kúta uniknutými odposluchmi Orbánovho ministra zahraničia Pétera Szijárta. A k tomu obštrukcie okolo ropovodu Družba, neúmerne sa zvyšujúce ceny benzínu, kritika na ľudské práva… rovnaký scenár, ako pred dvomi rokmi vo Venezuele. Krásne skoordinovaná spravodajská choreografia, také špionážne Labutie jazero. ibaže namiesto labutí po javisku skáče oranžový káčer Donald a pár potrafených nemeckých husí. Ale tentokrát to hrajú proti sebe. To mi prebehlo hlavou ako varovanie.

***

Ale ešte som tu ja. I keď som dostal jasný príkaz nezasahovať. Cítim sa ako Gavrilo Princip, keď v Sarajeve po rannom neúspešnom debakli so zlyhanou bombou o dve hodiny neskôr priamo pred kaviarňou, pred ktorou rezignovane popíjal kávu, zastalo auto s následníkom trónu Františkom Ferdinandom. No neber to… a využil príležitosť.

Musím tieto informácie získať. Maďarsko je v smrteľnom nebezpečenstve. Ak by sa k týmto súborom dostali nepriateľské spravodajské služby, pre našich južných susedov by to dopadlo katastrofou.

Hovorím si, koho tým vlastne zachraňujem? Orbána či Magyara? Možno oboch. A možno iba krásnu, prostorekú Kristínu, aby sa jej niečo nestalo…

***

Vymazať všetko…

Na druhý večer sme boli opäť v Clube Latin. Hudba bola hlasnejšia. Alebo som bol len viac sústredený. Tancovala. Smiala sa. Dotýkala sa sveta tak, ako sa ho dotýkajú ľudia, ktorí netušia, že sú súčasťou niečoho väčšieho.

Keď ju požiadal o tanec iný muž, prikývla. Bez váhania. Zostal som pri stole. Jej mobil bol vedľa pohára.

Niektoré momenty sa nedajú analyzovať. Len sa dejú. Prsty, obrazovka, pár sekúnd. Prenos súborov. Emailová adresa, ktorú si nepamätáte, ale váš mozog ju inštinktívne pozná.

Hotovo…

A potom nekompromisný príkaz: „VYMAZAŤ VŠETKO“. Chránim tak zároveň i Kristínu, keď je taká nevinne prostoreká a nepozorná. V iných situáciách nech si kľudne nedáva pozor, ale na mobil vždy. Tieto fotky sú príliš nebezpečné v jej nezaheslovanom mobile…

Vrátil som jej ho presne tam, kde ležal. Iba odľahčený o niekoľko gigabajtov súborov a fotiek.

Keď sa spotená vrátila z parketu, pozrela sa na mňa zvláštne.

– Mám pocit, že si zase niečo urobil…

– Len som ťa sledoval pri tanci… odpovedám s úsmevom.

***

Po záverečnej som Kristínu opäť odprevadil domov. Tentokrát ma už nenechala stáť pred bránou. A hoci ma pri tom trochu svrbelo svedomie, vynahradil som jej ten vyprázdnený mobil naplnením jej fyzických túžob. A verím, že najbližšie dva dni bude pri každom sedavom pohybe v spomienkach pri mne a na prezeranie archívu fotiek ani len nepomyslí…

A to už bude v Maďarsku po parlamentných voľbách. A či sa to podarilo zúročiť? To už je iný príbeh. Zistíte to sami túto nedeľu. Môžete si vsadiť na víťaza…

***

A poučenie?

Nikdy neignoruj ženu sediacu vedľa teba v autobuse, keď sa jej páčiš. Môže ťa to stáť jednu facku. Alebo tým zachrániš tajnú misiu. A ak máš šťastie… oboje.

.

.

.

.

.

.

Foto: ja, AI