RescueRanger

Ráno v Paríži má chuť kávy a maslových croisantov. Ich vôňa ti otvorí oči skôr, než ich stihneš večer poriadne zavrieť. Mňa zobudil klaksón – nie ten bežný mestský, ale ten zúfalý, ktorý kričí do úzkej uličky ako zranené zviera. Smetiari. Niekto zaparkoval auto v ceste tak hlúpo, že by si povedal, že to bol umelecký výkon.

Ležal som ešte chvíľu. Strop nad posteľou bol popraskaný ako mapa starých frontových línií. Poznal som detailne každú z nich. A koľko žien si ich ležiac tu na chrbte s pohľadom upretým do stropu, vrývalo do pamäti tiež… Vedel som, kam tie línie vedú. K ničomu dobrému.

– Tak teda vstávaj, commandeur… povedal som si nahlas. Hlas mi znel cudzí. Vždy znie cudzo, keď sa zobudíš sám.

Sprcha bola rýchla, studená, presne taká, akú potrebuješ, keď nechceš rozmýšľať. Zrkadlo mi ukázalo muža, ktorý by mal vedieť menej, než chce.

Objednal som si taxi. O pol deviatej mi ide vlak zo stanice Gare de l’Est. Staré dobré TGV – francúzska odpoveď na otázku: ako rýchlo môžeš utiecť pred vlastným životom.

Miesta je tam ako v lietadle, len bez ilúzie, že vyletíš niekam vysoko. Sedadlá mäkké, ľudia tvrdí. Vedľa mňa sedela pekná štyridsiatka s dlhými, nahladko oholenými nohami, ktorá voňala draho a po problémoch. Takých som poznal dosť na to, aby som sa na ňu nepozeral. Aj som to tak urobil.

– Idete do Štrasburgu?… spýtala sa ma, hltajúc pohľadom môj hrudník. Zjavne chcela nadviazať konverzáciu, mysliac si, že sa počas jazdy zblížime natoľko, že ju v Štrasburgu pozvem na večeru a potom mi ona na hotelovej izbe ukáže krásy tohto mesta dole bez…

– Len prechádzam… povedal som bez záujmu.

Usmiala sa. Vedela, že klamem. Ja som vedel, že to vie. A tak sme si boli kvit.

Vlak sa rozbehol. Paríž sa rozpadol na kúsky domina za oknom. Niektoré mestá ťa nechcú pustiť. Iné ťa pustia až príliš rýchlo.

***

O dve hodiny neskôr som vystúpil v Štrasburgu. Stanica bola presne taká, akú si pamätám – čistá, upravená, trochu sterilná. Ako žena, ktorá sa rozhodla zabudnúť, kým bola.

Hotel Jean Sebastien Bach pri Parku Orangerie ma privítal tichom. To ticho malo váhu. Na recepcii sedel mladík, ktorý ešte veril v poriadok vecí.

– Vitajte späť, monsieur… povedal.

To „späť“ mi nesedelo. Nikam sa v skutočnosti nevraciaš. Len obchádzaš kruhy.

Izba bola rovnaká. Posteľ, okno, výhľad na park, ktorý predstieral pokoj. Európsky parlament v diaľke vyzeral ako chrám. Lenže viem, že v chrámoch sa najlepšie obchoduje s hriechom.

Na obed som išiel do kantíny nášho regimentu, kde som kedysi dávno absolvoval prijímač. Tri ulice za hotelom, presne tam, kde si to pamätám. Pach jedla, ktoré nikdy nechce byť gurmánske a mužov, ktorí si už dávno prestali niečo dokazovať.

Sedeli tam. Dvaja starí spolubojovníci. Oči mali rovnaké. Unavené. Ale ostré.

– Pozri sa, kto ešte nezomrel… povedal jeden z nich.

– Snažím sa vás dobehnúť… odpovedal som.

Smiech. Suchý, krátky, ako výstrel.

Jedlo bolo jednoduché. Mäso, zemiaky, spomienky. Rozprávali sme sa o Camerone. O slávnosti, ktorá má pripomínať česť, ale väčšinou pripomína, koľko z nej sa stratilo.

– Prídeš?… spýtal sa druhý.

– Áno. ale nie sem… povedal som. Pôjdem k našim, do Karibiku…

Prikývli. Rozumeli. Niektoré veci netreba vysvetľovať.

Popoludnie sa vlieklo ako zle zvolená milenka. Vedel som, že večer prinesie niečo, čo nechcem, ale potrebujem.

Ľuboš Blaha…

Reštaurácia Buerehiesel s otvorenou záhradnou terasou neďaleko Európskeho parlamentu bola plná. Úradníci, asistenti, ľudia v oblekoch, ktorí si myslia, že svet sa dá riadiť ako excelová tabuľka. Omyl.

Sadol som si. Objednal som si veľký tanier s voňavými syrmi a nemeckými klobásami a k tomu suché alsaské červené víno, ktoré som ani nemal chuť piť. Ale čo iné k francúzskym syrom?

A potom som ho zbadal…

Ľuboš Blaha… Neprehliadnuteľný. Intelektuálny jadrový reaktor myšlienok. Sedel pri vedľajšom stole a s dvomi Nemcami sediacimi od neho cez uličku sa vášnivo rozprával. Nie, nehovoril – varil ich. Slová mu šľahali z úst ako plamene. Mal publikum. A oni horeli.

Nebezpečný človek. Nie preto, čo hovorí. Ale preto, že tomu sám verí a vie presvedčiť aj ostatných. Talentu veru má na rozdávanie, revolucionár jeden. Preto proti nemu žiadny politický samovrah nechce ísť do televíznej debaty. Vyhoreli by ako slamené fakle. Dvadsať takýchto Blahov a Slovensko by vyzeralo inak…

Počúval som ho hodnú chvíľu. Stačilo. Nemohol som sa pri tom sústrediť na tie lahodné syry. Keď skončil, zdvihol som pohár.

– Na zdravie!… povedal som.

Pozrel na mňa. Zvedavo. Ostražito.

– Poznáme sa?… spýtal sa.

– Nie… usmial som sa. Ale mali by sme...

Prisadol som si bez pozvania. Také veci robím často. Väčšinou sa to ale nevypláca.

– Pekne ste ich ugrilovali… kývol som smerom k Nemcom, sediacich pri vedľajšom stole.

– Snažím sa hovoriť pravdu… odpovedal.

– To je nebezpečný zvyk, majstre… povedal som.

Nalial som si víno. Ponúkol som mu. Aj to je forma testu.

– Viete… začal som pomaly. Kubánska revolúcia neskončí tak, ako si myslíte. Ukrajina vydrží dlhšie, než by si kto želal. Maďarské voľby budú špinavšie, než si vôbec viete predstaviť. A nový svetový poriadok… ten sa už dávno nakreslil. Len nie tam, kam sa pozeráte s toľkým obdivom...

Mlčal. Dobré znamenie.

– A ten oranžový americký káčer… pokračoval som. Ten si už vybral...

– Koho?… spýtal sa ticho.

Naklonil som sa k nemu bližšie. Voňal po politike a ambíciách. Nepríjemná kombinácia.

– Budúcu francúzsku prezidentku, jednu vašu významnú kolegyňu, europoslankyňu… zašepkal som. Stačí sa pozrieť, koho pozval minulý rok na svoju prezidentskú inauguráciu. A koho nie...

Jeho oči sa zúžili.

– Odkiaľ to viete?…

Usmial som sa. Ten úsmev som si šetril.

– Povedzme, že niektoré dvere sa mi ešte stále otvárajú…

Pohľad mu skĺzol na mňa. Hodnotil. Počítal.

– A ešte niečo… prehodil som zľahka. Tá červená hviezda vo Vašej poslaneckej vitríne… dal by som ju skontrolovať. Nie kvôli symbolike. Kvôli technike…

Zamrzol.

Ticho medzi nami zhustlo. Také ticho poznám. Predchádza problémom.

– Myslíte odposluch?… spýtal sa s doširoka otvorenými očami.

– Myslím, že svet je menší, než si myslíte. A niektorí priatelia majú lepšie uši, než by mali mať...

Oprel som sa o operadlo a odpil z pohára vína.

***

Vonku sa stmievalo. Svetlá europarlamentu sa rozžiarili. Vyzerali ako maják. Lenže ja viem, že niektoré majáky vedú lode na skaly.

Vstal som.

– Bolo mi potešením, pán Blaha… povedal som.

Podal som mu ruku. Niektoré spojenia treba spečatiť.

Keď som vstával od stola, cítil som jeho pohľad na chrbte. Ťažký. Neistý. Premýšľa. Ako každý intelektuál, pokiaľ nespí.

***

Venceremos!

Vonku bol chlad. Ten príjemný, ktorý ťa drží pri živote. Zapálil som si kubánsku cigaru Cohiba Esplendidos. Nakúpil som si ich do zásoby, kým ich ešte z Kuby vyvážajú. Treba sa rýchlo zásobiť. Lebo onedlho ich všetky zhabe oranžový americký káčer.

Dym cigary stúpal pomaly, ako pravda, ktorú nikto nechce počuť.

– Venceremos!… zamrmlal som si pre seba vo dverách reštaurácie pri odchode, pozrúc na sediaceho Ľuboša Blahu.

Nie preto, že by som tomu veril. Ale preto, že niektoré lži sa hovoria lepšie nahlas.

.

.

.

.

.

Foto: ja, AI