RescueRanger

Naša misia sa tu (…) chýli ku koncu. Raketové útoky na veľké mestá už takmer ustali. Život sa vracia do starých koľají aj tam, kde sa pred pár týždňami zatvárali dvere ambasád. Diplomatická štvrť, ktorá ešte nedávno pripomínala opustené kulisy vojnového filmu, znovu ožíva.

Veľvyslanci sa vracajú zo svojich dočasných útočísk – z vojenských základní spriatelených armád, z hotelov v susedných krajinách, z miest, kde ich rakety nemohli prekvapiť počas ranného espressa. Znovu nastupujú do svojich kancelárií.

Doma za tabuľkový plat…

Na ich stoloch leží vrstva prachu. Niektoré okná sú rozbité. Na dvore susednej rezidencie nemeckého veľvyslanca ležali pokrútené trosky zostrelenej iránskej rakety. Ale škody boli minimálne. V diplomatickom svete totiž existuje jednoduchá matematika.

Rozbité okno stojí pár sto eur. Nový stôl pár tisíc. Ale trčať pol roka stiahnutí v bezpečí doma na ústredí na slovenskom ministerstve zahraničia? To znamená tabuľkový plat namiesto veľkorysej diplomatickej gáže. A to je rozdiel, ktorý cíti každý diplomat veľmi presne.

Tak sa oprašovali stoly. Otvorili sa sejfy. Zapli šifrovacie technické prostriedky. Čistili zaprášené klimatizácie. A áno – niektoré sekretárky, ktoré tri týždne tiež nemal kto prášiť, takisto znovu nastúpili do práce.

Diplomatický život sa tu vracia do starých koľají. Tých pár rakiet, čo sem tam preletí vysoko nad našimi hlavami, to je akceptovateľné riziko. Za tie peniaze…

***

Ja som medzitým pár razy denne pendloval na letisko. Väčšina ľudí odtiaľto v panike odlieta, ale tí, pre ktorých sú krízové situácie denným chlebom, sem prilietajú. A tak som popri čakaní na „našich“ mal dostatok času sledovať turistov, ktorých evakuovali z celého regiónu.

Zvláštna kategória cestujúcich. Keby ste ich sledovali pár dní predtým na hotelovej terase pri bazénoch, povedali by ste si: toto sú ľudia, ktorých nič na svete nedokáže vyľakať. Ešte včera večer sa smiali. A Slovákov medzi nimi spoznáte okamžite. Vyholené hlavy, hlasné skupinky, pivo v ruke, aj keď je deväť ráno. A ten typický hlučný smiech, ktorý bolo počuť cez celú lobby.

***

Štátne lietadlo…

Ale potom prišla prvá správa. Sirény. Uzavreté letiská. Rakety. A zrazu sa všetci zmenili. O pár hodín neskôr stáli v rade pred evakuačným autobusom ako ovce v košiari. Ticho. Vypúlené oči. Nervózne pohľady na oblohu. Niektorí stále držali v ruke plechovku piva, ale už ju nepili. Len ju zvierali ako nejaký absurdný talizman. ktorým maskovali svoj strach. Panika má zvláštnu schopnosť meniť ľudí. Sebavedomý turista sa v nej mení na vystrašené dieťa.

A najzaujímavejšie je, ako rýchlo sa vtedy mení aj pohľad na politiku. Ešte deň predtým by vám mnohí z nich vysvetľovali, čo všetko je na Slovensku zlé. Ako štát nič nerobí. Ako politici myslia len na seba. A potom sa ozve slovo repatriácia. A zrazu sú všetci radi, že existuje štátne lietadlo.

Zrazu sú dobrí aj Fico s Blanárom, na ktorých ešte včera nadávali pri pive, ponorení v hotelovom bazéne. Zrazu je dobrý každý, kto ich dokáže dostať domov. Bezplatne samozrejme…

Stál som tam a sledoval tú zvláštnu scénu. Silní chlapi s tetovaniami. Nahladko vyholené dievčatá z luxusných eskortov. Podnikatelia v šortkách. Bežní turisti s rodinkami v žabkách, ktorí z Ázie tesne nestihli svoj nadväzujúci let do Európy a ktorí sa v tomto umelom svete luxusu uprostred ničoho vôbec neplánovali zdržať. Všetci naraz tichí. Nikto sa už nesmial. Len čakali. Na autobus. Na lietadlo. Na návrat domov.

***

A ja som si uvedomil jednu vec. Panika je ako búrka na mori. Príde náhle. Rozbúri všetko okolo. A potom – rovnako náhle – odíde. Dnes už sa situácia upokojila.

Cestovné kancelárie hlásia nové objednávky. Hotely na celom Arabskom polostrove sa znovu plnia rezerváciami. S brutálnymi zľavami. Na ambasádach sa znovu varia ranné kávy. A tí istí ľudia, ktorí pred tromi týždňami stáli vystrašení v rade na evakuačný let, dnes znovu sedia pri počítači. Pozerajú last minute ponuky.

A klikajú na tlačidlo: Rezervovať dovolenku.

Lebo človek má krátku pamäť. A odvaha, ktorá sa rodí pri pohľade na lacnú letenku, je niekedy silnejšia, než spomienka na jačiace sirény.

.

.

.

.

.

Foto: ja, AI