RescueRanger

V týchto dňoch sa nachádzam niekde, kde to smrdí prázdnymi nábojnicami, jačiacimi sirénami a vystrašenými diplomatmi, ktorých treba prepraviť do bezpečia. Preto vám dnes rozpoviem jeden svoj starší zážitok, s ktorým keď som sa kedysi verejne pochválil, dostal som pri mojej následnej návšteve domoviny na druhý deň ráno nepríjemnú a veľmi zvedavú návštevu, vypytujúcu sa na každý detail. A novinári to zrovna neboli…

Dnes je piatok, trinásteho… na deň presne dvadsaťštyri rokov od okamihu, kedy sa tá divoká lavína udalostí spustila…

***

Stretol som ju na pláži Bondi Beach v Sydney. Úplnou náhodou, v plážovej reštaurácii, čakajúc na jedlo. Dali sme sa do reči, je tu vraj na dvojmesačnom jazykovom pobyte, ktorý jej platí firma, zlepšuje si angličtinu a že potom cestuje ďalej, do Juhoafrickej republiky. Mladé, pekné, usmievavé dievča, vekom do tridsiatky, tak akurát „do ruky“, ako sa hovorí.

Inge. Ingrid, Inka, Igi… záleží na vás, ako veľmi sa chcete hrať so zdrobneninami. To je ako so Silviami – Sisa, Sislík, Siska (s tou Siskou opatrne, lebo to začína pripomínať slovenskú tajnú službu…).

Spy Girl…

So Slovákmi sa tu vraj nekontaktuje, hoci ich je tu veľa. Prišla sa učiť angličtinu, nie slovenčinu. Ale keď sme sa už spoznali, trochu sme si padli do oka. Aspoň som si to myslel, že to ja som ju očaril svojim šarmom, ktorý platí na ženy bez výnimky veku i vyznania. Pripomínala mi filmovú Barbarellu, koketnú a pritom záhadnú prieskumníčku z vesmíru, vyslanú na svoju utajenú misiu. Taká austrálska Spy Girl…

***

Prisunul som si pod jej slnečník svoj uterák a už sme sa len rozprávali s daiquiri v ruke. Tu na južnej pologuli práve končí horúce austrálske leto, takže každý zostávajúci teplý deň treba využiť na maximum. Bondi Beach je slávna pláž, ktorá sa nachádza asi dva kilometre južne pod Watsonovým zálivom na východe Sydney. Je to miesto skvelého kúpania, prechádzok, surfovania, skrátka na totálny relax.

Stretnete tu kdekoho, dokonca som tu stretol dovolenkovať bývalého člena francúzskeho komanda z DGSE, ktorý kedysi dávno v blízkom novozélandskom Aucklande poslal ku dnu Rainbow Warrior, loď ekologického hnutia Greenpeace. Aspoň teda dúfam, že tu dovolenkoval a nepripravoval zasa nejakú akciu… No skrátka, stretnete tu pestrú vzorku ľudí.

Medzinárodný deň leča s Adelou Vinczeovou…

Inge bola veľmi inteligentná, niekedy dokonca príliš rýchlo plodila brilantné myšlienky vo svojej hlavičke. Ako automat na myšlienky – vhodíš mincu, stroj začne tlačiť na rolku myšlienky a nie a nie sa zastaviť, máš ich už plné vrecká, nemáš ich už kam strkať, tak rezignuješ a začínaš ich vypúšťať pomedzi prsty a už len čakáš, kedy sa automatu minie kredit.

***

Len tak naokraj k tomu myšlienkovému trysku: Pred pár rokmi v lete, idúc v Bratislave po ulici som sa úplnou náhodou ocitol na úlete zvanom Medzinárodný deň leča, organizovanom Fun Rádiom, keď mi na chodníku pred rádiom skočila do úsmevu Adela Vinczeová s pozvaním na lečo a Viktor Vincze mi ho podal cez také prťavé zamrežované okienko z pivnice – bolo ním vlastnoručne uvarené (Viktor, bolo úplne bez chuti…) a ja som ho jedol stojac sám s Adelou pri vysokom barovom stolíku pred vchodom do rádia. Nechutilo mi, no ale nedaj si ho s Adelou Vinczeovou… keď pozýva…

Bolo mi veľmi trápne iba tak s ňou pri tom leče stáť a pozerať si navzájom do očí, lebo som od prekvapenia z celej akcie nedostal zo seba jedinú hlbšiu myšlienku a ona si aj tak išla svoje – guľometná paľba britkých myšlienok o leče a ja som len počúval a jedol z plastového téglika to ich riedke lečo bez chuti. Ako taký bezďák… Nedokázal som zareagovať na jedinú jej myšlienku. Musela mať zo mňa fakt plytký dojem.

Lečo fakt nie, ani ako úlet. Je pre mňa neuchopiteľné, na plytkú lyžičku nenabrateľné, vytekalo mi z nej, rovnako ako z mysle. Speedy Adela…

***

Ale späť od Adelinho leča do Sydney… Na štvrtý deň ma Inge na pláži poprosila, či by som ju nepomohol presťahovať do nového bytu. Jasnačka, aspoň omrknem, kde býva. Dohodli sme sa, že sa po mňa zastaví na druhý deň ráno pred deviatou.

Prišla po mňa na veľkom americkom off-roade. Podivil som sa, že to musí mať fakt dosť peňazí na prenájom takéhoto veľkého, užraného auta, ale neriešil som to, korporát jej to platí, tak čo ma do toho. Išli sme do jej prenajatého bytu na 46 Milson Road, čo je vcelku vychytená rezidenčná štvrť povyše zálivu, kúsok od ikonického mosta Harbour Bridge, kde sa odpaľujú tie slávne novoročné ohňostroje.

Šesť veľkých škatúľ zo Slovenska…

– Inge, odtiaľto sa sťahuješ?… Kto už má v tomto meste lepší výhľad, než ty… Ideš do lacnejšieho? Firma ti priškrtila rozpočet?… pýtam sa jej ohúrený, keď som sa pozrel z jej balkóna. Panoramatický výhľad na most, na Operu, na prístav…

Neodpovedala mi, namiesto toho mi ukázala prstom na šesť veľkých opáskovaných škatúľ vo vedľajšej izbe. Stál som pred nimi ako pyrotechnik pred nástražným systémom, takým divným dojmom na mňa pôsobili. Všimol som si, že majú slovenskú potlač a zjavne ich Inge vôbec nevybaľovala, lebo boli celé skrz naskrz oblepené tými odpudivými, hrubými, hnedými poštárskymi lepiacimi páskami.

– Pohni sa, musím vrátiť kľúče… vraví v chvate. Odvláčil som ťažké škatule do auta, Inge odovzdala na stráženej recepcii kľúče, niečo vypodpisovala, naštartovala svoj „tank“, nastavila v navigácii Kangaroo Point Road č. 30 a vyrazili sme. Išli sme cez celé mesto, asi tridsať kilometrov, ale bol to veľmi pekný road trip. Bola sobota, žiadne zápchy. Užíval som si jazdu.

Nové ubytovanie bolo z iného sveta. Nie byt, ale nový dom. Na kopci, s krásnym výhľadom na Botany Bay. Nenápadný, ale na prvý pohľad zabezpečený. Plot zo železných roxorov, na prvý pohľad preleziteľný, ale čoho sa zachytíte? Iba železné špice, ak sa nechcete napichnúť, tak prelezenie vzdáte. Taký majú tiež na vyhliadkovej terase na Víťaznom oblúku v Paríži. Vedia prečo.

– Fíha, tak tento prenájom iste nebol za „padíka“, načo ti je taký dom?… pýtam sa jej.

– Potrebovala som zmenu. Čo sa stále vypytuješ, platíš to snáď ty?… kontruje mi drzo Inge.
Začali sme vybaľovať, no trvalo nám to krátko, pretože krabice mi Inge nedovolila vybaliť, iba zložiť do garáže. Osobné veci už mala v dome nasťahované a vybalené, takže sme vybaľovali len drobnosti. Počítač, kameru, šálky, cestovnú žehličku a také blbinky.

Nikde som však nevidel žiadnu učebnicu angličtiny, ale už som sa nepýtal na nič, štýl odpovede som mohol predvídať… Keď sme vybalili, previedla ma po dome. Ako som si hneď všimol (som na to cvičený), samotný dom mal na všetkých oknách bezpečnostné fólie, alarm, decentne skryté mini kamery vnútri i vonku (žiadne ohavné priemyselné krabice), pohybové senzory okolo celého domu, nenápadnú krátkovlnnú anténu na streche. Ako nejaká utajená rezidentúra rozviedky. A ako som neskôr na vlastnej koži zistil, mal aj únikovú miestnosť… Ukázala mi sprchu a povedala, že sa môžem po tejto šichte osprchovať, i ona to potrebuje.

V takýchto štekloch leda tak na striptíz!

OK, povedal som si, možno niečo bude… (to si dofantazírujte sami)… tak som sa osprchoval a čakal sediac na pohodlnej koženej sedačke s výhľadom na zátoku Oyster Bay. Po chvíli prišla Inge, ale nie v župane, naopak, bola nahodená vo večernom outfite a v lodičkách na veľmi vysokých podpätkoch, ktoré po mramorovej dlažbe robili klik – klak.

V ruke mala dva vínové poháre a fľašu exkluzívneho juhoafrického cabernetu z vinárstva z Novej Constantie. Prisadla si ku mne na sedačku a podala mi pohár. Neprestajne som pritom hľadel na jej krásnu blúzku. Priťukli sme si, až kvapka vína z môjho pohára vyšplechla na jej zápästie.

– Nevadí… povedala blahosklonne a zotrela si ju. – O koľkej ideme na salsu?… spýtala sa nevzrušene, akoby nič.

– V takýchto štekloch? Čo si sa zbláznila? V týchto môžeš ísť leda tak na striptíz!… odvetil som káravo.

– Tak poďme na striptíz… odpovedá nenútene a prehrabla si vlasy. Rada sa inšpirujem…

***

Dekel mi odstrelilo až na Mars…

– Veď ma aj tak chceš len pretiahnuť, nie som slepá, vidím ako sa mi stále pozeráš na bradavky. Kvôli čomu som naostro? Čakám, že ma na salse poriadne vyzvŕtaš a potom tam niekde zatiahneš, tak sa to robieva na latino party, či nie? Romantika musí byť, keď už sme tu na druhom konci sveta… Alebo ideme na ten striptíz… pýta sa s nahodeným výrazom naivky, klipkajúc mihalnicami, že ani mím Sládek by to nezahral lepšie.

– Zlatko, salsa je vážna vec, ehmm, to je umenie … ostaňme doma, pustím hudbu, zatancujeme si na terase… trápne kontrujem.

– Vieš komu to navrhuj… ale dobre, chceš si tam užívať sám s miestnymi tanečnicami. V čom sú lepšie než ja?… vrčí na mňa.

Mlčím. Na toto nenachádzam zmysluplnú obranu. Popíjame víno, pozerajúc na zátoku. Tichá domácnosť… So ženami sa o večernom programe nehádajte…

Streda…

– Do péčka, tak nič… pomyslel som si a moja predstava kámasutry sa rozplynula ako bublinky šampanského. Pokazil som, čo som len mohol. Kvôli nejakým blbým botám.

Zrazu sme začuli, ako po okolí zátoky poletuje malé športové lietadlo. Dosť nízko nad obytnou zónou, porušuje letové predpisy, pomyslím si. Zaregistrovala ho i Inge. Znervóznela.

– Poďme dovnútra… povedala, vstala a odkráčala do bezpečia domu. Niekomu smskovala. Pípla jej spätná smska. Prečítala si ju a povedala mi:

– Príď v stredu večer, pomôžeš mi s niečím, samozrejme, ak chceš…

– Hmm, streda…že či chcem?… pomyslel som si.

***

Do stredy sme sa nevideli, ani neboli v telefonickom kontakte. V stredu podvečer, už zapadalo slnko, som si vzal taxíka a dorazil k nej na Kangaroo Point Road. Brána bola vypáčená, na vchodových dverách boli škrabance a rovnako aj na garáži. Na prvý pohľad pokus o vlámanie. Inge ma už čakala.

– Nepýtaj sa, nič neukradli, zjavne nejakí feťáci. Už tu aj tak nič nemám, sťahujem sa. Nie je to tu bezpečné… vraví mi stručne. Pozvala ma dovnútra. Sadli sme si hore na prvé poschodie do obývačky.

– Počuj, ide po mne stalker, môj učiteľ angličtiny, v poslednom čase ma prenasleduje, asi sa mu zjavne páčim a myslí si, že ma ako nejakú chuderku z Európy môže dostať. Zmenila som aj jazykovú školu, ale našiel ma opäť. Potrebujem sa na pár dní u teba ubytovať, tajne, bez registrácie na hoteli, len tak naľahko, je to možné?… pýta sa ma.

Šklblo ma až niekde… pri predstave, že sa budem musieť s touto vyšportovanou ženou deliť o manželskú posteľ. Lebo na gauči v obývačke rozhodne po gentlemansky spať nebudem. U seba doma. No iste…

– Noo… porozmýšľam o tom… naťahujem Inge. Moje škádlenie zrazu prerušuje zvuk približujúceho sa vrtuľníka.

Escape room…

Zvuk je stále hlasnejší, prerušujeme preto rozhovor. Čakáme, kým preletí, aby sme mohli pokračovať v rozhovore, ale zvuk sa nestišoval. Zrazu rana ako z dela, na pozemok sa vrútilo veľké čierne SUV Chevrolet Silverado, rozraziac bránu. Druhé, také isté zastalo na chodníku. Vyskakuje z nich zo desať chlapov v čiernych kombinézach, helmách a so samopalmi, jeden vyberá z auta dvojručné železné baranidlo. Zo strechy počuť buchnutie. Vrtuľník pristál. V celom dome zhaslo svetlo a rozozvučal sa alarm.

– Poď rýchlo za mnou… zavelí Inge, schmatne z barového pultu malý cestovný ruksak a cupitá vo vysokých lodičkách do kúpeľne, so mnou v pätách. Otvorí kúpeľňovú skriňu na uteráky, vyhadzuje ich von, zatlačí za jednu poličku a odklopí zadnú falošnú stenu. Tajný vchod do nejakej tmavej miestnosti. Escape room, úniková miestnosť, pochopil som. Vbehli sme dovnútra. Zavrela za sebou falošnú stenu.

– Inge, tu nás nájdu, podľa tých vyhádzaných uterákov… hovorím jej. Odklopí poklop na podlahe miestnosti. O stenu je privarený železný rebrík. Na dno nedovidím, je tam tma.

– Lez dole… zavelí rázne. Šplháme dole, asi desať metrov, to musí byť niekam až do podzemia. Potom sa skrčení plazíme nejakou štôlňou, odhadom päťdesiat metrov a vychádzame z kríkov pri móle, o ktoré je priviazaný vodný skúter. Obzerám sa hore. Na horizonte vidím na streche obrysy vrtuľníka s otáčajúcimi sa rotormi a postavy pobehujúce s baterkami po dome.

– Wau… prekvapene pozerám okolo seba. Takto nejak zdrhal zo svojej vily Radovan Krejčíř. Skáčeme na vodný skúter, Inge ho šmahom ruky odväzuje z móla a štartuje. Vyrážame prudkou otočkou do tmy zátoky. Zásahová jednotka si nás nevšimla. Tma a hluk vrtuľníka zakryli náš rýchly útek.

***

Plavíme sa tryskom cez nočnú zátoku, orientujúc sa iba podľa svetiel na pobreží. Popod dva mosty, niekam von zo zátoky. Obzerám sa späť, na miesto, odkiaľ sme vyrazili. Ostáva za nami už iba nebadateľná vodná brázda.

I ja som kedysi takéto prepadové akcie poctivo trénoval, mal som takéto down raids v popise práce. Ale na oveľa profesionálnejšej úrovni a s iným podporným tímom. Nám by sa nestalo, že by nám cieľ unikol. Zaistili by sme všetky únikové cesty, v zátoke by boli pripravené rýchle člny, plán budovy by sme ovládali spamäti, nám by sa nestalo, že by nás prekvapila nejaká vybudovaná escape room. No ale miestni austrálski policajti, to nie sú žiadni SAS…

Po štvrťhodine rýchlej plavby zastavujeme pri brehu zátoky v šachorinách. Dokonalá skrýša pre skúter, keď ho nasledujúci deň budú hľadať. Nasleduje rýchly výsadok do plytkej vody, predieranie sa poddajnou vodnou vegetáciou, občas zastaneme, počúvame zvuky doliehajúce z okolia, analyzujeme, kde asi sme, po krátkej pauze opäť pokračujeme v ceste. Dievča sa vyzná, žeby tiež mala výcvik commandos? Asi ťažko, no ale Inge je dievča plné prekvapení, kto vie, čo je v nej a čo v nej ešte bude…

Ja som našťastie túto pobrežnú oblasť poznal veľmi dobre, raz sme tu s austrálskymi a novozélandskými commandos trénovali HALO Jump, výskok z lietadla z veľkej výšky s otvorením padáku v kriticky nízkej výške. Takže celú túto oblasť poznám, zo zeme i zo vzduchu. Akoby som to teraz našiel…

Navigujem nás von z meandrov. Vyliezame na breh pri Green Hill Beach. Plážová rezidenčná štvrť, miesto piknikov a neviazanej zábavy. Inge z ruksaku vyberá suché jednodielne šaty a prezlieka sa do nich.

Nenápadne prechádzame pokojnými nočnými ulicami. Inge pri mne celú cestu kráča bosá, s ruksakom na chrbte a s lodičkami v rukách. Vyzerá veľmi sexi. Na pomilovanie… Po tristo metroch sa ocitáme na mesiacom ožiarenej pláži. V diaľke vidíme horieť vatry a počujeme hrať ezoterickú hudbu, bubny, cítime vôňu exotických esencií. Prichádzame stále bližšie a bližšie. Sme na mieste…

Párty mladých vysmiatych ľudí je v plnom prúde. Tancujú medzi vysokými vatrami za svitu usmiateho mesiaca v splne. Na dekách majú rozložené nápoje, jedlo, pofajčievajú silné sumatranské cigary. Dokonalá romantika… Pridávame sa k nim, ponúkajú nás všetkým, čo majú. Tancujeme s nimi, uvoľnení, slobodní. Sme súčasťou nich, súčasťou tejto pláže, každého zrnka piesku, súčasťou okolitej prírody, oceánu, mesačného splnu, smiechu, vetra, šťastia, vesmíru.

Zahľadím sa Inge do jej hlbokých očí, chytíme sa za ruky a odchádzame opodiaľ. Líhame si na horúci piesok, bozkávame sa, vášnivo, ale pritom nežne. Je nám krásne. Všetko je také spomalené. Pozeráme si stále do očí. Sme jedno telo, dýchame jednými pľúcami, bozkávame jednými ústami. Inge zatína ruky do piesku, vzdychá, v očiach má slzy. Zachveje sa. Potom ma silno objíme okolo ramien. Zaspávame v šume príboja.

***

Ako neskôr vyplynulo z miestnych novín, ktoré sa tu s napätím čítali potom, čo sa do toho obuli investigatívni novinári a Interpol, Inge tu nebola na žiadnom jazykovom pobyte, ale na tajnej misii. V Austrálii potrebovala za sebou zamiesť stopy, zmiasť prenasledovateľov, dozrieť na dôležitú zásielku zo Slovenska pre svojho šéfa, ktorá sem doputovala panamskou nákladnou loďou v nenápadnom lodnom kontajneri, vyhnúc sa tak dôkladnej letiskovej kontrole. A teraz i so svojim cenným nákladom, ale už pod inou identitou, s na čierno prefarbenými vlasmi a dokonale zmeneným imidžom pokračuje do Južnej Afriky za svojim šéfom, ktorému robila spojku. V ruksaku, ktorý mala vždy pri sebe pripravený pre prípad policajnej razie, nosila všetko potrebné – falošný pas s vízami, peniaze, mobil. Myslela na všetko. Predvídavé, dobre vycvičené dievča.

***

Nešla do Johannesburgu, ako sa mi snažila nahovoriť, ale do Durbanu, presnejšie do luxusného letoviska, kde sa skrýval jej šéf, Mečiarova pravá ruka, ktorého o pol roka neskôr doviezol s ozbrojenou eskortou nazad na Slovensko slovenský vládny špeciál, schudnutého, zrelaxovaného a dokonale vyšportovaného. Ale to je už iný príbeh. O nedokonalej spravodlivosti…

***

Raz sme sa s Inge náhodne o pár rokov neskôr stretli na letisku vo Frankfurte. Vtedy, idúc oproti sebe, sme na seba spiklenecky mrkli, zľahka sa nebadane dotkli prstami rúk a pokračovali každý svojou cestou…

.

.

.

.

.

.

.

Foto: ja, AI, maps.google.com