RescueRanger

Vystúpil som zo slovenskej diplomatickej limuzíny, ktorá viezla Lenku na tajné stretnutie s Američanmi a Maďarmi. Posledný pohľad do jej hlbokých očí. Sledovaný pozorným zrakom veľvyslancovho šoféra v spätnom zrkadle, vchádzam do stanice metra Palais Royal ako do cudzieho sna. Kovový dych podzemia ma ovalí skôr, než stihnem zapnúť kabát. Paríž sa tu mení na dutinu, v ktorej sa mieša pot, parfém a staré elektrické vedenie. Ľudia sa ponáhľajú, ich tváre sú anonymné, oči sklopené, každý uväznený vo vlastnom príbehu. A ja kráčam pomedzi nich s hlavou plnou Lenky, slovenskej diplomatickej atašé.

Žena, ktorej oficiálne úlohy sa nenápadne krížia s tými neoficiálnymi. S tými, ktoré sa nespomínajú v tlačových správach, ani v zdvorilých rozhovoroch pri pohári šampanského. Zahraničná služba má vždy dve roviny: diplomaciu a špionáž. Jednu vidíte, druhú len tušíte. Lenka sa pohybuje medzi nimi s takou ľahkosťou, až to pôsobilo prirodzene. Ako keby medzi týmito svetmi neexistovala hranica, iba tenká, sotva badateľná blana.

V ruke zvieram šanón s papiermi, ktoré nesiem na parížsky magistrát. Starý dobrý papier, pečiatky, podpisy. V dobe cloudu a blockchainu stále platí, že osobná návšteva spojená so šarmom a skvelým parfémom spraví viac než ten najelegantnejšie napísaný email. Paríž si potrpí na rituály. A ja viem, že dnes budem musieť hrať tú hru dokonale.

Poznámkový blok…

Dvere vagóna sa zatvoria s tupým buchnutím. Súprava sa pohne, kov zaškrípe, svetlá sa roztrasú. Sadám si na nepohodlnú, úzku koženkovú sedačku a automaticky otvorím šanón, aby som si ešte raz skontroloval dokumenty. Prsty sa mi však dotknú niečoho hrubšieho. Niečoho, čo tam nepatrí.

Lenkin poznámkový blok.

Srdce mi na okamih vynechá takt. Ten tenký zošit s tmavomodrými doskami poznám. Včera ho mala stále poruke, akoby v ňom nosila mapu vlastnej mysle. Nikdy ho nenechávala bez dozoru. A teraz leží v mojich rukách, medzi úradnými tlačivami, akoby sa tam dostal omylom. Ale v tomto svete neexistujú náhody. Len zle zakryté zámery.

Váham. Otvoriť či neotvoriť. Cítim, ako sa vagónom šíri tiché hučanie, monotónny rytmus kolies, ktorý znie ako tlkot obrovského srdca. Každý pohľad, každý odraz v okne sa mi zdá podozrivý. Nakoniec zvíťazí zvedavosť, alebo skôr niečo temnejšie – potreba vedieť.

Otvorím blok. Riadky sú písané rýchlou, nervóznou rukou. Bez ozdôb, bez emócií. Iba fakty. Suché, presné, chladné.

• Cielená provokácia cez drobné peňažné dary na podporu maďarského opozičného lídra od ľudí, nachádzajúcich sa na sankčnom zozname EÚ.
• Sústavné hackerské útoky na web jeho strany a protivládnych médií.
• Infiltrácia nášho človeka do jeho blízkeho okruhu.
• Výčiny najatých provokatérov na opozičných zhromaždeniach.
• Výroba deep fake videí a fotografií, kompromitujúce informácie z Magyarovho rozvodového spisu.
• Odposluchy (zabezpečia priatelia z americkej CIA).
• Hľadanie prepojení Magyara na Georgea Sorosa.
• Masívna infokampaň v STVR na južnom Slovensku medzi slovenskými Maďarmi s dvojitým občianstvom, aby šli voliť Orbána.
• Stretnutie Orbána s Ficom tesne pred voľbami, urovnanie sporu kvôli Benešovym dekrétom pred zrakmi svetových médií.

Konkrétne mená, časy, miesta stretnutí, detailné postupy. Divočina… strana za stranou. Ako kapitoly uletenej detektívky. Alebo skôr manuál na štátny prevrat. Studený pot mi steká po chrbte. To, čo čítam, nie je teória. Nie je to akademická analýza. Sú to pracovné poznámky. Plán. Logistika. Harmonogram. Niekto to musí vymyslieť, naplánovať a vykonať. A Lenka v tom ide s nimi.

Škola života reálnej politiky.

***

Metro sa rúti tunelom a ja mám pocit, že sa prepadám hlbšie, než ukazuje mapa liniek. Do vrstiev, kde sa politika mení na špinavý obchod a ideály na drobné v menu cudzích záujmov. Veď predsa sám viem, že všetky tie správy, ktoré denne čítame – o manipuláciách, antikampaniach, falošných prieskumoch preferencií, kybernetických útokoch – nie sú abstraktné. Ale teraz to vidím z prvého radu.

Majú konkrétnych autorov, scenáristov, režisérov. Konkrétne ruky, ktoré píšu poznámky do malých zošitov.

Pozriem sa na ľudí okolo seba. Mladý pár so slúchadlami v ušiach, starší muž s novinami, žena s dieťaťom, ktoré sa hrá s plastovým autíčkom. Ich svet je pokojný, banálny. Netušia, že o niekoľko desiatok metrov nad nami sa rozhoduje o tom, kto bude zajtra ich nepriateľom, koho budú nenávidieť a koho obdivovať. A že niekde medzi tým stojí Lenka, s úsmevom diplomatky a chladným kalkulom šachového veľmajstra.

Vo svete spravodajských hier neexistujú hrdinovia…

Spomeniem si na jej vôňu. Jemná, nevtieravá, s tónmi bergamotu a anízu. Vždy vo mne vyvolávala pocit bezpečia. Ako keby sa pri nej nedalo zablúdiť. A predsa – práve ona ma vtiahla do labyrintu, v ktorom sa pravda stráca v odrazoch vlastných tieňov.

Na predposlednej strane zošita som zbadal meno, ktoré ma zasiahlo tvrdšie než všetky spravodajské skratky: najväčší maďarský mediálny magnát, blízky priateľ Viktora Orbána. A pod tým poznámka o jeho dcére – Dore. Tej krásnej, osudovej Dore, s ktorou som mal pred dvomi rokmi taký zvláštny ochraňujúci vzťah.

Zatváram blok. Prsty sa mi trasú. Uvedomujem si, že držím v rukách niečo, čo by ma mohlo zničiť. Ale aj niečo, čo by mohlo zmeniť rovnováhu síl. Vo svete spravodajských hier neexistujú hrdinovia. Iba ľudia, ktorí sa snažia prežiť medzi dvoma temnotami.

Schovám poznámkový blok do vnútorného vrecka kabáta. Cítim jeho váhu ako tiché obvinenie. Viem, že Lenka si čoskoro všimne, že ho nemá. A viem, že sa ozve. Otázka neznie, či, ale kedy…

Vystupujem o dve stanice skôr, než som plánoval. Potrebujem na vzduch, utriediť si myšlienky. Schody ma vyvedú späť na povrch, kde Paríž dýcha pomalšie, takmer ľahostajne. Vystupujem z metra. Kráčam po dlažbe smerom k Seine. Turisti si fotia fasády palácov, čašníci rozkladajú stolíky, pouliční hudobníci skúšajú prvé tóny. Svet pokračuje, akoby sa nič nedialo.

Vietor mi rozfukuje kabát, v hlave sa mi mieša pach metra s vôňou pečiva z blízkej pekárne. Paríž je krásny aj krutý. Mesto, ktoré vie skryť všetky hriechy pod vrstvou elegancie.

A ja, obyčajný posol papierov, som sa práve stal nositeľom cudzieho tajomstva. V tejto hre nemám miesto. Ale už nemám ani návrat. Tento svet neponúka únikové východy. Len úzke chodby, ktoré sa zbiehajú do jedného tajného bodu.

Do stretnutia na magistráte mi zostáva hodina. Dosť času na to, aby som pochopil, že hranica medzi diplomaciou a špionážou nie je čiara. Je to priestor. A v ňom sa dá veľmi ľahko stratiť.

A či sa z tejto hry ešte dá vystúpiť?

Takto skončia maďarské parlamentné voľby? Špinavou hrou, kde pravda nemá šancu? A čo potom, ak predsa len zvíťazí Péter Magyar? Priletia americké vrtuľníky ako vo Venezuele? Bude Európska únia opäť klapať opätkami a papagájovať po prezidentovi Trumpovi o nelegitímnom víťazovi? Alebo sa rozhorí ďalšia colná vojna?

Nechcem s tým mať nič spoločné.

***

Stojím na prechode, čakám na zelenú. Paríž sa kúpe v dopoludňajších ostrých lúčoch svetla, ktoré sem a tam prenikajú cez husté dažďové mraky. Autá šumia, turisti sa napriek premenlivému počasiu smejú. Zrazu pri mne zabrzdí veľká čierna dodávka.

Zvuk ako prasknutie blesku.

Telo mi stuhne, svaly vypovedia poslušnosť. Podlamujú sa mi kolená. Už ma nesú. Dvere sa otvoria, tma, kov, pach gumy a potu. Hodili ma dnu ako balík. Dvere sa zabuchnú. Ticho. Len motor a môj zrýchlený dych.

Preberám sa. Oproti mne sedí Lenka.

Vedľa nej dvaja muži. Dvaja ďalší vedľa mňa. Krátke vlasy, chladné oči, pohyby bez zbytočných gest. CIA. Spoznáte ich podľa pokoja. Podľa istoty, že vždy majú plán A, B, C, aj D.

Lenka sa na mňa nepozerá. Už sa neusmieva. Už nie je zamilovaná. Teraz je iba profesionál.

– Ten zápisník… povie rázne. V jej nehybnej tvári niet ani náznak zľutovania.

Jeden z agentov mi ho vyberie z kabáta a podá jej ho, ako by odovzdával zbraň. Prstami prejde po obale. Krátko prikývne.

– A Dora…? spýtam sa. Hlas mám suchý. Akú rolu hrá ona?…

Lenka zdvihne oči. Prvýkrát sa mi pozrie priamo do tváre.

– Je iba volavkou… povie ticho.

Slová dopadnú ťažšie než paralyzér.

Dodávka zrýchli. Paríž mizne za tmavými sklami.

A ja konečne chápem, že v tejto hre sa nevyhráva. Len sa prežíva. A nie každý to dokáže.

Zastavujeme. Ťažké posuvné dvere dodávky sa otvárajú a dve americké gorily ma vyhadzujú z auta na kruhovom objazde dole pod Trocadérom.

Studený vzduch mi vrazí do tváre a niekto ma surovo postrčí von. Dopadnem na mokrý asfalt. Dvere za mnou sa zabuchnú. Kým sa stihnem nadýchnuť, motor zareve a čierny americký mastodont zmizne v prúde dopravy. Ako keby sa nič nestalo.

Ležím pár sekúnd nehybne. Počúvam vlastné srdce. Stále žijem. Nad hlavou sa mi v temnote črtá silueta Eiffelovky, rozmazaná v jemnom daždi. Turisti si tu fotia svoje sny. Ja tu zo zeme zbieram svoje magistrátne papiere.

Pomaličky sa postavím. Koleno ma páli, dlane mám odreté. Ale horšie je niečo iné – vedomie, že tu som skončil. Paríž dnes nie je bezpečné mesto ani pre mňa. Viem priveľa. A priveľa agentov, priveľa tajných služieb vie o mne. Ako v tom filme… Viem, že vieš, že viem.

City sú najlacnejšou menou spravodajských hier…

V takýchto chvíľach sa mestá menia na pasce. Ulice sú koridory. Kaviarne pozorovateľne. Hotely archívy pohybov. Každý úsmev môže byť signál, každé náhodné stretnutie test.

Zídem z kruhového objazdu do tieňa stromov. Mobil mám stále pri sebe, ale nezapínam ho. V tejto hre je signál horší než výstrel. Potrebujem sa stratiť. Nie teatrálne, nie nápadne. Jednoducho zmiznúť medzi mená na odletových tabuliach.

Myslím na Lenku. Na jej prázdny pohľad. Na vetu, ktorú vyslovila bez zaváhania:

– Je volavkou…
Dora. Spomienka, ktorá ešte pred hodinou bolela inak. Teraz je to len ďalší dôkaz, že city sú najlacnejšou menou spravodajských hier.

Prejdem pár ulíc. Som takmer doma. Takto dogabaný nemôžem ísť na magistrát. Ľudia sa za mnou otáčajú, ako za tulákom. Musím sa ísť rýchlo prezliecť. Zrkadlá výkladov kontrolujem skôr reflexívne než vedome. Nikto za mnou nejde.

Pri budove Radio France sa na chvíľu zastavím. Voda poniže v Seine plynie pokojne, ľahostajne, akoby sa jej všetky tajomstvá sveta netýkali. Závidím jej. Otočím sa a kráčam domov, prezliecť sa do čistého. A vyvetrať Lenkin parfém zo spálne. Nemám chuť stať sa ďalšou tichou poznámkou v cudzom zápisníku…

Takto to nemalo skončiť. Sakra… Ale stalo sa. Som bohatší o poznanie, že siahať krásnym agentkám na ich poklady je veľmi nebezpečné.

Ale ja tých Maďarov musím napriek tomu varovať…

.

.

.

.

.

.

Foto: ja, AI