RescueRanger

Paríž sa za oknom leskne v kvapkách dažďa. Svetlá ulíc sa lámu na skle ako rozbité sľuby. Brieždi sa, ten neurčitý čas medzi nocou a dňom, keď sa pravda ešte hanbí vyjsť von a lož už nemá silu držať sa v tme.

Sedím za stolom v útulnom teple môjho apartmánu. Laptop ticho bzučí, klávesnica pod prstami vibruje ako nervózny pulz. Zapisujem si nebezpečné informácie. Také, ktoré sa nečítajú pri rannej káve. Také, ktoré sa čítajú v tieni, s rukou na studenej pažbe pištole. Viem, že si ich nemôžem nechať pre seba.

Pravda je nôž – keď ho držíš príliš dlho, porežeš sa. Keď ho necháš spadnúť, môže tak zachrániť niekoho iného.

Za chrbtom zacítim pohyb. Tichý, mäkký, ako keď sa mačka dotkne závesu. Potom ruky. Objímu ma zozadu a jemne ma pritlačia k operadlu stoličky. Teplý dych na krku. Bozk, ktorý nie je ani nevinný, ani otvorene vyzývavý. Len presný. Cítim jej vôňu – jemný parfum s tónmi jazmínu a niečo kovové pod tým, možno strach, možno odvaha.

Toto je na guľku…

Lenka. Atašé slovenského veľvyslanectva. Moja tajomná slovenská diplomatka. Žena, ktorá vie mlčať v piatich jazykoch a klamať v ďalších desiatich. V negližé stojí za mnou a číta cez rameno. Písmo na obrazovke jej kĺže po očiach, ako keby si ním hladila myšlienky.

– Toto nemôžeš napísať… zašepká. Toto je na guľku…

Na okamih zaváham. Prsty sa mi zastavia nad klávesnicou. V miestnosti je cítiť dážď, horúci kov a niečo medzi túžbou a rezignáciou.

– My si netykáme, Lenka… poviem potichu, bez toho, aby som sa otočil.

Posmutnie. Cítim to podľa jemného pohybu jej hrude na mojom chrbte.

– Ani po dnešnej noci?… v jej hlase je výzva, ale aj náznak úteku. Ako keby už vopred vedela, že toto ráno nemá pokračovanie. Len stopu na skle, ktorú zmyje prvý silnejší dážď.

– Je to tak lepšie… odvetím chladne. Najsilnejšie putá vznikajú v ohrození – a práve preto sú aj najnebezpečnejšie. Neviažte sa srdcom, potom rozchod tak nebolí...

Jej ruky na okamih zosilnejú. Nežne, ale pevne. Ako posledný pokus zastaviť vlak, ktorý už dávno nabral rýchlosť. Potom sa odtiahne. V izbe zostane len jej vôňa a ticho, ktoré má príliš veľa významov.

O pár dní si niekto nasadí kožené rukavice a niekto iný zamieri…

Znova sa zahľadím do obrazovky. Písmená sa mi rozplývajú pred očami, ale pokračujem. Lebo niektoré pravdy musia ísť von, aj keď za ne platíš telom, menom, alebo pokojom.

***

Za oknom sa Paríž pomaly prebúdza. Mesto, ktoré videlo príliš veľa lások aj zrád, aby sa ešte niečomu čudovalo. A ja viem, že keď sa o pár dní tieto riadky objavia vonku, niekto si nasadí kožené rukavice. A niekto iný zamieri.

Ale teraz, v tomto krátkom priestore medzi nocou a dňom, ešte patrí všetko mne. Klávesnica. Dážď. Spomienka na Lenkin dych na krku.

A ticho pred výstrelom.

***

Po pol hodine sa vraciam do vyhriatej postele. Udobrujeme sa… Zozadu pevne držím jej dlhé, lesklé čierne vlasy medzi zovretými prstami ako opraty divokej, nespútanej kobylky. Trochu dlhšie si všetko vysvetľujeme, než som plánoval, ale zlepiť zlomené srdce mladej slečny predsa trvá…

Ležíme v objatí vo vyhriatej posteli a pozeráme cez veľké okno dole na ulicu, kde sa Paríž prebúdza do sivého rána. Autá sa pomaly sunú v dlhých radoch po mokrom asfalte, kaviarne dvíhajú rolety, prvé šálky espressa sa paria ako tajné indiánske signály. Mesto sa tvári nevinne, no pod kožou mu pulzujú staré hriechy.

Lenka mi šepne spiklenecky do ucha. Jej dych je teplý, slová studené.

– Dnes máme stretnutie s Američanmi a Maďarmi v Amfiteátri Rohan. Američania vytvorili osobitný tím, ktorého cieľom je poistiť Orbánovo víťazstvo v aprílových parlamentných voľbách v Maďarsku. Poskytujeme im podporu. Black Ops, rozumiete?

Rozumiem. Príliš dobre. Nie som naivný, aby som nechápal, aká strategicky dôležitá je Stredná Európa pre amerického prezidenta. A že pod pojmom „spravodajský tím“ nechápem CNN ani BBC, to nemusím Lenke zbytočne prízvukovať a zhadzovať sa pred ňou s hranou naivitou.

V Libanone som sa jednej takej operácie zúčastnil ešte za vlády Rafika Haríriho. Bejrút rozbitý na sektory, lojalita kúpená dolármi, informácie vyťahované z tiel skôr než z archívov. Špinavá práca, ktorou sa nikto nechváli, ale ktorá rozhoduje o tom, kto bude zajtra podpisovať zmluvy a kto bude ležať pod nimi. Čím menej ľudí o nej vie, tým viac má taká operácia hodnotu. C’est la vies…

***

Americko-slovensko-maďarská trojka. Znie to ako názov nočnej aktivity, po ktorej ťa bolí celé telo a svrbí svedomie.

– A Slováci?… spýtam sa potichu.

– My sme poistka. Vyváženie. A ak sa niečo pokazí, aj záchranný plán... šepká.

Usmejem sa bez radosti. …Takže opäť hasiť cudzie požiare...

– Nie… tentoraz ich máme pomôcť zapáliť... opraví ma.

***

Lenka sa pritúli ku mne. Na chvíľu je ticho. Cez okno sledujem dole muža, ktorý vedie za ruku dieťa do školy. Žena v červenom kabáte si zapaľuje cigaretu, akoby tým chcela potvrdiť svoju existenciu. Nikto z nich netuší, že pár kilometrov odtiaľ sa kreslí mapa budúcnosti Európy. Že o ich daniach, zákonoch a hraniciach rozhodujú ľudia v miestnostiach bez okien.

– Kto je v tíme?… spýtam sa.

– Starí spravodajci, ktorí za deda Bidena pracovali na odstavení Fica od moci. Analytici s mozgom ako šachovnica. Maďari poslali starú školu – kontrarozviedku, čo pamätá ešte Kádára. A my… oficiálne sme len pozorovatelia.

– Neoficiálne spolupáchatelia… pomyslím si.

Lenka sa nadvihne na lakti a pozrie mi do očí. Je v nich niečo, čo tam včera nebolo. Tieň rozhodnutia. Alebo strach. Oboje býva na nerozoznanie.

– Ak to vyjde, svet sa o tom nikdy nedozvie… povie ticho

– Ak to nevyjde, svet sa o vás nikdy nedozvie… doplním.

Prikývne.

Jej pery sa dotknú môjho krku. Krátko. Ako podpis na dokument, ktorý sa nedá zrušiť. Potom vstane a začne sa obliekať. Pohybuje sa pomaly, vedome, akoby každým gestom chcela vymazať stopy noci.

Diplomacia je umenie zmiznúť ešte skôr, než si niekto uvedomí, že si tam bol.

***

O hodinu neskôr sedíme v čiernom sedane so slovenskými diplomatickými značkami, ktorý sa ticho kĺže mokrými ulicami. Vchod do Amfiteátra Rohan, nenápadného, ale pritom dokonale zabezpečeného kongresového centra neďaleko múzea Louvre, sa vynára z hmly ako brána do starého chrámu, v ktorom sa namiesto bohov uctievajú informácie. Mramor, betón a chladný kov. Žiadne okná. Len vstupy a výstupy. Perfektné miesto na dohody, ktoré nemajú uzrieť svetlo sveta.

Keď zastavujeme v kolóne áut pri mužoch, ktorí v čiernych nepremokavých kabátoch kontrolujú každé vchádzajúce auto, v hlave mi znie jej ranný šepot. Black Ops. Slová, ktoré chutia po krvi a víťazstve zároveň. Viem, že od tejto chvíle už nejde o pravdu. Ide o víťazstvo. A v tejto hre nevyhráva ten, kto má pravdu. Vyhráva ten, kto zostane posledný stáť.

Stále si vykáme?

Lúčim sa s Lenkou.

– Stále si vykáme?… pýta sa ma pošepky s nervozitou a zároveň smútkom v očiach.

– Áno, Lenka, je to tak bezpečnejšie pre Vaše srdce i dušu… Ešte v živote stretnete veľa nebezpečných mužov… hovorím jej z bezprostrednej blízkosti jej zvodných pier, ktorých sa pritom svojimi perami jemne dotýkam.

Posledný dlhý, hlboký francúzsky bozk s vôňou anízu…

Potiahnem za kľučku a bez slova rozlúčky vystupujem z auta. Strácam sa v hustom daždi, smerujúc na stanicu metra Palais Royal oproti kongresovému centru cez križovatku. Lenku a jej kolegov nechávam čeliť ich oficiálne neexistujúcej tajnej operácii, ktorej spustenie príde do Bratislavy i Budapešti onedlho skontrolovať jej duchovný tvorca Marco Rubio.

***

Lebo moc sa nerodí vo voľbách, ale v tichých miestnostiach bez okien…

.

.

.

.

.

Foto: ja, AI