Na tretí deň po prijatí u francúzskej ministerky kultúry som zmizol z mediálnych správ. Ako keby ma niekto vymazal gumou z titulkov, z éteru, z dychu Paríža. Moju záchranu obrazu v Louvri prekryl hroziaci štrajk železničiarov – Francúzsko sa pripravovalo na dopravný kolaps a nik nemal čas na hrdinov. V tom tichu, ktoré nasledovalo, som si uvedomil, aké tenké je vlákno slávy. A aké ostré je jeho pretrhnutie.
Z okna môjho apartmánu vidím Eiffelovku, ako sa v dnešný sychravý januárový večer leskne ako rozliaty atrament na ulici, po ktorej sa potulujú tiene. Čakám na telefonát. Alebo kroky na chodbe. Na čokoľvek, čo by nieslo známku pohybu v šere, v ktorom sa moje dve spoločníčky z SDGI pohybujú s ľahkosťou baletiek a presnosťou ostreľovačov. Ich štíhle boky sa mi v spomienkach vrývajú do mysle ako tetovanie, ktoré sa nedá odstrániť.
Neozvali sa. Neštekol po mne ani pes…
Vedeli, že ticho je najlepší úkryt. Že pozornosť je pasca a ja som bol ešte príliš horúci. Médiá sa síce otočili chrbtom, ale zrkadlá v baroch si ma pamätali. A Paríž nikdy nezabúda.
***
Spomínam na Camillu, ktorú som definitívne pustil k vode. Bolo by odo mňa hlúpe viazať sa znovu. City sú luxus, ktorý si muži s minulosťou nemôžu dovoliť. Profesor Pierre mi v duchu iste poďakoval. Vedel som to. Videl som to v jeho očiach pri včerajšom náhodnom stretnutí v bistre pri Sorbonne – vďačnosť premiešanú s obavami. Užíva si znovunadobudnutú Camillinu prítomnosť rovnako, ako Balzacove knihy: pomaly, s pôžitkom, s pocitom, že vlastní niečo, čo si nezaslúži.
Niektoré knihy sa ale nesmú dočítať do konca, aby sme si ich záver mohli dotvoriť sami.
***
Dnešný večer som trávil v mojom obľúbenom bare Les Deux Magots. V rohu miestnosti, úplne vzadu, sedela žena v čiernom úradníckom kostýme, aký tu v Paríži nosia všetky mladé dámy, pracujúce v korporátnych mrakodrapoch v La Défence. Tvárila sa nenápadne, ale ona sama od prvej chvíle priťahovala moju pozornosť. Vlasy mala natesno zviazané do copu, ktorý sľuboval rýchle rozviazanie. Nepoznal som ju, ale ona sa tvárila, že ma pozná. V Paríži nič nezvyčajné…
– Zmizli ste z obrazu… hovorí mi po slovensky, keď si ku mne bez pozvania prisadla. Jej hlas bol ostrý, vysoký, plný nepoznaných tieňov. Slovenka… pre mňa šok, lebo ja sa v cudzine s krajanmi nikdy nestretávam. Moja chyba, mal som ju lepšie odhadnúť a odmietnuť jej spoločnosť. Ale čo už, neskoro…
– Len som sa prestal objavovať… odpovedal som v duchu jej otázky. Je v tom rozdiel...
Objednala si Hennessy s kockami ľadu. Presne tak, ako ho pijem ja. Usmiala sa. Úsmev, ktorý sa dotýkal pokožky, ale nikdy sa nedostal k srdcu. Medzi nami sa vznášalo napätie, husté ako parížska hmla. Jej koleno sa dotklo môjho. Náhodou. Vždy je to náhoda…
Rozprávali sme sa o banalitách – o počasí, o štrajkoch, o tom, ako mesto znie, keď sa v ňom hromadí napätie, ktoré občas vybuchne do protestov Žltých viest, odborárov, či radikálnych prívržencov Marine Le Penovej a jej netere Marion Maréchalovej (s Trumpovom pomocou budúcej francúzskej prezidentky). Ale pod slovami pulzovalo niečo iné. Elektrina, ktorá sa zbiera pred búrkou. Jej ruka sa na chvíľu dotkla mojej, akoby hľadala teplotu, ktorú stratila. Cítil som jej dych na krku, keď sa ku mne naklonila. Parfum, ktorý voňal po jazmíne a nebezpečenstve.
– Niektoré veci sa strácajú, len aby sa mohli vrátiť silnejšie… zašepkala.
Neodpovedal som. V takých chvíľach je ticho najúprimnejšie.
Keď sme vyšli von, ulica bola mokrá. Odraz pouličných lámp sa rozlieval po dlažbe ako zlato na dne rieky. Lenkina dlaň v mojej bola horúca, nepokojná. Viedol som ju do svojho bytu. Dvere na bráne sa zavreli ticho. Domovník v služobnom byte s oknom otočeným do vysvieteného vchodu už spal. Nastúpili sme do výťahu. Náš svet sa zúžil na dych, dotyk, pulz.
V meste, kde sa vášeň mieša s vinou a pravda sa skrýva za závesom dymu, nie je večer v bare nikdy skutočným koncom. Je len prestávkou medzi dvoma údermi srdca.
***
Slečna pracuje ako atašé na slovenskom veľvyslanectve tu v Paríži. Neoficiálne ale robí veci, o ktorých sa nepíšu ani služobné záznamy.
– Nestretli sme sa náhodou… povedala a vyložila z kabelky predo mňa zložku. Hrubú. Ťažkú. Plnú ticha. A potom sa rozrozprávala…
***
Včera večer priletel z USA slovenský premiér z návštevy u amerického prezidenta. Za zatvorenými dverami v Trumpovom sídle v Mar-a-Lago padli medzi ním a Ficom slová, ktoré sa nemali nikdy dostať von. A že v nich zaznelo aj niečo, čo sa ma týka.
V tejto hre nešlo o politiku. Išlo o dôkazy.
Môj tím ich našiel v apríli 2024 v dátovom centre v Kapskom Meste – serverový cintorín plný skrytých identít, šifrovaných archívov a digitálnych kostlivcov v skrini. Tam sme narazili na súbory, ktoré mali zostať naveky pochované. Hlasové správy, SMSky. Stopy po čiernych peniazoch, ktoré sa stratili v šedej zóne farmaceutických kšeftov Pfizeru so šéfkou Európskej komisie.
Make America Great Again…
Zaistili sme tam vtedy celú dátovú komunikáciu medzi ňou a CEO Pfizeru Bourlom a po dramatickej odlete z krajiny sme ich odovzdali Úradu európskeho prokurátora. A tým sme podpísali vlastný rozsudok. Vtedy sme to však nevedeli. Vtedy to vyzeralo nádejne. V domnení, že zlo bude potrestané, že Ursula sama odstúpi, alebo, že neustojí odvolávanie v Europarlamente… ale figu borovú… Dopadlo to ako vždy, keď sa hrá o ťažké miliardy. Kauza zamrzla, dôkazy sa záhadne stratili. Trump predsa chráni americké obchodné záujmy všade na svete. Make America Great Again.
***
– Príkaz z Mar-a-Lago znel jasne… povedala potichu. Zahladiť stopy. Zrušiť tím. Rozbiť štruktúru. Umlčať pamäť. Ursula neprehovorí, ide jej o politické prežitie. Slabým článkom ste vy na Slovensku. Ako vždy…
Počúval som ju bez pohnutia svalu…
Ešte v deň príletu z USA do Bratislavy vydal premiér príkaz, na základe ktorého bol náš bývalý špeciálny pátrací tím rozpustený. Bez vysvetlenia. Bez poďakovania. Bez rozlúčky. Ľudia, ktorí so mnou riskovali životy, boli rozfúkaní ako popol z cigarety. Niekto skončil za kancelárskym stolom plnom nevybavených spisov, niekto na PN-ke, niekto vo výsluhovom dôchodku. A niekto zmizol úplne…
Zahrabú Vás zaživa...
V hĺbke duše som sa obával, že to po Trumpovom víťazstve takto dopadne. Preto som ešte minulý rok odletel ďaleko za horizont… A teraz dostali všetkých zvyšných, ktorí ostali v službe…
– Ste posledný… povedala.
V mojom apartmáne bolo ticho. Také, čo hučí v ušiach. Ulica pod oknami dýchala pomaly, ako starý boxer po prehratom zápase. Na stole ležal notebook, otvorený na webe môjho blogu. Prázdna stránka. Biely priestor. Posledná sloboda.
– Ak to zverejním, rozbehnem lavínu… hovorím jej.
– Ak to zverejníte… zahrabú Vás zaživa... odpovedala s kľudom zabijaka.
***
Až teraz mi došlo, že tento náš večer nie je náhoda. Je to test. Odhad hraníc, kam dokážem zájsť.
Slečna si sama naliala z fľaše Hennessy, položenej na stolíku medzi nami. Bez ľadu, rovnako ako v bare. Vyzula si lodičky a s pohárom v ruke sa pohodlne natiahla na gauč. Čaká na moju reakciu… dám prednosť jej, či laptopu?
– Nie ste novinár, takže nie ste pod žiadnou ochranou… hovorí. Ste iba kanón plný dynamitu...
– A Vy ste po hrdlo naplnený zapaľovač... kontrujem jej, premeriavajúc si ju očami. Usmieva sa. Koketne si prehrabuje vlasy…
***
Sú štyri hodiny ráno. Moja tajomná slovenská diplomatka spí, zamotaná do teplých perín. Vonku začína husto pršať. Rozžiarená Eiffelovka sa trbliece v kvapkách dažďa, dopadajúcich na okno.
Paríž, ležiaci tam dole pod nami, sa leskne ako ostrá čepeľ noža. Sadám si k notebooku a pokladám prsty na klávesnicu.
Pravda nie je svetlo. Pravda je nôž…
.
.
.
.
.
.
.
Foto: ja, AI
Celá debata | RSS tejto debaty