RescueRanger

Sedím v mojej obľúbenej reštaurácii La Rotonde. Camilla sedí pri mne. Dvadsať +, Paríž v očiach, ľahká vôňa parfému Chanel Chance zmiešaná s červeným vínom z Bordeaux. Má na sebe krásne červené šaty na ramienkach, ktoré by aj z kamenej sochy spravili objekt hriešnej túžby. Pozerá sa na mňa tak, že by som bol schopný opustiť vlastné zásady a tváriť sa pritom, že je to stratégia.

Ja, muž sveta. Na srdci jazvy, v hlave mapy. A prezývka, ktorú mi dala v noci s úsmevom, ktorý bol štipľavý ako britva: Le Danger.

Neviem, ako jej to povedať… lebo slová sú míny. Ak budú zle položené, celé bistro vyletí do vzduchu.

Čašník v bielom saku kladie medzi nás vysokú roštenku entrecôte. Maslo syčí. Camilla sa hrá s pohárom, krúti stopkou ako keď sa osudovo rozhoduje. Ruky má jemné, nežné. Také ruky majú ženy, ktoré ešte veria, že svet sa dá poraziť úsmevom.

– Niečo mi nehovoríš… povie a prstom krúži po okraji pohára. Jemne. Dráždivo. Tak, že by som bol schopný zabudnúť na mená, mestá, ženy.

– Si zvláštne ticho… povie. Francúzština jej tečie z pier ako med. To je tvoja bojová taktika?…

Usmejem sa.

– Skôr defenzíva… odpovedám zdržanlivo, hľadajúc tie správne slová.

Vidím to, čo ona nevidí. Budúcnosť. Letiská. Návraty bez dátumu. Mená, ktoré by som jej musel vysvetľovať. Matilda – studený alsaský sever, Florence – horúci stredomorský juh. A ktovie kto ešte. Ja som z tých, čo sa delia o noc, nie o kalendár. Naučil som sa rozpoznať pascu skôr, než sa zaklapne. A ona je tá pasca. Dobrovoľná. Sladká.

Pravda je najťažšia munícia…

– Camille… začnem a zhlboka sa nadýchnem, ako pred vstupom do podzemia. Nemôžem ťa pripútať k sebe…

Jej oči zosmutnia. Slzy prichádzajú pomaly. Otočí hlavu k oknu, kde sa Paríž odráža ako film noir.

– Chrániš mňa… alebo seba?… zasyčí so slzami v očiach.

– Oboje… odpoviem. Pravda je najťažšia munícia.

Spomeniem si na Rue Saint-Honoré, kde sme sa smiali nad lacnou kávou z Café Kitsuné. Na prechádzku po Pont Neuf, keď sa mi dotkla zápästia a ja som vedel, že to nie je náhoda. Na jej kožu, teplú, hladkú, sľubnú. Jemná erotika, ktorá ma stiahla z okraja ako kotevné lano.

Ale taktika je taktika. Ak chceš niekoho zachrániť, niekedy musíš odísť prvý.

– Tvoja budúcnosť patrí objavovaniu… hovorím jej potichu. Bláznivej zamilovanosti. Chybám. Nie mne. Chlapovi, ktorý má v batohu viac temna než svetla…

Camilla sa pozrie sa na mňa.

– Takže rozchod… povie.

Prikývnem.

Vie, že by sa o mňa musela deliť. S menami, ktoré znejú ako mestá, nie ako ženy. Vie, že Le Danger nie je prezývka, ktorú mi dala, ale varovanie.

Slzy sa menia na pochopenie. Krátky vzdor. Ticho, čo bolí viac než krik. Otočí sa k oknu, kde Paríž vyzerá ako film, v ktorom by chcela hrať hlavnú rolu – nie vedľajšiu.

Utrie si slzy. Usmeje sa. Ten úsmev ma zasiahne presne medzi rebrá.

Nakloní sa ponad stôl a dá mi francúzsky bozk, čistý, hlboký, až ma takmer vyzuje. Paríž na jazyku. Zbohom bez výčitiek.

– Tak ďakujem, že si ma takto ochránil… odpovie vzdorovito ako komunardka na barikáde, vstane a odchádza z reštaurácie.

***

Sedím za stolom sám a dopíjam víno, myšlienkami blúdiach po prežitých dňoch s Camillou. To malé, tiché, sebecké zlo, čo by ju chcelo mať len pre seba – je potrestané. Vyhnal som ho z vlastnej hlavy.

Odmena? Ten posledný bozk. Spomienka, čo hreje lepšie než varené víno na vianočných trhoch v záhradách Tuileries.

A poučenie? Ak niekoho miluješ, nepútaj ho. Svet je väčší než tvoje ego. A Paríž má dosť mostov aj bez toho, aby si z jedného robil reťaz.

***

O pol hodinu vychádzam do noci i ja. Sám, smutný, ale ľahký. Ten zvláštny druh rozchodu, ktorý sa podarí bez kriku, bez rozliatych pohárov a dramatických sľubov. Ako čistý rez. Bolí, ale nehnisá.

Idem po Rue de Passy až dole na Trocadéro, tam, kde má Paríž zvyk pozorovať sám seba. Dole pod ním pomaly tečie Seina. Voda je tmavá, pokojná, berie si so sebou svetlá mesta a moje myšlienky. Kráčam pomaly, kabát rozopnutý, ruky vo vreckách. Eiffelovka svietiaca za mnou stojí ako stará strážna veža, nezúčastnená, večná. Vraciam sa nazad. Moja dnešná nočná prechádzka splnila svoj ukludňujúci účel.

Míňam pouličného muzikanta, túžiaceho sa zviditeľniť s hlasom, aký by sa nestratil ani na súťaži Superstar.

Balkánski škrupinkári podvádzajúci naivných turistov – rýchle prsty, zmiznutá gulička, falošné úsmevy bez tepla.

Africkí predavači cingrlátok zvoniaci mosadznými Eiffelovkami turistom pred nosom, akoby skúšali prebudiť bohov džungle, ktorí už dávno prespali revolúcie aj lásky.

Indickí predavači dáždnikov, zjavujúci sa ako duchovia vždy tesne pred dažďom. A podobné obskúrne postavičky, ktorých je Paríž plný…

A potom si ich všimnem…

Dve slečny. Štíhle. Vysoké. Vo svojej kráse nápadné. Idú chvíľu predo mnou, potom zastanú, pozerajú sa u Vuittona do výkladu, nechávajú ma prejsť a o chvíľu sa objavia za mnou.

Raz sedia na múriku ako turistky, inokedy sa smejú, akoby práve objavili Paríž. Sledujem ich v odrazoch okien. Tréning z dávnych časov. Reflexy sa nezabúdajú.

Honeytrap? Medová pasca… tá je vždy sladká len do prvého bodnutia.

Analyzujem ich. Nemajú v ušiach slúchadlá. Žiadna tmavá dodávka sa pomaly nevlečie za nimi. Žiadny podozrivý chlap s rukou pri uchu nestojí na druhej strane ulice. A hlavne – nič som nespravil. Aspoň dnes nie.

Ale istota je luxus, ktorý si nebezpečný chlap nedopraje.

Zídem do najbližšieho metra na Passy. Nasadnem do prvého vagóna. Prestúpim na Étoile. Zase prestúpim. Mením linky ako identity. Slečny miznú. Zbavil som sa ich čisto. Bez stopy. Rokmi overené taktika funguje.

O štvrť hodinu neskôr vystupujem na stanici La Muette. Tichá stanica pre ľudí, čo nechcú hluk. Vyjdem hore. Prší.

Dlažba sa leskne od neónových reklám, ktorých svetlo sa láme v kalužiach ako spomienky, ktoré sa tvária krajšie, než boli. Prieskumnícke počasie. Najlepšie na premýšľanie. Aj na prežitie.

Uličky sú pokojné. Domy diskrétne. Môj nový apartmán je blízko. Bez minulosti. Neodhaliteľný.

Zastanem pod lampou. Zapálim si cigaru. Dym stúpa pomaly, ako keby nechcel rušiť noc. Myslím na Camillu. Na jej posledný, rozlúčkový bozk. Na to, že som urobil správnu vec, aj keď sa správne veci robia veľmi ťažko.

Som sám. Ale naplnený pokojom. A Paríž? Toto mesto sa ukladá na spánok s vedomím, že dnes nikoho nezničilo.
***

Ležím vo vani. Paríž ostal vonku za kúpeľňovým oknom. Aspoň na chvíľu. Cez jemné mrholenie vidím jeho žlto nasvietenú Eiffelovku. Horúca voda, vysoká biela šušťavá pena a pohár lahodného koňaku Hennessy v ruke. Sklo sa jemne rosí, ako keby sa aj ono potilo od pohody. Z vedľajšej izby sa valí tlmené juhoafrické amapiano – pomalé, zmyselné, deep jazzové tóny, presne také, aké vypína staré reflexy a uspáva ostražitosť. Tlmené svetlá v celom byte dotvárajú intímnu atmosféru pokoja. Na parapety jemno bubnuje chladný novembrový dážď.

Pohoda ako z katalógu pre mužov, čo prežili priveľa.

Budova Radio France naproti môjmu apartmánu stojí za oknom vo svetle pouličných lámp dôstojne, ako pokojná pripomienka starých dobrých časov. Aké ironické. Hlas frankofónneho sveta, ktorý netuší, čo sa bude diať pár metrov od neho.

Potom to počujem.

Tiché kroky po koberci. Mäkké. Isté. Bez váhania.

Hudba hrá ďalej. Pena vo vani na mojej hrudi šumí. Ani sa nepohnem. Vojak vo mne sa zobudí, ale nerozkričí sa. Len počúva.

Dvere kúpeľne sa pootvoria.

Stojí v nich blondína s krivkami ako od Donatella. Pištoľ s tlmičom drží prirodzene ako kabelku. Žiadne trasenie. Žiadny strach. Zvodné minišaty, vysoké červené lodičky od Blahnika, lesklé pančuchy. Smrteľná elegancia… Ak by nedržala v ruke pištoľ, povedal by som, že ju poslali z luxusného eskortu.

Pozrie sa na mňa. Ja na ňu.

– Takto to má so mnou skončiť? S guľkou vo vani?… pomyslím si. OK teda, keď do pekla, tak štýlovo – s výhľadom na ženské lono a s koňakom v ruke.

Cez pootvorené dvere vidím druhú ženu. Tmavovláska. Rovnako smrteľne krásna. Chodí po obývačke, telefón pri uchu. Tichý hlas, profesionálny tón. Koordinuje. Velí. Všetko do seba zapadá. Moje dve prenasledovateľky z ulice… Neunikol som im. Len som ich unavil.

Opatrne sa postavím. Voda mi steká po tele, pena mizne, realita sa vracia. Vychádzam z vane pomaly, bez prudkých pohybov. Nechcem, aby sa slečny pomýlili v úsudku. Chladnú hlaveň pištole cítim medzi lopatkami.

Telefonujúca slečna sa otočí ku mne. Naše pohľady sa stretnú. Zamrzne. Oči jej behajú po mojom nahom tele.

Telefón sa jej prešmykne pomedzi prsty a takmer jej vypadne z rúk. Ticho v byte zhustne, amapiano hrá ďalej, akoby si z nás robilo srandu.

Paríž má rád iróniu. Ja ešte viac…

– Tak toto ste Vy… povie mi. Hlas má pevný, ale oči prezrádzajú niečo iné. Prekvapenie. Možno obdiv. Možno pochybnosť.

– Vyzerám inak, ako na fotkách?… pýtam sa pokojne

Nikto sa nesmeje. Ale nikto ani nestrieľa.

V tej chvíli viem jednu vec: ak niekto tento súboj nervov vyhrá, bude to ten, kto si zachová chladnú hlavu. Lebo stáť nahý medzi dvomi nohatými ženami s pohárom koňaku v ruke si vyžaduje veľké sebaovládanie.

Paríž má rád iróniu. Ja ešte viac.

***

Sedím na pohovke, bosý, v župane prehodenom len tak mimochodom. S reflexami napätými na prasknutie, ako oceľové lano na výťahu, ktorý nemá brzdu. Dáma s pištoľou sedí oproti mne. Tlmič mieri niekam medzi moje rebrá a svedomie. Sleduje každý môj nádych. Každé žmurknutie.

Bruneta sa zatiaľ pohybuje po mojom byte. Ticho. Metodicky. Kontroluje izbu, skriňu, kúpeľňu. Hľadá zbraň. Minulosť. Dôkaz.

Hovorím im obom:

– Zbytočne, dámy, ja žiadnu zbraň nepotrebujem. Ako by som ju previezol z Ankary lietadlom? Viem veci vybaviť holými rukami. I jazykom, ak treba…

Blondína sediaca na kresle od prekvapenia nekontrolovateľne doširoka roztvorila oči. Uvedomiac si chvíľkovú stratu sebakontroly, nervózne si prehrabla vlasy.

Ponúkol som im obom Hennessy. Neodmietli. Ľady sa trochu pohli. Skôr iba zapraskali. Ale dámy prešli k veci. Bez okolkov, bez klamstiev. Sú z vnútornej tajnej služby DGSI. Vraj sa veľmi motám okolo nimi chránených osôb – dvoch dôverných známostí francúzskeho prezidenta. Mám si dať pohov a uvoľniť svoje tesné vzťahy s Matildou a Florence.

Nedivím sa prezidentovi republiky, je to estét na druhú, s mimoriadnym vkusom. A ľudia, ktorí ho chránia, nestrpia v jeho blízkosti žiadnu nebezpečnú osobu. Ani keď nejde o nič dôverné. Z princípu to nedovolia.

***

Prešla hodina. Podmanivé amapiano hrá v nekonečnej slučke. Hennessy vykonal tiež svoju službu, na ktorú bol destilovaný. Uzavreli sme jednoduchú dohodu. Elegantnú, typicky francúzsku. Ja sa mierne stiahnem. Ony budú spokojné. Všetci ostaneme nažive.

– Ale iba mierne… dodám. Tak… na jazyk….

Pozrú sa na seba. Potom na mňa.

***

Ten jazyk dnes obe otestovali. Nie ako zbraň. Ako môj podpis, ktorý dnes obe pocítili na svojich telách. Lebo dnes nemuseli von do chladnej, upršanej novembrovej parížskej noci. A ich drahé čierne negližé ostali prevesené cez moje čalúnené kreslo.

Horúca vaňa, dva páry nahladko oholených nôh na mojej hrudi, ľadové kocky cinkajúce v pohároch s koňakom, sviečky blikajúce na kúpeľňovom parapete, konkurujúc vysvietenej Eiffelovke za oknom, telá navzájom dokonale preskúmané jazykom…

***

Je ráno. Zobúdzame sa pomaly. Hrabkajúc sa navzájom vo vlasoch pozeráme na východ slnka, zamotaní do teplého flanelového paplónu. Raňajky do postele, na aké v tajnej službe nie sú zvyknuté. Silná káva, čerstvé croissanty, džem a maslo, čo sa topí presne včas. A kamarátstvo, nepotvrdené sľubom, ani papierom, ale jazykom. A nemyslím ten francúzsky, spisovný… verte mi, dnes v noci to v mojom apartmáne bolo veľmi, ale veľmi nespisovné…

Lebo vravím vám – niektoré dohody sa robia najlepšie v noci v župane, s pohárom koňaku v ruke a Parížom, ktorý sa tvári, že nič nevidel…

.

.

.

.

.

.

.

Foto: ja, AI