V Bratislave sa konali korunovačné slávnosti. Celé staré mesto bolo prežiarené horúcim bláznovstvom, lebo každý si chce užiť zábavu. Celá Bratislava sa scvokla, po meste chodia nastajlované kreatúry, rozbláznení teenageri s pomaľovanými tvárami, či iní exoti so všetkým možným na hlave.
Do autobusu MHD pred prezidentským palácom nastupuje Mušketier… ako vystrihnutý z Dumasovho románu. So svojim francúzskym klobúkom so pštrosím perom sa ledva dostal cez úzke dvere pri vodičovi. Hneď si sadá do „zubárskeho kresla“, ako sa hovorí prvej, širokej jednosedačke vedľa vodiča, s kráľovským, ničím nerušeným výhľadom na cestu.
Esmeralda, láska moja!
Vychádzajúc z pripájacieho pruhu na Staromestskú sa z tunela vynoril krátky autobus číslo 31. Dobehli sme ho, paralelne idúc vedľa neho bok po boku celých dvesto metrov až na zastávku k Starému rozhlasu tak blízko pri nás, že tvárou v tvár na vzdialenosť pol metra pozeráme navzájom na jeho cestujúcich.
Mušketier si všimne peknú, mladú blonďavú vodičku za jeho volantom. Postaví sa zo svojho sedadla a držiac sa madla volá na ňu cez bočné okno:
– Esmeralda, láska moja! Našiel som ťa!
Šofér nášho autobusu od preľaknutia strhol volant, prudko pribrzdil, čím pustil 31ku pred nás.
– Okamžite napnite plachty, červená galeóna nám nemôže uniknúť… kričí Mušketier.
Šofér nereaguje, takýchto exotov zjavne vozí často. No veď študenti… Pozeráme, ako 31ka zastavuje na zastávke, už-už ju dobiehame, ale keď sa konečne nalepíme na jej zadok, ona sa rozbieha zo zastávky.
– Mondieu, čo sa tak slintáte? Prečo vy šoféri autobusov sa tak na zastávkach lepíte vzájomne na zadky, ale keď máte niekde byť načas, tak néééé, grafikoooon nepustí…
***
Pohýname sa zo zastávky, odľahčený o študentov, prestupujúcich na internáty v Mlynskej doline.
Šofér dupne na plyn. Tesne pred odpájacím pruhom smerom dole na Dvořákovo nábrežie španielsku galeónu, ehm.. červenú 31ku konečne dobiehame. Ideme paralelne vedľa nej.
– Esmeralda!… kričí na ňu Mušketier.
Spoza volantu pozerá šokovaná šoférka 31ky na Mušketiera, stojaceho vo dverách paralelne idúceho autobusu, ako na ňu túžobne hľadí vrúcnym, zamilovaným pohľadom. Ledva udrží volant v priamom smere.
Po sto metroch 31ka klesá pravým odbočujúcim pruhom dole na nábrežie k Dunaju.
– Ty ma už opúšťaš, Esmeralda? Ach, ja nehodný tvojej lásky… clivým hlasom si povzdychne Mušketier.
31ka sa stráca za horizontom točitého zjazdu…
***
Vchádzame na most SNP. Nad rakúskymi kopcami práve zapadá ostré letné slnko, ktorého lúče sa odrážajú vo vlnách Dunaja.
***
– Cez Dunaj???… veď my máme zísť pod Most SNP, kde je nástupná zastávka autobusovej linky na letisko Schwechat! Alebo?… Teraz mi to došlo.
Ja som zle nastúpil… Nevadí, do odletu lietadla mám celých päť hodín, vrátim sa ďalším spojom nazad. O hodinu ide ďalší bus na letisko.
V mojich myšlienkach ma preruší Mušketier.
– Ach, šíry oceán, ty môj domov… povzdychne si Mušketier s nostalgickým pohľadom na vodnú masu pod nami.
Pristupuje k šoférovi a zavelí:
– Kormidlo tridsať stupňov na ľavobok. Smer Balaton. Už ma tam čaká moja flotila…
Šofér nepozorovane volá mobilom na dopravný dispečing. Sanitka… psychiatria… rozumiem iba útržky rozhovoru.
***
Ťažký kaliber…
– Snáď nepôjdeme s MHDčkou na Balaton… pomyslím si. Tohto piráta musíme nejak dostať z autobusu.
Vzadu pri motore je vzduchový kompresor, ktorý neustále za jazdy tlakuje piesty na otváranie dverí. Také vzduchové delo. Ťažký kaliber. Lebo dvere autobusu sa neotvárajú elektricky, ale natlakovaným vzduchom. Keby boli na elektriku, po hodine neustáleho otvárania a zatvárania by sa autobusová batéria vybila na nulu.
Odklápam plastový dekel vzduchotechniky. Ovanie ma horúci vzduch od motora. Odpájam širokú hadicu vzduchového kompresora od tlakového potrubia a nepozorovane púšťam vzduch do kabíny. Badateľne sa v nej zvyšuje tlak. Našťastie sú v tomto teple všetky okná kvôli zapnutej klimatizácii pozatvárané, takže vzduch neuniká von. Na smarthodinkách monitorujem atmosférický tlak vzduchu. Ukazujú kritické hodnoty. Štandardný tlak 1000 hektopascalov prekračujeme 12x. O chvíľu už 25x. Mušketier stojí pri vodičových dverách, tesne pod strešným oknom, zahľadený kamsi na horizont ako kapitán lode.
Hodinky mi ukazujú kritický 40 násobok vonkajšieho tlaku. Kabínou sa začínajú šíriť podozrivé škrípavé zvuky, ako v ponorke vo veľkých hĺbkach… Kabína sa viditeľne nafukuje, ako jazvečík po kapustnici.
Barón Prášil…
Zrazu sa ozvala obrovská rana… a dekel strešného okna vystrelil z autobusu ako katapult stíhačky. Mušketiera ten tlak v okamihu vysal von strešným oknom, iba jeho vysoké kožené čižmy ostali dole na podlahe. Vyletel ako Barón Prášil na delovej guli.
Ozvena jeho spätného dopadu na strechu zarezonovala celou kabínou. Vstáva, rozkročmo sa zahľadí do diaľky ako kapitán galeóny za vzďaľujúcou sa 31kou, zoskakuje zo strechy a práši nazad k úpätiu mosta, kričiac: Esmeralda!…
O jedného blázna v autobuse menej….
***
– On nebol dobrý herec… stále meškal, viete pánko?… hovorí mi prepudrovaná babka so špicatým nosom, ktorá vyzerá ako ježibaba zo sovietskeho filmového Mrázika, upíjajúc si rumíček z fľašky, ktorý sa k nej práve kolujúc po autobuse dostal do ruky.
Klietka bláznov…
Až teraz si všímam osadenstvo autobusu. Oni sú tu všetci takí iní… na zadnom sedadle sedí Snehulienka, oproti Fantomas, celé pravé krídlo obsadili trpaslíci, pred ktorými sedí majestátna a krásna indiánska princezná Pocahontas. Nechýba ani známa postavička bratislavskej MHD, krásna, mladá, ružová Barbie.
No nazdar, ja som im katapultoval hlavnú postavu…! Pozerám na tabuľu s označením autobusu… a s hrôzou zisťujem, že toto nie je linkový autobus MHD! Ja som omylom nastúpil do zájazdového autobusu divadla Teatro Colorato… To si museli prenajať bežný linkáč? A prečo ma hneď nevyhnali? Asi si mysleli, že som jeden z nich. Ale veď nevyzerám ako Igor Matovič…
***
Na pupík?…
Prisadám si k slečne do prvého radu, kam si ona rýchlo presadla na uprázdnené sedadlo po katapultovanom Mušketierovi. Zubárske kreslo je totiž exkluzívne sedadlo. Všetci znalci hromadnej dopravy sa naň tlačia. Slečna – taká mladá žabenka, občas vstáva a odbieha k vodičovi, ukazujúc mu cestu. Vodič je zjavne mimobratislavský…
Potom si prisadá ku mne. Pozerá na mňa skúmavým pohľadom.
– Čítam na Pravde tie vaše príbehy z ciest, podpíšete sa mi?… a podáva mi pero, nebadane odkrývajúc holé bruško nad minisukňou.
– Na pupík??? … pýtam sa povzbudený situáciou.
– No to určite… Vy George Clooney… sem dole do protokolu o škodovej udalosti. Ja som vedúca zájazdu… kto zaplatí to strešné okno, ha?… vraví mi ofučane.
A ja som si už namýšľal, že to nejak medzi sebou naštartujeme…
***
Chcete sa zapliesť hlbšie?…
– Nejak plochý príbeh je to, bez hlbšej zápletky, nemyslíte?… vraví mi nenútene, pozorujúc spolu cestu pred nami.
– Chcete ho prehĺbiť? Zapliesť sa hlbšie? Doprajem Vám to… vravím jej, tiež nenútene.
Pozeráme si do očí. Výzva prijatá…
***
– Kormidelník, vykladáme princeznú v prístave, prirazte galeónu k mólu… prikazujem vodičovi. Vodič zastavuje na konci mosta na zastávke autobusu pri Auparku.
Ukazujem prstom na piráta, mávajúceho pirátskou vlajkou na zastávke.
– Odovzdávam Vás pirátovi Modrofúzovi. Ten si Vás vychutná. Šup von z autobusu… prikazujem slečne.
***
Totálne prestrašená slečna nie je schopná vyriecť ani slovka. Drží sa madla ako hluchý dvere. Pirát sa so zhýralým pohľadom blíži k otvoreným dverám autobusu, mnúc si pritom svoju mastnú bradu. Už sa teší na mladú kuracinku…
***
Už-už vkladá nohu do dverí na schodík autobusu. Vtom mu vodič pred nosom zatvára dvere a driftujúc na zjazdených celoročných gumách odpaľuje zo zastávky ako kameň z praku.
– No čo slečna, chýbalo Vám vzrušenie?… vychutnávam si malú výhru v hre nervov.
Zaryto mlčí.
– Ale mám v talóne i pravého princa. Ten sa k Vám bude hodiť viac než tento bradatý Belzebub… A môžete ho obsadiť i do nejakej role, ten má skutočne na to… vravím jej záhadne.
***
Zastavujeme na parkovisku pred LIDLom na Bratskej. Vchádzame dnu, kupujeme si sušienky a ideme k pokladni číslo 2, kde práve sedí za kasou pokladník Patrik.
Filmový mušketier…
Vysoký, štíhly, na hladko oholený elegán, s dokonalou spisovnou slovenčinou, podmanivým hlasom, reklamným úsmevom a úprimne čistým pohľadom, inteligentne sa prihovárajúci každej zákazníčke spôsobom, akoby im čítal z duše. A možno i číta… Dokonalý exemplár filmového mušketiera.
Slečna vedúca zájazdu naňho len pozerá… a pozerá… a pozerá… a jeho pohyblivý pás sa pohybuje… a pohybuje… a pohybuje… a ona tak túži si naň ľahnúť a priplávať na páse až pod jeho ruky, kde by si ju odvážil, odpípol pokladničným skenerom, vystavil účet za jej hriešne myšlienky, odložil do skladu a po záverečnej by si ju naložil do auta a odviezol do teplých krajín. Alebo do teplých perín…
– Vedľa sídlia hasiči, ak by ste potrebovala schladiť… vravím jej, stojac za ňou v rade.
Nevníma ma…
Predbieham sa v rade, prechádzajúc okolo kasy naprázdno, lebo ja nič nekupujem, len som slečne prišiel ukázať potenciálneho náhradníka hlavnej postavy do ich divadelného predstavenia, keď sme sa už zbavili ich pôvodného Mušketiera.
Ale to už nechám na nich dvoch, nech sa nejak dohodnú. A možno ho slečna počká až do tej záverečnej. Naisto ho počká. Lebo druhá šanca už nemusí prísť. V rade za ňou čaká veľa ďalších záujemkýň o úsmev, milé slovo a pohladenie, na ktoré tieto paničky márne čakajú vo svojich prázdnych bytoch a ešte prázdnejších srdciach.
***
Vraciam sa prvým autobusom nazad do centra mesta, aby som stihol ďalší spoj na Schwechat.
A divadelníci možno budú mať v súbore nového Roberta Redforda. A katapultovaný Mušketier možno dopláva za svojou Esmeraldou. A slečna vedúca zájazdu možno bude mať nového rytiera svojho srdca.
***
Dosýta a doplna…
Veď som jej to sľúbil, že ak chce prehĺbiť tento plochý príbeh a hlbšie sa zapliesť, doprajem jej… veď sú Korunovačné slávnosti. Dovtedy si treba užiť dosýta a doplna… ale po sýtych hodoch začína pôst, kedy si treba od všetkého nachvíľu oddýchnuť.
I od písania…
Niekto ten šialený svet predsa musí ísť zachraňovať… veď som Rescue Ranger.
.
.
.
.
.
Foto: pravda.sk, maps.google.com, ja
Celá debata | RSS tejto debaty