Stojím ponorený do pol pása v hlavnom toku Dunaja na tichej, kamenistej pláži povyše bratislavského mosta Lafranconi. Obmýva ma silný, chladný prúd. Hladina rieky je pokojná, cítim iba tichú, mohutnú masu vody, ako mi odoberá telesné teplo. Sto metrov odomňa sa hore prúdom pomaly plazí rumunský remorkér, tlačiaci pred sebou dlhý otvorený tlačný čln, kopcovito naložený štrkom, trčiac horným okrajom paluby necelých dvadsať centimetrov nad čiaru ponoru. Takto naložený vyzerá ako ponorka vychádzajúca z prístavu. Ale lodníci to majú dobre vyrátané, koľko môžu naložiť, aby sa nepotopili. Vedia, kde sa vyhnúť kaskádovým vlnám valiacim sa z dunajských prítokov, či od protiidúcej lode.
V duchu si predstavujem, ako by ho jedna masívna metrová vlna poslala ku dnu ako kameň, prevaliac sa cez jeho otvorenú palubu do obrovského nákladového priestoru. Zaplnený kalnou dunajskou vodou by v okamihu zmizol z radaru.
***
Voda a vietor…
Ako my kedysi dávno, v deväťdesiatych rokoch na atole Tūpai v Polynézii, keď nás náhly bočný poryv vetra pri núdzovom pristátí na malej pristávacej dráhe medzi palmami zmietol s hliadkovým vrtuľníkom do lagúny, padnúc do nej s oboma otvorenými bočnými dverami ako kameň do rybníka. V okamihu sme boli na dne, v desaťmetrovej hĺbke, zaborení v rozvírenom bielom piesku.
Na jeden rýchly, hlboký nádych sa odopnúť z popruhov, vyslobodiť otrasených a zranených kolegov zo sedačiek, vytiahnuť ich z vraku, aktivovať im vzduchovú patronu v záchrannej veste a vystreliť ich tak hore na hladinu ako raketu Ariane 5.
Ešte prekontrolovať kabínu vrtuľníka, či v nej nikto z posádky neostal a potom sa vystreliť na hladinu i sám. A potom už len čakať na pláži pokrytej snehobielym pieskom až do nasledujúceho rána na príchod hliadkového člna zo základne 5. regimentu v Papeete, celý čas počúvajúc monotónny šum paliem, ktorých dlhé listy sa zmietajú v poryvoch tajfúnu ako tahitské tanečnice a pozorujúc spenené vlny modrého oceánu za nízkou koralovou bariérou.
Aký to kontrast oproti pokojnej, plytkej vode lagúny atolu, sčerenej iba vetrom blížiaceho sa tajfúnu, ktorý o 24 hodín dorazí v plnej sile na tieto malebné ostrovy na konci sveta, zmeniac ich na nepoznanie.
Mesiac v splne striebristo osvetľuje valiace sa obrovské oceánske vlny, rozbíjajúce sa na vonkajších útesoch lagúny. Ich hlboký, dunivý hluk dotvára majestátne divadlo na pozadí vysokej hradby mrakov, blížiacich sa od rovníka. Stojac po členky v teplej vode lagúny pozorujem toto nebeské divadlo so silnou sumatranskou cigarou, zachránenou z vrtuľníka v starostlivo uzavretom hliníkovom puzdre. Dnes v noci mi chutila. Bola intenzívna ako prírodné živly, tancujúce okolo nás…
***
Slnko a piesok…

Alebo keď nás prekvapila náhla púštna búrka habúb vo vyprahnutej púšti Ali Sabieh v Džibuti. Pozorujúc sto metrov vysokú pieskovú tsunami, ako sa na nás v absolútnej tichosti valí zákerne od chrbta, zbadajúc ju až vo chvíli, keď nám prvé zrnká piesku ťukajú na kapotu.
Zastaviť kolónu, vypnúť motory, utesniť okná a prieduchy, rýchlo nahlásiť na základňu mimoriadnu udalosť, lebo potom tie vibrujúce pieskové zrnká vytvoria taký elektromagnetický náboj, že prestane fungovať spojenie. A hlavne nevystupujte z vozidiel, lebo sa stratíte. V horšom prípade na vás už čakajú nemilosrdní Afarovia, ukrytí za blízkou dunou, vynoriac sa z hnedej, prašnej temnoty s kalašnikovmi v rukách a bez slova vám skrátia prirodzený beh vášho osudu…
Hnedá tma, počujete iba šušťanie zrniek piesku o plechy a okná prieskumných vozidiel 2. regimentu, ale celým telom cítite tie masy piesku, valiace sa rozľahlou planinou. Vtedy pochopíte, aká je púšť krásna, mocná, čistá, majestátna, pravdivá…
***
Žena…
– Tak čo, ideme na to?… vraví mi krásna, vysoká Maja, nasadzujúc si plávaciu čiapku na svoje tmavé kadere, púšťajúc po prúde pred seba žltý plávací vak, priviazaný o svoj štíhly, posilňovňou vyformovaný driek. Pohľadom skúmame protiľahlú stranu Dunaja, odhadujúc miesto, kde v silnom prúde rieky vylezieme na druhý breh.
Dávame si indiánsky bozk a vrháme sa do chladného prúdu Dunaja. Okamžite nás strháva. Cítime spodné prúdy, ako s nami pohupujú ako s plastovou kačkou a svojou rýchlosťou a mohutnosťou nám dáva táto majestátna rieka nekompromisne najavo, kto je pánom Podunajskej nížiny.
***
Toto sa mi páči.
Naplno precítiť živly, proti ktorým sa nedá zmysluplne bojovať …
.
.
.
.
.
.
Foto: ja, maps.google.com
V Dunaji som ešte neplávala a ani sa nechystám... ...
Celá debata | RSS tejto debaty