RescueRanger

Minulý pondelok popoludní som sa vracal z predĺženého víkendu v Budapešti. Medzinárodný rýchlik Metropolitan bol poloprázdny, ale i tak som si pre istotu kúpil miestenku, lebo Murphyho zákony sú jediné, čo v tejto našej džamahíriji platia. Miestenku som dostal do otvoreného vagóna na sedadlo oproti drobnej, asi štyridsaťročnej peknej brunetky.

Tá sa práve neúspešne pokúša vytiahnuť zaseknutú okennú roletku, lomcujúc ňou ako o dušu, mysliac si, že si tak pomôže. Na to však treba jemnú mechaniku… mierne stiahnuť a povytiahnuť. To je ako so zaseknutým zipsom, čim viac s ním lomcujete, o to ťažšie to ide.

Ignorant…

Pozerám na ňu, ako lomcuje tou roletkou. Dáma so mnou vizuálne nekomunikuje, na prvý pohľad si chce pomôcť sama. Zjavne má nervičky z ostrého slnka… Je rozkošná. V takom drobnom tele toľko energie… Po minúte pozorovania sa k nej nahnem, aby som jej ukázal, ako sa vyslobodiť z tejto zapeklitej situácie. A v tej chvíli… roletka povolila a vyletela hore ako raketa Hamasu.

Neskoro… moja ruka siahla do prázdna. Teraz som u nej za nevychovaného ignoranta. Keby som ten moment využil skôr, bol by som za gentlemana, s potenciálom rozvinúť slušný sociálny kontakt počas takmer trojhodinovej ceste do Bratislavy. Takto som si to u nej raz navždy zabetónoval. Prvý dojem už nenapravíš…

Okno príležitosti…

To sú tie chvíle… ak sa nachádzate v správnu chvíľu na správnom mieste, otvorí sa vám veľmi krátky časový úsek osudového bezvetria, keď sa akoby zastaví čas, akoby on sám tápal, kam pohnúť dejinami. Hovorí sa tomu okno príležitosti. Ak ste vnímavý a ten okamih vycítite svojim šiestym zmyslom a využijete, môžete sa dokonca zapísať do dejín a užiť si to z prvého radu. Ako ten chlapec v Andersenovej rozprávke Cisárove nové šaty. Keby zakričal „cisár je nahý“ o chvíľu skôr či neskôr, jeho výkrik by zanikol v hluku davu a nahý kráľ by prešiel ulicou za servilného obdivu poddaných… a nič by sa nestalo, žiadna kráľovská sebareflexia ani žiadne precitnutie davu by sa nekonalo. Kolo dejín by sa neotočilo ani o jeden zub.

Je to nielen o správnom načasovaní, ale hlavne o vašej odvahe a odhodlanosti. Ak zaváhate, tak ho prepásnete a potom si to navždy budete vyčítať. A okno príležitosti sa navždy zavrie a potom už fakt nič… iba pachuť a naštvanosť na vlastnú nerozhodnosť.

Ruku na srdce chlapi, koľko dokonale rozvibrovaných žien, čakajúcich už len na to, aby ste im rozopli halenku, ste nechali plávať, lebo ste sa nevedeli dokopať k tomu, aby ste spravili ten posledný, malý krôčik. Malý pre vás, veľký pre ne…

***

Jeden môj známy bol pred štyrmi rokmi na premiére opery v Boľšom Teátri v Moskve. Ako vychytený zvukový majster tam dlhé roky zabezpečoval ozvučenie sály, takže do zákulisia divadla mal po známosti stále voľný prístup. Svoje kontakty preto využíval pri cestách do Moskvy na pravidelné návštevy predstavení tejto svetovej divadelnej scény. Zadarmo samozrejme. Síce nesledoval predstavenia z prvej rady v sále, ani z lóže… ale i z hornej miestnosti pre technikov je to stále parádny zážitok.

V deň obnovenej premiéry slávnej Bizetovej opery Carmen tam bol prítomný tiež. Zhora z technickej miestnosti, z ktorej sa ovládajú svetlá, ozvučenie i klimatizácia videl, ako v zaplnenej v sále sedí moskovská smotánka – zbohatlíci, generáli, stranícki papaláši a ich nastailované matróny i milenky, ktoré si nenechajú ujsť žiadnu príležitosť ukázať sa.

Prichádza prezident Ruskej federácie…

Za oponou sa už nervózne zoraďovali zboristky i sólisti opery do nacvičených póz prvého dejstva. Gong… nastalo ticho. V sále potemneli svetlá. Všetci čakali na prvé tóny Bizetovej opery. Sekundy pretkané napätím…

A tohto môjho známeho nenapadlo nič normálnejšie, než chytiť mikrofón a do toho hrobového ticha do preplnenej sály zahlásiť:

– Daragije uvažájemije, prichodit prezident Rossijskoj federacii, Vladimir Vladimirovič Putin…

***

No to ste mali zažiť…

Celá sála ako na povel vystrelila do pozoru, generáli si v chvate nasadzovali okrúhle vojenské čapice, páni naprávali kravaty a klopy na sakách, dámy pohmatom kontrolovali svoje bujné dekolty… sála ani nemukla. V tom hrobovom tichu sa všetci iba vyplašene obzerali okolo seba, z ktorej strany sa v sále zjaví Putin. Vystúpi spoza opony na pódium s prejavom? Ukáže sa v prezidentskej lóži?…

Speváci v zákulisí v panike stuhli, nikto z nich sa neodvážil ani len odhrnúť oponu a nakuknúť do sály. Čo ak sa im prezident zjaví za chrbtom… Ich strach sa dal krájať ako za Stalina.

Celé obecenstvo stálo v tom hrobovom tichu v pozore, nikto ani nemukol. Prešlo päť minút, veeeľmi dlhých minút. Putin stále nikde. Sálou to začalo šumieť, ale nikto si nedovolil sadnúť. To by bola vlastizrada…

***

Putin samozrejme neprišiel… Technický riaditeľ divadla prišiel na druhý deň o flek, ale inak sa to zamázlo. Tak, ako všetko v Rusku…

Ale ten využitý moment bezvládia pred prvými tónmi Bizetovej opery otestoval koronárne tepny moskovských divákov lepšie než preventívna prehliadka u lekára.

***

Oči čornyje…

Ale ide to i naopak, nie tak predposrato proputinovsky…

V roku 1982, ešte za života Leonida Brežneva vystúpila v Sovietskom zväze na festivale politickej piesne na slávnom moskovskom štadióne Lužniki jedna moravská etno-folková kapela.  Po všetkých tých „pokrokových“ afrických a latinskoamerických kapelách so svojimi národnými verziami Vencerémos a Viva Che Guevara (mimochodom vo verzii Hasta Siempre od Nathalie Cardone je to mimoriadna pecka, že i samotný Ľuboš Blaha by si ju zaspieval…) vystúpili ako posledná skupina večera na pódium severomoravskí Valasi  v krojoch a zaspievali aktivistickú zlátaninu o robotníckom prezidentovi Gottwaldovi, ktorého ako Stalinovu figúrku v Sovietskom zväze aj tak nikto nepoznal.

Zaznel vlažný potlesk desiatok tisíc povinne zúčastnených divákov a nič viac. Kapela si splnila svoju povinnú politickú jazdu, bez ktorej by nemohla vystupovať na svojej zájazdovej koncertnej šnúre a viac to neriešili, snažiac sa ju vytesniť z mysle.

A keď už balili na tribúne svoje fidlátka, k zapnutému mikrofónu pristúpila osemročná dcéra kapelníka a sama od seba z plného srdca začala bez doprovodu spievať známu clivú, zamilovanú skladbu Oči čornyje, ktorú pozná každý Rus.

Lužniki stíchli… a boli hrobovo tiché i dlhé minúty po dospievaní. A potom akoby zrazu vystrelili z dela – taký potlesk, výskot, slzy šťastia, nádych normálnosti, po všetkých tých stupídnych politických songoch… medzi tými desiatkami tisíc divákov nastalo také uvoľnenie, taká katarzia, akoby tam vystúpil slávny ruský hypnotizér Kašpirovský. 

To malé moravské dievča – v súčasnosti poslankyňa českého parlamentu, všetkých Rusov nakomplet detoxikovala z komunistickej propagandy. V ten jedinečný, správny moment, sama od seba prebudila mysle všetkých Rusov na štadióne i pri televíznych obrazovkách.

A buďte si istí, že túto pieseň musela odvtedy kapela počas svojho každoročného mesačného turné po Sovietskom zväze hrávať na svojich koncertoch i viackrát za večer…

***

Atlét a dlhonohá modelka…

Ale čo to má spoločné s Bratislavou? Veľa…

Náš vlak sa monotónne kymácal úzkym údolím Dunaja dakde pri Visegráde. Oproti nám cez uličku sedel slušne oblečený párik štyridsiatnikov, vyzerajúcich ako Angelina Jolie a Brad Pitt z filmu Pán a pani Smithovci. Fešácky pár, asi si boli v Budapešti užiť svoj romantický víkend. Atlét a dlhonohá modelka, to musel byť víkend…

Občas sa pozreli našim smerom. Ale žeby ten feši pán vtedy pomohol mojej spolucestujúcej s tou zaseknutou roletkou, tak to ani omylom. A možno ho „pani Smithová“ drží nakrátko a každú asistenciu cudzej žene berie ako neakceptovateľný flirt. Moja spolucestujúca to ale vyriešila za nás oboch. Bez flirtu…

***

Nachvíľu sme zastavili na pohraničnom prechode Szob. Maďarských sprievodcov vymenili naši, slovenskí, zopár ľudí si prisadlo do nášho vagóna, ale inak sa neudiala žiadna zmena.

O dve hodiny budeme v Bratislave. Poobedné slnko začína pripekať. Moja spolucestujúca si z tašky, vyloženej v odkladacom priestore nad hlavou po chvíli prehrabávania vybrala módny časopis Vogue a sťahuje okennú roletku. Dala ju dole na prvý pokus, znemožniac mi tak napraviť si u nej pošramotenú reputáciu. Nevadí, po príchode do Bratislavy aj tak zabudne, s kým sa viezla.

Prichádza sprievodkyňa. Už od dverí počujem píp, píp, ako skenerom kontroluje lístky. Párik oproti vybavila šmahom ruky, mňa a moju spolucestujúcu tiež. Ani sa pritom na nikoho z nás nepozrela. Iba na moju spolucestujúcu. Tak dlhšie… no veď čo…

–Někdo má rád vdolky, jiný zase holky… pomyslím si.

***

Zo samotných výhľadov na malebnú krajinu, zarezanú v údolí Dunaja nemám nič, lebo moja spolucestujúca má celý čas stiahnutú roletku. Nebudem ju ale žiadať, aby ju povytiahla, pripomínajúc jej tak moje ignorantské správanie. Radšej sa preto na krajinu pozerám cez uličku protiľahlým oknom, pri ktorom sedí slovenská Angelina Jolie s Bradom Pittom. Oni sa fakt na nich podobajú…

Po očku nás dvoch pozorujú, ale to mi vôbec nevadí. Pokiaľ pod nosom nemám šušeň, je mi to jedno.

***

Konečne Bratislava…

Vlak pred Hlavnou stanicou spomaľuje, prevaľujúc sa zo strany na stranu na starých výhybkách, ktoré si pamätajú ešte návštevu cisára Františka Jozefa I. Vstávam a vyberám si cestovnú tašku z batožinového priestoru nad hlavou. Dáma konečne zdvíha okennú roletku, zvedavá na panorámu Bratislavy. Ale opäť sa jej ako na potvoru zasekla. Lomcuje ňou. Ja stojím nad ňou s cestovnou taškou v rukách. Toto už fakt nebudem riešiť…

Slovenský Brad Pitt ale áno… prikročí k nám, nahýna sa nad dámu a jedným ráznym potiahnutím jej roletku vytiahne až hore. Dáma sa naňho usmeje. On na ňu tiež. Podáva jej pravú ruku. Dáma s úsmevom prijíma.

Vtom spoza pásu vytiahne putá a bleskurýchle ich nasadzuje dáme na ruku, ktorú jej pevne drží v dlani. Dáma mu siahne druhou rukou pod sako a vyťahuje jeho pištoľ. Brad Pitt jej ju bleskurýchle druhou rukou vyrazí a nevyberavo zvalí dámu na podlahu. Pribieha sprievodkyňa a odkopáva pištoľ pod sedadlo. Angelina Jolie šliapne lodičkou celou váhou dáme na ruku, ktorou sa snaží dočiahnuť odkopnutú pištoľ. Tá od bolesti zjajkne.

***

O  minútu je po všetkom. Spútanú dámu zdvíhajú zo zeme a spolu s jej batožinou ju bleskurýchle vyvádzajú z vagóna, pred ktorým ju už čakajú nenápadní páni v oblekoch. Vo všetkej tichosti a rýchlosti, ako sa na tajnú službu patrí. Alebo to bola mafia? Alebo oboje v jednom?

***

Stojím tam so svojou batožinou v ruke, sledujúc túto perfektne zvládnutú akciu profesionálov. Ešteže som sa džentlmensky neangažoval a nepomohol dáme so zaseknutou roletkou, lebo to by som skončil v putách asi tiež a musel pri ostrom svetle stolnej lampy dakde vysvetľovať, že sa vôbec, ale vôbec nepoznáme.

***

Vystúpil som vzdialenejšími dverami z vlaku a pre istotu som si sadol na peróne na lavičku, kým celý tento humbug uplynie, aby na mňa nepadol ani tieň podozrenia, že mám s tou dámou niečo spoločného.

Sedím na nástupišti, pozerajúc, ako sa rýchlik Metropolitan pomaly pohýna, smerujúc ďalej do Česka. Vysmädlo mi, vyberám si z tašky fľašku s vodou.

Moment… čo to mám pohodené medzi šatami??? Rukou nahmatám nejaké vrecko, vydávajúce zvuky ako presýpajúce sa kamene. Otvorím ho.

– Čo u mňa robia tie modré diamanty???…

***

Kto zaváha…

Niekedy je fakt lepšie nechať to okno príležitosti zavreté, aj keď sa vám v ňom zjavuje ktovie aká prsatica…

Ale vy, keď niekedy z amplióna začujete: „Prichádza prezident Ruskej federácie Vladimír Vladimírovič Putin…“, radšej preventívne vstaňte. Čo vy viete…

.

.

.

.

.

Foto: maps.google.com, pravda.sk, ja