Nikto si nevšimol tie hrozivo temné mraky, ktoré sa v tichosti dohrnuli spoza striech zámku Schloss Hof. Prvé kvapky búrky doľahli na divákov operného predstavenia náhle, ako vedro vody, vyliate z balkóna. Všetci sa rozutekali skryť, kam mohli. Tí predvídavejší vytiahli vlastné dáždniky, ostatní sa skryli pod košaté stromy v parku, operné speváčky a hudobníci, ktorí to mali z nádvoria najbližšie do zámku, vbehli priamo do zámockej kaviarne a spravili najlepšie, ušetriac svoje nástroje, róby a účesy striekajúcej vode. Predstavenie sa ale úspešne stihlo natočiť na video s i úvodným momentom diváckeho prekvapenia (veď v tom je práve pointa flashmobu) a tá náhla búrka na záver dala celej akcii pikantnú a neočakávanú bodku. Už sa teším na to youtubové video Viedenskej štátnej opery, ako uprostred zboristiek rozpažujem ruky a otváram ústa ako Placido Domingo. To budú státisíce lajkov…
Ale na vtipné predstavy budem mať čas neskôr, v suchu. Teraz sa musím skryť pred búrkou i ja. Vbehol som dovnútra Barborkinho veľkého citroëna, zaparkovaného pri bočnej stene zámku. Premočený na kosť som za sebou zabuchol ťažké posuvné dvere. Silná prietrž mračien vonku ešte zosilnela. Štrkom posiate nádvorie zámku Schloss Hof sa začína ponárať do jednej zlievajúcej sa obrovskej mláky, lebo vyprahnutá zem nestíha vsiaknuť tú záľahu dažďovej vody, ktorá ako hustá riava dopadá s ohlušujúcim šušťaním na zem.
Manžel Anny Netrebko…
Členovia sprievodného štábu, hudobníci z orchestra, i tých desať krásnych dám, zboristiek Viedenskej štátnej opery, vykukuje cez okná zámockej kaviarne, kým sa počasie umúdri, aby mohli nasadnúť do pristaveného autobusu, zaparkovaného tristo metrov od zámku. V tomto lejaku je to však nemožná misia. A tak čakajú a dlhé chvíle si krátia kaviarenskými zákuskami a klebetami. Asi o mne, o tom niet pochýb.
Lebo keď sa im niekto predstaví ako manžel Anny Netrebko, postaviac sa medzi ne počas ich speváckej árie a naprázdno otvárajúc ústa „spieva“ s nimi, to nerozdýchajú ani tie najširšie operné bránice.
***
Ale veď my si tykáme…
Vo vnútri Barborkinho veľkého auta to bol iný svet. Oproti sebe otočené dva posledné rady sedadiel navodzujú útulný, kempingový dojem. Pohodlné kožené sedadlá, zatmavené sklá, sklopný stolík pod oknom, radosť cestovať, či len tak oddychovať.
Barborka, blondína s dlhými vlasmi, blankytne modrými očami, plnými, nádherne vykrojenými perami, krásnou maminovskou postavou, štíhlymi, tvarovanými lýtkami, jemnými chodidlami s tak krásnymi prstíkmi, že by mohla robiť modelku na sandáliky, lodičky a iné otvorené topánky.
– Ale veď my si tykáme… opravila ma, keď som jej vykajúc poďakoval za prichýlenie pred búrkou.
A skutočne, tá vôňa jej parfumu, ten nezameniteľný mix orientu a sladkých cukríkov, ktorý sa rozliehal po interiéri auta, mi v sekunde pripomenul tie romantické chvíle… Tam vonku, cez slnečné okuliare a rozpustené vlasy som ju vôbec nespoznal.
***
Zoznámili sme sa úplnou náhodou minulý rok v októbri, keď som sa nakrátko ocitol opäť na Slovensku a počas náhodnej prechádzky okolo Bratislavského hradu som narazil na skupinku nemecky a anglicky hovoriacich turistov, ktorých Barborka po hrade práve sprevádzala. Zaujala ma svojimi bielymi lodičkami a krásnym modrým kostýmom, v ktorom sprevádzala tú hordu turistov v ležérnych turistických outfitoch, ako sa s fľaškami vody a mapou v ruke štverajú strmými, hrboľatými cestičkami historického podhradia, túžiac sa pokochať panorámou Bratislavy z vonkajšieho nádvoria hradu.
Jelení skok…
Pridal som sa k nim, kochajúc sa z diaľky Barborkinou krásou a jej znalosťami angličtiny a nemčiny, prechádzajúc plynulo medzi týmito dvomi jazykmi ako medzi bozkami na ústa a na krk. Lebo tak som si predstavoval jej večery po jej príchode domov, kde po nej ako raketa Hamasu nedočkavo vyštartuje ten jej vyšportovaný telocvikár, priamočiary opičák zo ZOO, upotený údržbár, záletný hodinový manžel, snaživý podomový predavač vysávačov, … hocikto, kto ma ako jej domnelý intímny partner v mojich predstavách napadne. A ten jej šmahom ruky strhne z tela jej krásne vyžehlený modrý kostýmček, neriešiac nejaký zaseknutý zips a v náručí ju len tak v bielom spodnom prádielku hodí oblúkom na širokú manželskú posteľ, vrhnúc sa na ňu jelením skokom. Divoká predstava, nehodná záveru dňa s takouto dámou…
Ale bežné bratislavské večery pracujúcich žien nie sú často romantické, iba spotené, končiace druhou šichtou pri kuchynskej námornej linke, či povinnou jazdou so svojim ufučaným, teplákovým Tarzanom.
***
Barborka pôsobí ladno, decentne, zdržanlivo. Trpezlivo vysvetľuje turistom históriu mesta, ako učiteľka malým deťom. Odpovedá im i na tú najhlúpejšiu otázku, často aj tak položenú iba zo srandy. Je to pravá dáma. Žiadna Tarzanova opička.
Občas sme sa stretli pohľadom, ale to bolo všetko. Zaujatá výkladom histórie hradu iste hneď zabudla na iskru, ktoré medzi nami prebehla vždy, keď sa naše oči stretli.
Po hodine konečne turistická prehliadka skončila a Barborka sa pri východe z hradu rozlúčila s to hordou turistov, na ktorých už na parkovisku čakal zájazdový autobus, ktorý ich odvezie na hotel do Viedne. Lebo bratislavské turistické návštevy sú skôr jednodňovkami z Viedne či Budapešti.
Dáma s tajomným úsmevom Mony Lízy…
Ale Barborka nie je žiadna jednodňovka. U nej by som si objednal celoročnú permanentku. Sprevádzala by ma denne po všemožných tajných zákutiach Bratislavy a aby sa po práci nemusela unavená vracať k svojmu palenákovému opičákovi, objednal by som jej susednú izbu vo svojom obľúbenom hoteli Falkensteiner, kde sa vždy ubytúvam pri svojich návštevách Bratislavy. Vo svojej izbe by som ju ale neubytoval. Je to predsa poctivá, slušne vychovaná dáma. Zmyselne voňajúca, s tajomným úsmevom Mony Lízy.
Nie ako tie prvoplánové tanečnice salsy z latino párty, ktoré po pretancovanej noci, prepotené až po nohavičky, ak vôbec nejaké nosia, skončia u hocikoho a v akejkoľvek polohe, ráno si už nepamätajúc, či v noci niečo bolo či nebolo…
***
V ten minuloročný horúci jesenný večer som k nej po skončení turistickej prehliadky napokon pristúpil a s úsmevom ju galantne pozval na drink po jednej reštaurácie na Zámockej ulici poniže hradu.
A vcelku logicky, vzhľadom na tie prebleskujúce iskry medzi nami, z jedného drinku sa stala romantická večera pri sviečkach (skutočne nám čašník zapálil sviečky na stole, mysliac si, že tvoríme pár) a namiesto formálnej rozlúčky na zastávke MHD sme skončili pod šumiacimi listami brezy, ponorení do hlbokých bozkov v polhodinovom vášnivom objatí, z ktorého sa ani jednému z nás nechcelo vymaniť.
Ale tým to i skončilo. No… ešte sme sa zopár krát stretli a po skončení jej sprevádzania turistov sme si zopakovali večeru pri sviečkach a polhodinové lúčenie pod ševeliacou brezou. Nič viac, lebo doma ju už čakal jej roztúžený gaučový Tarzan, neochotný sa zdržovať predohrou.
A tak to i medzi nami skončilo. Nikdy som nevedel, či bude nejaké „nabudúce…“.
A teraz, po roku sme sa náhodne stretli počas búrky v jej veľkom aute na rakúskom zámku. Náhoda?
***
Bol by hriech nekochať sa…
Som kompletne premočený. Na kožené autosedačky to veru nie je najlepšia odpoveď. Barborka sedí oproti mne. Vyzliekam si bielu polokošeľu, odhaľujúc svoje vypracované telo, spomienku na dlhoročný dril z regimentu. Z vlasom mi cez prsné svaly až na tehličky na bruchu stekajú pramienky vody. Rozopínam si hrubý kožený opasok.
Barborka má v tvári červený rumenec ako školáčka, ktorá práve v kabinete prichytila svoju triednu učiteľku s telocvikárom v jednoznačnej horizontálnej póze za katedrou.
***
Nedokáže odtrhnúť oči od môjho tela. Cítim sa ako striptér z Chip and Dales počas privátneho vystúpenia, ale mokrý tu predsa nebudem sedieť na kožených sedačkách. A pred takou krásnou ženou dvojnásobne…
– Pozeraj sa mi do očí, Barborka… – šepkám jej.
– To sa predsa nedá a ty to vieš. Ty si neodolateľný. Bol by hriech nekochať sa tvojimi ramenami, pažami, stehnami… odpovedá Barborka s rumencom v tvári.
***
Len keby som cítila, že ma skutočne miluješ…
Nakloním sa k Barborke a do dlaní beriem jej horúce líca. Bozkávam jej nosík, šeptajúc:
– Hriech je s tebou sa zahrávať… a vnáram sa jazykom do jej úst. Cítim jej hebké pery, neviem sa ich vynabozkávať. Rukami prechádzam po jej horúcich stehnách, drieku, hladím jej jemný krk, zabáram sa do jej vlasov. A opäť klesám rukami dole, k tým hriešnym partiám, od ktorých má kľúč len ten jej jednoduchý panelákový Tarzan, z ktorého nikdy nevychová gentlemana.
– Keby si ma chcel, tak ma máš celú, každú noc, úplne by som sa ti oddala. Nebránila by som sa ti ani na sekundu. Len keby som cítila, že ma skutočne miluješ… so slzami v očiach ma objíma okolo krku. Cítim jej úprimné slzy, ako mi stekajú po zátylku.
– Vieš, že to nejde. Ja ženy zachraňujem, ja sa s nimi nežením… odpovedám pokojným hlasom, vediac, že som jej tým práve zlomil srdce.
***
Prestalo pršať, už iba sem tam kvapká. Barborka vystúpila z auta a utierajúc si slzy odchádza riešiť odvoz operného ansámblu nazad do Viedne.
O štvrťhodinu vidím, ako zozadu z parkoviska odchádza autobus viedenskej opery.
***
K tebe alebo ku mne?…
– Ty si im narozprával, že si manžel Anny Netrebko?… vraví mi po svojom príchode, tentoraz neskrývajúc smiech.
Sadá si za volant. Čaká nás upršaná Bratislava. Ja sa zozadu prešmyknem vedľa nej na sedadlo spolujazdca.
– K tebe alebo ku mne? … Alebo sa chceš ísť predstaviť domov k našim?… otočí sa na mňa, pozerajúc mi zmyselne do oči.
– To bol len vtip… vyhodím ťa pri hoteli a ja pôjdem domov… vraví rozhodným hlasom veliteľky komanda.
Už ju tie emócie prešli, tajne sa vyplakala, maskujúc slzy za kvapky dažďa a opäť uzavrela svoje nežné srdce.
***
Celou cestou do Bratislavy mlčíme. Občas pohladím jej pravé koleno, stehno, jemne prejdem prstami po jej paži, ktorou drží volant. Nereaguje, ale v jej očiach vidím, že tam kdesi v hĺbke jej duša stále vibruje.
Poďme sa ešte trochu pomaznať…
Po necelej hodine jazdy zastavujeme v bočnej uličke za mojim hotelom Falkensteiner. Nahýnam sa k Barborke a dávam jej rozlúčkový bozk na pery.
– Poďme sa ešte trochu pomaznať… šepká mi.
***
Cez širokú medzeru medzi prednými sedadlami si presadáme opäť dozadu, na tie hriešne sedadlá oproti sebe. Masírujem Barborkine prekrásne chodidlá, položené v mojom lone, pozerajúc do jej krásnych, blankytne modrých očí. Hrám sa s jej jemnými prstíkmi. Bozkávam jej prekrásne klenutý priehlavok, prstíky. Zavzdychá…
***
Som na tvojom tele závislá…
– Prečo sa vždy stretneme iba na krátku chvíľu, pomaznáme sa a potom opäť nič?… pýtam sa jej.
– Veď vieš, že to nemá perspektívu… šeptá mi so zavretými očami. Ale vždy ti aj tak hneď podľahnem, nemám silu vzdorovať tvojim bozkom, tvojmu náručiu, dotykom tvojho vypracovaného tela. Vyčítala by som si to do konca života. Podľahnúť ti je tak návykové, tak hriešne sladké. Som na tvojom tele závislá…
***
Zotmelo sa. Cez strešné okno vidíme oceľovo modré mraky, ako sa pomaly presúvajú po oblohe. Opäť sa rozpršalo. Po čelnom skle nášho auta začínajú stekať pramienky vody. My sme tú búrku z Rakúska dotiahli nazad do Bratislavy. Ale už stratila na sile, dážď je mierny, monotónny. Počasie ideálne iba na dve veci…
Prebehli sme s Barborkou z auta do hotela. Na izbe sme sa osprchovali a na recepcii si zarezervovali hodinovú saunu, po ktorej sme si dopriali pravú thajskú masáž a potom ľahkú večeru v hotelovej reštaurácii pri sviečkach, s výhľadom na upršanú Bratislavu.
A potom… veď prší. Počasie vhodné len na dve veci…
Len tak mimochodom, na všetkých izbách v tomto hoteli sú mimoriadne príjemné periny z jemného kačacieho peria. Radosť vyskúšať… Veď napokon, poznáte ten najväčší hit Heleny Vondráčkovej:
Dlouhá noc,
ty a já na stokrát,
naše dlouhá noc,
nikdo z nás nejde spát,
tebe mít, je to co chci nejvíc,
a právě nám teď dlouhá noc začíná…
.
.
.
.
.
Foto: www.maps.google.com, pravda.sk, ja
Celá debata | RSS tejto debaty