RescueRanger

V ten slnečný marcový piatok, deň pred MDŽ som z Rakúska náročky cestoval skôr, aby som sa nedostal do poobednej dopravnej zápchy na bratislavskom diaľničnom okruhu. Nezadalo…, doprava pri IKEI aj tak beznádejne zhustla a ja som sa radšej rozhodol s nastupujúcim pocitom hladu utíšiť svoj žalúdok, než aby som sa slimačím tempom ktovie ako dlho slintal v dopravnej pasci. Zíduc z diaľnice som sa zastavil na fantastický kebab u Turkov vedľa Möbelixu, kde vám k skvelému jedlu púšťajú z telky nad hlavou chytľavé turecké disco hity. Skrátka pohoda.

Vedľajší obchod s nábytkom Möbelix mi prišiel veľmi vhod, lebo som súrne potreboval kúpiť sadu mini šroubovákov a tu takéto serepetičky mávajú.

Drevotrieskové úžasno…

Ale oni to vo všetkých týchto obchodoch majú veľmi chytro vymyslené, že keď si chcete kúpiť akúkoľvek hlúposť, musíte prejsť cik-cak uličkami cez celý obchod, kým dôjdete k vytúženému regálu, aby ste dovtedy navnímali všetko to drevotrieskové úžasno, ktoré čaká na vaše peňaženky…

Tak sa teda musím prebiť ku kutilským drobnostiam cez celú výstavnú halu.

A hneď na začiatku, pri sedačkách… som stretol Sašu.

Krásna čerstvá štyridsiatnička, kedysi odviazaná divoška, nezošnurovaná konvenciami, pri ktorej si naisto viem predstaviť, ako beháva bosá a naostro po rannej lúke a so zapleteným púpavovým vencom vo vlasoch víta východ slnka. Flower power…

Ale už sa znormalizovala a pochopila ekonomické princípy kapitalizmu, nasadnúc do kolotoča medicínskeho biznisu a pevne držiac jeho opraty sa vyšvihla na špičku svojho odboru, v ktorom robí kariéru.

Ale z tých raných čias pubertálnej bezstarostnosti jej stále ostali nežné ideály.

Manželská hádka?…

Zariaďuje si svoj zrekonštruovaný byt, tak si prišla s veľkým nákupným zoznamom nadizajnovať svoje sny. Prečo zrovna sem, do Bratislavy… to som v tejto chvíli ešte nepochopil, lebo keby si všetko dala nejakému šikovnému stolárovi spraviť na mieru, vyšlo by ju to síce drahšie, ale i tá výdrž materiálu by bola väčšia. Podobná tej jej fyzickej… ale ona chce všetko hneď. No veď načo čakať, žijeme rýchlo. I vyrábame rýchlo…

Prechádzame okolo kuchynských liniek. Debatujeme, kde by čo mala mať, aby sa po kuchyni nenachodila ako na himalájskom treku. Zasekli sme sa pri sporáku, nevieme sa dohodnúť, kde bude.

– Manželská hádka? Pomôžem?… zanôti s úsmevom predavačka, ktorá nás už chvíľu pozoruje.

S trápnym úsmevom a zavrtením hlavy berieme do ruky ponúkaný prospekt kuchyne a šmýkame ďalej, do spálne. Myslím tým do oddelenia spálňového nábytku…

Ľahám si na vysokú, takú tú hotelovú dvojposteľ s extra vysokým matracom.

Rukou pokyniem Saši, aby si priľahla.

***

Ty čítaš Chmelára???

– Poď som mnou večer na demonštráciu… navrhne mi Saša, ležiac pri mne, pozerajúc do stropu.

Usmejem sa. Tak už chápem, na čo prišla do Bratislavy. Revolucionárka, demonštrovať sem prišlo dievča nezbedné, povaľovať vládu, rušiť staré poriadky, mávať vlajkou slobody, holubice mieru púšťať, hymnu spievať.

– Radšej si zajtra prečítam, čo o tom napíše Eduard Chmelár, od neho sa dozviem, o čom to večer v skutočnosti bolo… zažartujem.

– Ty čítaš Chmelára??? Skončíš v pekle!… vraví mi s nepredstieraným opovrhnutím.

– V pekle končia len dievčatá, ktoré chodia naostro… pošepnem jej s veľavravným pohľadom na jej telo, dotknúc sa jej bruška.

Stihol som sa uhnúť…

– Ty si vôbec neuvedomuješ, čo sa tu deje. Stále si robíš z toho srandu. Veď kto to naše Slovensko zachráni?… rozohňuje sa Saša stále viac.

– Predsa Aštar Šeran, ako vždy, ak nebude náhodou na dovolenke… provokujem ju.

– Ty si vôbec nevážiš našu slobodu. A v novembri 89 kde si bol, ani vtedy si nedemonštroval proti komunistom?… to už stojí oproti mne s rukami v bok, ako komunardka na barikáde.

Ale potom to už stálo za prd…

– Ale áno, vždy po večernej službe na bráne sme pozerali z okien našich kasární na Pražskom hrade kamsi tam dole do mesta, kde sa to vtedy mlelo. Ale vychádzky sme mali vtedy pre istotu zatrhnuté až do začiatku decembra. Takže sme toho veľmi nenademonštrovali. No nemohli sme, pochop… Ale stihli sme sa ešte v druhú decembrovú nedeľu na poslednom, súkromnom, ale o to viac slávnostnejšom defilé rozlúčiť s našim abdikujúcim prezidentom. A nasledujúci týždeň mu ešte pomáhali baliť… A o tri týždne sme pochodovali pred novým prezidentom, tým sametovým, pravdo-láskovým. Takže, boli sme pri tom, či nie?… vysvetľujem Saši s tajomným úsmevom náš komplikovane nežný november 89.

– Ale potom to už stálo za prd. Tak som po pár rokoch zmizol ďaleko za horizont, kde sme ten svet znovu dávali do poriadku… nerieš Saša, nič nechápeš, si naivná… pokračujem vo vysvetľovaní.

***

– No tu ste moji, páči sa vám Samantha? Máme ju v 20 percentnej zľave a dokonca na sklade… švitorí nám naša známa predavačka, stojac s otvoreným katalógom pri našich nohách.

– Samantha nevŕzga, susedia sa potešia… vravím predavačke.

– Zabudni, tak ďaleko nie sme… hovorí mi vzdorovito Saša nahlas, aby to počula i ona.

– Samantha… Fox… napadla ma iba tá speváčka s nabitým popredím, ktorej plagát mal v obývačke za našich čias každý druhý teenager. Fakt neviem, podľa čoho pomenúvajú tie nábytkové zostavy… Ešteže im nedávajú názvy ako v Ikea … Hoven, Koppla…

***

Obťažkaní prospektami odchádzame po hodine z obchodu. U Turka si na cestu dávame kávu a kolu. Občerstvení nasadáme do auta.

Dupni na to fáro, ať mi věje háro…

– Fakt chceš na Gottvalďák? Nechceš odviezť domov? Idem okolo, hodím ťa z diaľnice až domov.

Saša zamietavo krúti hlavou.

– Do centra… nech sme tam ešte dnes… a dupni na to fáro, ať mi věje háro…

***

Po štvrťhodine jazdy vykladám Sašu pred úradom vlády. Zvukár práve skúša ozvučenie tribúny. Z aparatúry znie rozľahlým námestím Kubišovej patetická skladba Modlitba pre Martu.

Saša sa vo dverách auta nahne ku mne. Čakám klasickú pusu, dúfajúc vo francúzáka. Jej pery sa zastavia centimeter od mojich úst. So šibalským úsmevom v očiach sa ma spýta:

– A kúpil si tie šroubováky?…

***

Tlapol som si po čele…

Ale za to môžeš ty Saša. Zviedla si ma… z cesty…

.

.

.

.

.

Foto: ja, pravda.sk