RescueRanger

November býval v Paríži vždy veľmi sychravý, nostalgický, bez turistov, pripomínajúc mi svojou atmosférou film Posledné tango v Paríži. Krajšie nostalgické fotografie Paríža ťažko spravíte v inom počasí. Ale v týchto dňoch, týždeň po Dušičkách sa Parížania tešili teplej vlne, sprevádzanej krásnym, slnečným počasím.

Čakala ma tu trojdňová vyčerpávajúca služba. Ale večery som mal voľné. Rozhodne som ich však nechcel tráviť s delegátmi, zastrčený v nejakej blízkej či reštaurácii a baviac sa o banalitách či premúdrených víziách globálnej bezpečnostnej politiky, sem tam oživiac tému fotkou psa či manželky…

Kedysi dávnejšie, vo februári 2017 som tu zažil mimoriadne adrenalínovú eskapádu so slovenskou ministerkou pôdohospodárstva pri udeľovaní francúzskych štátnych vyznamenaní. A mne sa tam vtedy podarilo dostať vďaka nezištnej pomoci mojej kamarátky Danky, kurátorky Múzea d´Orsay. Kedysi pracovala v jednej slovenskej kultúrnej ustanovizni, odkiaľ bola vyslaná ako slovenská delegátka do parížskeho sídla UNICEF.

Krásna štíhla čiernovláska v najlepších rokoch, ktorej decentné okuliare dodávajú ten správny intelektuálny esprit. Pôsobí nesmelo, až zakríknuto, ale o to viac z nej vyžaruje oddanosť a láska k umeniu. A vďaka svojej mimoriadnej kráse, vzdelanosti a prenikavej inteligencii (smrteľná kombinácia pre každého muža…) si získala pozornosť vtedajšieho francúzskeho ministra kultúry, ktorý jej z nezištnej lásky k umeniu vybavil miesto kurátorky v tomto svetovo preslávenom múzeu.

Je to síce o niečo menej platené miesto než v UNICEF, ale pre znalkyňu umenia je to absolútny profesionálny vrchol. No neber to… i s benefitmi v podobe známosti s ministrom kultúry, veľkým obdivovateľom krásnych objektov…

Mal som s ňou dohodnuté stretnutie po práci, hneď v stredu po prílete do Paríža. Čakal som ju pred budovou múzea, mávajúc na ňu cez presklené átrium, sledujúc, ako vedie nekonečné debaty s kolegyňami, nervózne sa snažiac z nich vymaniť. Po štvrť hodine sa jej to nakoniec úspešne podarilo. Zvítali sme sa ako starí priatelia. Namiesto večere v reštaurácii však mala pre mňa prekvapenie, ktoré mi nestihla oznámiť…

Danka zajtra poriada kolaudáciu svojho nového bytu, ktorý sa jej podarilo po roku zháňania konečne kúpiť. Lebo dobrý byt v dobrej parížskej štvrti a za dobrú cenu … na to treba mať kopec šťastia a trpezlivosť s hľadaním. Ale keď sa poznáte s bývalým ministrom kultúry, ide to o niečo ľahšie…

Podarilo sa jej kúpiť menší trojizbový byt v krásnej budove v XVI. obvode, kde býva parížska buržoázia a kde najväčšie veľkometrážne byty s výhľadom na Seinu bežne stoja tri milióny eur a viac.

***

Byt na hornom poschodí v udržiavanom šesťpodlažnom dome s výhľadom na námestie je skutočne skvelá voľba. Blízko na RER, blízko na autobus, k Seine, na Trocadéro… ideálna lokalita.

– Čože? Veď ty bývaš oproti môjmu hotelu?… ostal som v nemom úžase, keď sme vstupovali do domovej brány.

A skutočne, keď sme vošli do jej čerstvo vymaľovaného bytu, z obývačky vidím priamo do svojej hotelovej izby.

– Aspoň to po zajtrajšej kolaudácii nebudem mať ďaleko… usmejem sa.

Dali sme si pohár vína, kochajúc sa výhľadom na západ slnka za obzorom a rozlúčili sme sa. Danka ešte musí stihnúť nakúpiť pohostenie na zajtrajšiu párty.

– A kľudne si zajtra doveď nejakú spoločnosť, nech sa mi tu po byte netúlaš sám… povedala mi na rozlúčku.

***

Túto zdvorilostnú ponuku som bral iba ako zdvorilostnú frázu, ale na druhý deň som si na ňu spomenul, keď som v hotely stretol dve bývalé kolegyne z korporátu, Evu a Elenku. Nerozlučné kolegyne, dve krásne ženy okolo štyridsiatky, s ktorými som kedysi na služobných cestách zažil s každou z nich veľmi zaujímavý príbeh (vo všetkej počestnosti samozrejme, ako je pri mne zvykom…) o ktorom však každá poslušne pred tou druhou mlčí.

Ich dnešný večerný program sa rysoval klasicky nudne, x- tá pochôdzka popri Eiffelovke, či po Champs-Élysées a potom hotelová sprcha a nastaviť budík na zajtra na siedmu ráno.

Ja som im preto ponúkol trošku iný chill-out zážitok. Moju ponuku na kolaudáciu prijali hneď a s nadšením, lebo to už na prvé počutie bola veľmi bezpečná akcia. Ako keď sa v hotelovej reštaurácii koná klavírny koncert s operným recitálom.

***

Presne o ôsmej večer som spolu so svojimi dvomi spoločníčkami zazvonil u Dankiných dverí, spoza ktorých boli počuť tlmené tóny ťahavých šansónov Charlesa Aznavoura.

V byte s vysokými stropmi bolo zo tridsať ľudí. Zo všadiaľ rozvoniavalo varené víno. Všetky stolíky boli obložené jednohubkami, podmanivú hudbu prerušovala decentne tichá vrava a cinkanie pohárov.

Nie ako pri kolaudácii bytu niekde na slovenskom sídlisku, kde sa do rána všetky steny paneláku otriasajú divokou hudbou, susedia v pravidelných intervaloch vyzváňajú na bytový zvonček oslavujúcich a z balkóna sa vznáša dym divotvorných rastlín a občas sa odtiaľ leje i obsah niekoho žalúdka…

Nie, tu v Paríži platia striktné pravidlá a obzvlášť v lepších štvrtiach. Preto i v Dankinom byte to vyzerá ako v jej práci v Múzeu d´Orsay počas vernisáže práve zahájenej výstavy. Veď i osadenstvo dnešného večera sú samí intelektuáli už od pohľadu.

Dievčatá z escortu…

A je tu i sám pán bývalý minister kultúry, ktorý Danke kúpu tohto bytu od svojho dobrého priateľa a poslanca parížskeho magistrátu sprostredkoval. Lebo takýto byt by za tú cenu cez realitku nekúpila, tá by jeho cenu vyšroubovala do nepríčetna, aby zarobila….

A pán exminister je tu dokonca i so svojou manželkou… ktorá je tiež výstavným exponátom akoby ju namaľoval sám Gustav Klimt… má veru vycibrený vkus ten chlap… Možno tým chce niečo Danke naznačiť… ale to je len moja úvaha. Neriešim…

Moje dve spoločníčky však vzbudili medzi prítomnými docela veľký rozruch. Viackrát som musel decentne odpovedať na podrývačné otázky, či to sú dievčatá z escortu.

Veru, na takéto krásavice nemá monopol len Francúzsko, rastú i na Slovensku.

***

Kam sa hrabe bratislavské kaviareň…

Oprášil som si svoju vojenskú francúzštinu, ale tá intelektuálna je svojim slovníkom úplne iná než bežná mluva… Tváril som sa angažovane, keď som počúval parížskych znalcov umenia v štýlových umeleckých šáloch a červených ponožkách, riešiac – pre mňa banálne detaily nejakého diela – títo ľudia sú skutočnými predobrazmi filmových postáv francúzskych intelektuálov.

A potom sú tu decentne (decentne…, nie litrami ťažkého parfému) navoňané dámy, ktoré nevynechajú žiadnu parížsku vernisáž, premiéru divadelného predstavenia či opery… toto je kultúrne podhubie Paríža.

Kam sa hrabe bratislavská kaviareň so svojimi groteskne štylizovanými postavičkami, vyjedajúcimi chlebíčky s lososom na recepciách a žuvajúcimi žuvačku i na plese v Opere…

A všetci títo úžasní parížski ľudia sa stretli u Danky v jej novom byte.

Toto všetko upratať…

O jedenástej v noci sa hostia začali pomaly rozchádzať, lúčiac sa s Dankou, vyhýbajúc sa všade porozkladaným prineseným darčekom, vázam s kvetmi a fľašiam kvalitného vína a koňaku.

Toto všetko upratať… to bude mať Danka prácu do rána.

Ponúkol som sa spolu s Evou a Elenkou, že jej so spratávaním po kolaudácii pomôžeme, veď na hotelovú izbu to máme cez ulicu. Súhlasila, neprotestovala, prečo by aj…

No ale… po polnoci sme ešte neboli s upratovaním ani zďaleka hotoví. Otvorili sme si ďalšiu fľašku silného archívneho Bordeaux a pustili tlmenú jazzovú hudbu, aby nám práca šla od ruky. O pol druhej sme nakoniec odpratali i posledné náznaky kolaudácie, poukladali darčeky do skrine v chodbe a pustili poslednú umývačku riadu.

Otvorili sme si fľašu exkluzívneho francúzskeho koňaku L’Essence de Courvoisier, ktorý Danke priniesol sám exminister.

Padla. Nastal čas na trochu relaxu.

Ležím na extra širokej žltej pohovke v obložení troch dám, vyzutých z vysokých lodičiek, v luxusných pančuchových nohaviciach a s pohármi koňaku vo svojich ladných rukách. Dvom svojim kolegyniam masírujem ich unavené chodidlá.

To by bola fotka… ako z čias legendárnych žúrok Sergeho Gaisbourga v sedemdesiatych rokoch.

– Chceme ísť do toho nočného chladu tam vonku nazad na hotel?… radšej už dospime tu… navrhol som dámam a samotnej hostiteľke.

– Hmmm… kolektívny neverbálny súhlas potvrdil správnosť môjho návrhu. Danka doniesla odvedľa obrovskú hrubú deku, ktorou sme sa všetci prikryli. Dámy sa pod ňou hmýrili, vyzliekajúc si zvršky. Zrazu cítim, že rovnaké aktivity vykonávajú cudzie ruky i so mnou bez toho, aby som do toho ja sám zasahoval…

Trochu sme to pretiahli…

Je osem hodín ráno, vonku pod oknami sa pomaly vlečie hustý rad áut dolu ulicou až k nábrežiu Seiny.

Opatrne sa vyvliekam spod spiacej Danky, prekračujúc Evu a Elenku, spiace v intímnom objatí.

V kuchyni staviam vodu na kávu. Pozriem na hodiny. Trochu sme to pretiahli… trochu riadne…

Budím Danku bozkom na priehlavok jej štíhlej nôžky. Ukazujem jej na hodiny.

– Dnes mám voľno, čo si si myslel… šepká mi s úsmevom, ťahajúc ma rukou nazad pod vyhriatu deku.

***

Keď máte konexie, všetko ide inými linkami…

A takto by to za normálnych okolností mohlo skončiť. Ale prečo by malo, keď sme na Dankinej kolaudácii nového bytu v Paríži stretli vplyvného exministra kultúry. Slovo dalo slovo a na tretí deň som mal v Českom centre na Rue Bonaparte krst francúzskeho prekladu svojej novej knihy. Lebo keď máte konexie, všetko ide inými linkami…

A to všetko s exministrovou účasťou a s jeho úvodným prejavom. I s príbehmi o Eve a Elenke z dávnych čias, ktoré som v tejto knihe popísal. Dámy neprotestovali, veď nakoniec, ktorá žena by pohrdla príležitosťou byť súčasťou mojich dobrodružstiev…

***

Tento víkend priletela Danka na Slovensko. Ostali jej nejaké peniaze a tak kúpila byt v jednej novej bratislavskej štvrti pri Dunaji.

V porovnaní s Parížom za drobné… Ako investíciu do budúcnosti a na občasné návštevy, aby mala kde prespať. A možno spraví i kolaudáciu. A ja možno na ňu pozvem i Evu s Elenkou, keď sa už všetci štyria tak dobre poznáme…

.

.

.

.

.

Foto: ja